Tento slogan sa nám prihovára z televíznych obrazoviek deň čo deň. V poslednom období dokonca častejšie než býva bežným zvykom. Blíži sa koniec roka, a tak začína boj o slovenského diváka. A čím iným upútať ako emóciami. Aspoň takýto názor majú vedenia najsledovanejších televízií. Prírodné katastrofy, dopravné nehody, zmrzačení ľudia sú najväčším lákadlom. Akoby po celý rok toho nebolo priveľa. Televízne správy okrem troch minút venovaným politike neprinášajú nič iné, iba škandály a nešťastia. A aby to nevyzeralo príliš negatívne prihodí sa infantilný príbeh o šteniatkach, ktoré sa hrajú na dvore. To je úroveň správ, ktoré by mali informovať o dianí vo svete.

Tragické príbehy – výhodný predajný artikel

Keď sa blížia Vianoce, či koniec roka, je čas spomenúť si na tých, ku ktorým osud nebol príliš láskavý. Natáčajú sa reportáže odhaľujúce ľudské utrpenie, organizujú sa charitatívne akcie, prezentuje sa spolupatričnosť a ochota pomôcť. Zviditeľňujú sa rôzne charitatívne združenia, o ktorých ste sa počas roka mohli dopočuť len náhodou. Zbierajú sa peniaze, dražia sa šaty „celebrít“, plnia sa detské priania. Na tom by hádam nebolo nič zlé, keby za týmito zdanlivo úprimnými gestami, nestála vidina dobrého zárobku. O hendikepovaných ľuďoch by sme sa mnohokrát nedozvedeli, nebyť prudko sledovaných show, ktoré okrem sms hlasovania vyťažia pár „drobných“ aj z reklamy. V hlavnom vysielacom čase je predsa cena reklamného priestoru zaujímavá. Snaha uľahčiť život rodinám v nezávideniahodnej situácii je dobrou nálepkou, skvelým marketingovým ťahom.

I keď sa nakoniec vyzbierané prostriedky dostanú tým, ktorým boli určené, o čom v mnohých prípadoch vážne pochybujem, nemusí to automaticky znamenať pomoc. Peniaze sa síce hodia, no často neriešia základný problém. Viac, ako materiálne statky, je snaha vymaniť takýchto ľudí z izolácie, zaradiť ich do života, dať im pocítiť, že nám na nich skutočne záleží. A nielen počas Vianoc. Na jednej strane prispejeme na vozík pre ochrnutého, no na strane druhej, parkujeme na vyhradených parkovacích miestach. O čom to potom je?

V niektorých z nás sa po vzhliadnutí ponúkaných ľudských príbehov prebudí pocit viny, ľútosť, či túžba pomôcť. Mnohí neostanú iba pri pocitoch ale rozhodnú sa aj niečo urobiť. Občas preto, aby uľavili svojmu svedomiu, inokedy aby sa mohli pochváliť svojmu okoliu. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí to urobia zo srdca a ja verím, že ich nie je málo.

Emocionálni mrzáci

Radšej zapredať dušu ako prísť o flek. Týmto heslom sa zrejme riadia niektorí slovenskí moderátori, novinári či redaktori. Ako inak si možno vysvetliť fakt, že i v tých najkrutejších životných situáciách sa dokážu tak necitlivo správať k obetiam. Azda si myslia, že strata diaťaťa, partnera, či domova je záležitosť, ktorú je potrebné neustále pripomínať? Myslia si snáď, že plyšový slon pre chlapca, ktorý stratil mamu a sestru všetko napraví? Asi áno, keďže sa ho vzápätí pýtajú, čo by si najviac želal. Ani odpoveď, ktorá je všetkým vopred jasná ich neodradí klásť ďalšie otázky. A tak pokračujú, chcú vidieť slzy, chcú počuť žiaľ. V situáciách, keď len ťažko hľadáme slová, ktoré by dokázali opísať prázdnotu a beznádej, sa títo emocionálni mrzáci vyžívajú.

Chápem, že cieľom novinára je informovať, prinášať šokujúce príbehy a odhalenia, pátrať po pravde a pritom všetkom byť prvý, no nerozumiem štýlu akým sa to deje.