Esagerata.

Veridiana Malmann – nuda per il calendario 2010

Peniaze vkladané do určiteho podniku znamenali len prešlapovanie na mieste. Nevytvárala sa budúca hodnota, všetko bolo a je zamerané na dnešne potreby.

Na budúcnosť sa nemyslí a na minulosť radi zabúdame. Technológie, ktoré zvierali krk ľuďom a zamestnanosti, mali za cieľ len znižovať náklady a zvyšovať výrobu. Tento urputný boj o zisk prilákal ďalšie individuá, ktoré mali rovnaké ciele. Tomu vďačíme za zamestnanosť.
Musíme si uvedomiť, že každý pokles investícii znamená automaticky poslanie ľudí domov z ich prác. S obrovským nadhľadom povedané, viac automatizácie = menej pracovníkov. Bez otvárania nových odvetví, kde hlavným prevádzkovým artiklom sú ľudia to nepôjde. Tento fakt predurčuje kolaps.Otázne je kedy.
Takže základ, na ktorom sme desiatky rokov stáli, bolo udržanie chute investorov investovať. A presvedčiť ich míňať peniaze a riskovať ich pre zisk, ktorý budú žať na druhý deň a to za každú cenu, bez ohľadu na okolonosti.
Preto sme si vytvorili Madoffa a jemu podobných. Všetko ako-tak mohlo fungovať ešte niekoľko rokov. Keď “ozrutný obor rastu” bol nadájaný kolobehom peňazí pri určitom objeme peňazí, hlavne pri zlatom štandarde, dokázal to stráviť.
Ale. Peniaze a ich hodnota sa vydala napospal zmenou tzv. brettonwoodskeho systému. Obor musel zvládnuť tok príjmu, ktorý nemal žiadnu chuť a neplnil jeho potreby. Potreboval viac a viac. Nakoniec praskol. Neochota investícii a strach z peňazí zmrzačil celý systém.
Ekonomický systém a jeho podstata už nefunguje. Respektíve funguje, ale ako môžme sledovať len krátkodobo. (To či sa teraz staviame na nohy je len uhol pohľadu, v zásade však nie som optimistom, je to ako po tabletke paralenu (vládne stimuly), nebolí to kým účinkuje).
Prečo sa teda snažíme zachrániť a vzkiesiť model, ktorý nefunguje? Ekonomický systém si jednoducho môžeme predstaviť ako vytláčanie citróna. Na začiatku, keď bol tzv. “kapitalizmus” mladý, práve oddtrhnútý zo stromu, mal kopec šťavy.
A čím silnejšie sme ho stláčali tým viac peňazí pustil. Trpké prebudenie neprišlo ani po Veľkej hospodárskej kríze a tesnom konci pred druhou svetovou vojnou, ktorú sme nakoniec prehltli.
A hoci sme ten citrón (systém) prefackávali niekoľkokrát a stále častejšie, mám na mysli hlavne prepad amerických akciových trhov v roku 1987, krízu úspor a úverov na začiatku devädesiatych rokov, japonsku finančnú kríza a veľkú ekonomickú stagnáciu trvajúcu takmer celé desaťročie 90. rokov, ázijsku finančnú krízu pred koncom milénia a krach bubliny tzv. dotcom na prelome milénia, až sme sa úspešne dospracovali po finančnú krízu, ktorú žijeme.
Všetci ekonómovia sa jej čudovali ale teraz sa bijú do pŕs a pomaly každý ekonóm ju predvídal už niekoľko rokov. Súčasný ekonomický systém sme už úplne zbavili všetkej šťavy a chuti, ktorú mal. Všetko zdravé sme už minuli. Hodnoty sú zvrátené.
A hoci použijeme ešte odšťavovač, či hrubú silu, v podobe rôznych neopodstatnených stimulov a podstrčení ekonomiky. Nezostane nám v rukách nič iné ako suchá šupka z citróna, ktorej sa musíme zbaviť tým skôr kým nám nezasmradí a nenapadne pliesňou to zdravé, čo nám zostalo.
Takže darmo sa všetci odborníci oháňajú, že túto krízu ukočírujeme a nastavený systém je dobrý, že “len potrebuje cyklovať v recesiách”. Nikdy sa to nezastaví a už ďalšia kríza bude tvrdšia, možno posledná v dnešnom systémovom odeve. Zanechá to boľavé rany. História ukazuje, že človek nie je schopný myslieť na budúcnosť sveta a zabrániť tak katastrofám. Sme trpitelia z pohodlnosti.
http://moje.hnonline.sk/node/717#comment-1082

Michal Dodok

After more than twenty years.. the  Suzuki Nuda still looks stunning.. I remember seeing it when I was a kid..  I was impressed then.. and I’m even more impressed now that I’m seeing it again with adult eyes.. Too bad it never went into production.. Will Suzuki make a modern version with the same/similar lines???..  Who knows.. Anyways.. Enjoy the photo..  Via Bike EXIF..

Ha posato seminuda in alcune foto, e subito i suoi concittadini sono impazziti per lei. Georgina Wilbourne, 19enne cameriera in un caffè, è stata però licenziata, nonostante il suo luogo di lavoro fosse stato praticamente preso d’assalto dai clienti che volevano vederla.

In poche parole, la ragazza è stata licenziata perché troppo sexy. Georgina, fotografata nuda e coperta solo da pasticcini come le attrici dello spettacolo Calendar Girls (la stessa posa di Kelly Brook in alcune foto recenti), ha spiegato che il motivo ufficiale del suo licenziamento è il fatto che fosse troppo lenta nel servire i clienti. La realtà però è ben diversa. “Una ragazza con cui lavoravo mi ha detto che non aveva mai visto così tanto clienti uomini – ha raccontato Georgina al Sun – una signora mi ha detto: ‘Devi essere tu la bella ragazza di cui mio marito parla sempre’.

Tutti ci ridevano su, solo la titolare sembrava arrabbiata”. E infatti la manager del negozio, dopo aver sentito tutti i complimenti per la sua giovane cameriera, ha deciso di mandarla via. “Non è perché sei carina, è perché sei lenta“, le ha detto. “Credo che fosse una scusa per cacciarmi. Ora ho bisogno di un nuovo lavoro, ma sanno tutti che è difficile. Quel lavoro mi serviva”, ha detto Georgina, dispiaciuta.

“Non l’abbiamo licenziata, è lei che è andata via dopo che la manager le ha detto che era troppo lenta”, ha detto uno dei dirigenti al tabloid inglese. “Lei è una ragazza carina e adorabile e a noi piacciono le ragazze adorabili. Ma Georgina è stata con noi per un mese e la manager aveva detto più volte che non era capace”.

Podstata moderného peňažného systému je fenomén, ktorý sa stará o zmätok dokonca aj v kruhoch etablovaných ekonómov, ale predovšetkým u verejnosti a hlboko v radoch kritikov peňazí a úrokov: Proces tvorby moderných peňazí komerčnými bankami.

Je samozrejme bez debaty úplne jasné, že komerčné banky nemôžu tvoriť žiadne zákonné platidlo, čiže žiadne štátne peniaze (mince a bankovky). Čo však môžu, je v rámci poskytovania úverov priznať príjemcovi úveru NÁROK na štátne peniaze, a ten už samy vytvoriť môžu. Je to jednoducho len prísľub banky, že majiteľovi účtu na požiadanie vyplatí hotovostné peniaze. Príjemca úveru však môže v dnešnom modernom peňažnom systéme ísť nakupovať nielen so štátnymi peniazmi, ale práve aj s týmto nárokom na nich – tak, že svoj nárok na štátne peniaze prenesie na niekoho iného – napr. bankovým prevodom.

(Teda, časť viny je možné pripísať definíciám – niektorí ekonómovia budú dokonca tvrdiť, že banky netvoria žiadne peniaze – že tvoria len úvery. V istom zmysle majú pravdu – to, čo tvoria, zákon nedefinuje ako “peniaze“. Ale jedná sa tu len akademický trik s terminológiou – ak sú na Vašom alebo na mojom bankovom konte čísla, všetci vieme, že tieto čísla predstavujú fakticky peniaze. Tieto čísla na mojom bankovom účte sú prijímané ako platba v obchodoch aj ako platba daní štátu. Sú rovnako dobré ako papierové bankovky, a preto sú peniazmi.)

Toto poňatie je mimochodom v plnej zhode s tým, čo sa učia študenti ekonómie a bankovníctva, pretože koniec-koncov sa musia naučiť ako správne účtovať. Poskytnutie úveru klientovi sa u komerčnej banky správne zaúčtuje účtovným predpisom „Pohľadávka voči klientovi oproti Záväzku voči klientovi“.

To znamená, že v tej istej sekunde, kedy vznikne na strane Aktív bilancie komerčnej banky pohľadávka voči príjemcovi úveru (totiž na splatenie úveru), zaúčtuje sa na strane Pasív tej istej bilancie Záväzok komerčnej banky voči príjemcovi úveru; Záväzok, teda záväzok vyplatiť poskytnutý úver, a síce v štátnych peniazoch. Bilancia banky je teda navýšená o sumu úveru, ale na oboch stranách vyrovnane, takže pre banku je všetko ok.

Pokiaľ by klient uplatnil svoj nárok vyplatenia úveru v štátnych (hotovostných) peniazoch, vznikla by komerčnej banke nutnosť prefinancovania štátnymi peniazmi, ovšem to len vtedy keď by si tento nárok klient naozaj uplatnil.

Ale, ak namiesto toho klient svoj nárok na štátne peniaze prenesie na niekoho iného, kto má svoj účet v tej istej banke, bilancia banky sa štrukturálne nezmení, keďže sa iba uskutoční výmena na strane Pasív v rámci položky „Záväzky voči klientom“ (jednému sa pripočíta, druhému sa odčíta). Adekvátne tomu nevznikne v tejto situácii žiadna potreba prefinancovania štátnymi peniazmi.

Inak je to, keď klient (A) svoj nárok prenesie na niekoho (B), kto má účet v inej banke: Teraz musí banka klienta A urobiť prevod do banky klienta B do určitej miery v štátnych peniazoch. Principiálne tým vzniká banke A potreba prefinancovania štátnymi peniazmi. Avšak – a to je rozhodujúce: Mnohé denné tisícky prevodov medzi bankami sem a tam sa takmer úplne vyrovnávajú. Len do tej miery, v akej tomu tak nie je, vzniká na konci bankového dňa potreba vyrovnať zostatok (saldo) v štátnych peniazoch – a samozrejme, ho aj adekvátne prefinancovať.

Komerčné banky teda netvoria žiadny zákonný platobný prostriedok, žiadne štátne peniaze. Avšak, tvoria náhradu štátnych peňazí, ktorá predstavuje takú istú kúpnu silu, môže rovnako pôsobiť na dopyt a štartovať procesy v reálnom hospodárstve ako štátne peniaze.

„Bankový účeň vie odkiaľ prichádzajú peniaze, profesor národohospodárstva to nevie!“ (Gunnar Heinsohn, nem. ekonóm a sociológ) Netýka sa to úplne všetkých profesorov, ale mnohých sa to predsa stále týka. Avšak, prečo?

Keď niekto – teraz doslova – prinesie do banky hotovostné peniaze a tam ich zloží, prizná sa mu pohľadávka a banka si to vo svojej bilancii zaúčtuje na strane Pasív ako „Vklad“. A skutočne bolo niečo vložené, takže zatiaľ je to v poriadku. Ale, v oficiálnej bilancii bánk, aj v tom prípade, keď je niekomu poskytnutý úver a dohodnutá suma mu je pripísaná na bežný účet (v rámci vyššie popísanej tvorby úverov – navýšením bilancie vo výške úveru), objavia sa tieto peniaze na strane Pasív bankovej bilancie TIEŽ pod položkou „Vklady“ na „bežných účtoch“ – hoci to nebol skutočný „vklad“. Tieto „vklady“ neprichádzajú na svet tým, že by ich niekto „vložil“ (ani hotovostne ani bezhotovostným prevodom). Jedná sa o peniaze, ktoré vznikli úplne iným spôsobom než v prvom prípade, avšak v bilancii banky sa objavia v jednom koši – akoby boli rovnocenné. A tak sa mnohí dostávajú do slepej uličky.

Bilancia, aj banková bilancia, je zachytenie stavu v istom okamihu, je v určitom zmysle „fotografiou“ finančnej situácie podniku k určitému momentu, obvykle k Silvestru (31.12.). Samotné pozorovanie bilancie, ako aj porovnávanie rôznych bilancií bánk k rozličným časovým okamihom, sa dá označiť v tom najlepšom prípade ako „statická analýza“, ktorá ale nedokáže riadne zachytiť dynamiku firmy, denné výkyvy hore a dole, smerovania a čiastočne zamotané cesty peňažných tokov. Kto sa tvrdohlavo drží výlučne bankových bilancií, tomu hrozí, že dôjde k chybnému záveru, ktorý z bilancie predsa jasne vyplýva – že „predsa museli byť najprv na pravej strane Pasív urobené mnohé vklady, aby sa potom mohli na ľavej strane Aktív poskytovať úvery“. To znamená, že momentálna snímka – bilancia – nástroj statickej analýzy – sa nevhodne interpretuje dynamicky – tým, že sa z nej nesprávne vyvodzuje chronologická postupnosť a tým aj príčinné súvislosti, ktoré sa však v skutočnosti z „fotografie“ vôbec vyvodzovať nedajú.

Aby bolo možné rozumieť dynamike firmy – a banka je tiež firma – nestačí uspokojiť sa s „fotografiami“. Aby bolo možné chápať dynamické procesy firmy, je nevyhnutné zaoberať sa samotnými týmito procesmi, pochopiť ich, sledovať ich a zobrať ich na vedomie. Preto: Aby sme mohli rozumieť tomu, čím sú vlastne naše moderné peniaze a odkiaľ prichádzajú, predovšetkým však, aby sme mohli posúdiť, čo je na tom dobré alebo zlé a čo je treba zmeniť, je nevyhnutné zaoberať sa výrobnými postupmi produktu „moderné úverové peniaze“ v zodpovedajúcich miestach výroby tohto produktu – a to sú v prvom rade komerčné banky. Iste nie je potrebné preniknúť úplne do všetkého, ale do toho najdôležitejšieho rozhodne áno, a to najdôležitejšie zo všetkého je tvorba úverových peňazí.

Irving Fisher (1867-1947), jeden z najznámejších ekonómov vôbec, ktorého aj dnes cituje súčasný šéf FEDu Bernanke a ktorého nositeľ Nobelovej ceny James Tobin označuje za najväčšieho amerického ekonóma všetkých čias, sa pod vplyvom následkov prvej svetovej krízy 1929-33 (bola to celkom jasne nie jediná a nie posledná kríza) veľmi znepokojoval kvôli úverovej tvorbe peňazí a roli obchodných bánk. V jeho poslednej knihe „100%-peniaze“, ktorú je možné nazvať aj jeho posledným odkazom (a nielen preto, že je posledná), došiel k záveru, že problém spočíva v tom, že štát si nechal odňať svoje výhradné právo na tvorenie verejných peňazí a že ho nechal prejsť do súkromných rúk.

Najväčšia časť platobných prostriedkov – 90-95% – nie je vyrábaná štátnou inštitúciou, ale súkromnými bankami „prostredníctvom istého druhu kúzelníckeho triku.“

Fisher preto žiadal znovuobnovenie výhradného práva štátu tvoriť peniaze a púšťať ich do obehu – 100% štátne peniaze (nielen 5% ako máme dnes), a dáva k tomu konkrétne návrhy: „Podstata 100%-ného plánu spočíva v nezávislosti peňazí od úverov. Proces tvorby a ničenia peňazí musí byť oddelený od bankových obchodov. Pozitívnym vedľajším účinkom bude, že sa banky stanú bezpečnejšie. Ale najdôležitejším efektom bude zabránenie veľkým rozmachom a depresiám.“

Autor: Thomas Betz
Zdroj: www.monetative.de
Preložil: Mira

Di classe.

Michelle Hunziker nuda al mare

Rossella Brescia -  nuda per un calendario (2004)

Veľa z Vás asi zabudlo ako ťažko pracovali naši predkovia, aby mali ich deti lepší život. Veľa rozmaznaných, znudených frackov si to neuvedomuje a ničí všetky tieto hodnoty namiesto prejavu vďaky. Necenia si to čo majú a neustále požadujú viac. Sú to len znudené 16 ročné deti, ktoré pripisujú svoje neúspechy a svoju lenivosť iným. Vláda podľa nich môže za všetky problémy spoločnosti. Zatiaľ čo sa iný snažia študovať, pracovať a spoznávať krásy života, iný chodia robiť bordel na futbalové zápasy a štrajkovať na námestia, pričom rozbíjajú štátny majetok a kameňujú policajtov.  Je to absolútny prejav vandalizmu a agresie. Najprv vyrýpu konflikt s policajtami, potom fotia zbitých členov, a vykrikujú policajný štát. Táto decká technika funguje len na tú hlúpejšiu časť davu, ktorá má tiež problém uspieť a nevie ako ďalej. Podporou 16 ročných detí sa problém nevyrieši, lebo nepoznajú zložitosť riadenia krajiny. Tieto deti sa nevedia uplatniť, lebo sú lenivý a chýba im tvrdá ruka. Všetko riešia rýpaním a agresívnym správaním. Taký ľudia nikdy nebudú mať dosť a pretože budú znepríjemňovať život ostatným a využívať nedokonalosť spoločnosti pre manipuláciu davu. Takýto ľudia Vám riešenie nikdy neponúknu. Jediné riešenie, ktoré majú poznáme z histórie. Je to vraždenie problémových občanov. Čo by sa stalo, keby teraz tí úspešnejší teda začali vraždiť chudobnejších? Bol by v tom nejaký rozdiel ? Cigánsky problém existuje tak isto ako aj problém bielych občanov. Jediný rozdiel je, že problémový biely nežijú v osadách, ale medzi nami. Každý z nás ich pozná.

Vždy keď sa začne situácia zlepšovať musí prísť niekto, kto vytvorí nenávisť medzi národmi, alebo skupinami, aby sa dostal k moci a rozbil pomocou zbraní všetko, čo sa postavilo. Rasizmus je len útok na človeka, ktorý vyzerá inak. Bude tu  o pár rokov metroizmus ?

Len preto, lebo bude mať niekto 2 metre bude zabitý, alebo súdený ? Pripomína mi to úroveň detí, ktoré sa smejú spolužiakovi len preto, lebo nosí okuliare. Je trochu iný a už vznikne problém. Kto ste, že rozhodujete aká pleť je nadradená ? Ta ktorej je viac ?

Nacionalista si neuvedomuje, že aj za ním stoja ľudia, ktorí dokážu robiť horšie veci ako cigáni. Najhoršie na tom je, že aj keď sa dostane k moci niekto iný, vždy použije podobné taktiky.  Ja nechcem vidieť 16 ročné deti so samopalmi. Deťom do rúk zbrane nepatria. Nevidel som členou pospolitosti ako sa venujú charite, alebo pomoci občanom. Videl som ich len pochodovať a vykríkať. Uvedomte si, že každý policajný zákrok proti pochodu pospolitosti platíte vy. Tie peniaze môžu ísť na potrebnejšie miesta. Kotleba spôsobuje jedine štátne výdaje a agresiu v uliciach. Použijem Kotlebovu techniku trochu inak.

Nie kamaráti a kamarátky, ale otcovia a matky, viete čo spôsobujú Vaše deti ? Ak si všimnete fotografiu, ja medzi cigáňmi a nacistami rozdiel nevidím. Ich stretnutia sú nebezpečnejšie ako cigánske osady a presne o tom som hovoril. Na ich stretnutiach vidíte ako to vyzerá, keď sa stretnú agresívny biely vandali. Možno by sme ich namiesto extrémistov mali nazvať bielymi cigáňmi, ktorý sú tiež príťažou pre slušných ľudí. Najviac ma zaskočilo, keď som videl, že tieto deti nerešpektujú ani svojho vodcu. Môže ich poučovať, aby sa správali slušne a aj tak ich ovládne agresia.

Radšej Slota s jachtou ako Kotleba s armádou.

Monica Bellucci – senza slip

(via dunecan)

Snad jako legendární dvojice Bonny a Clyde, kteří řádili v Americe na konci třicátých let, si museli připadat i Pavel a Dagmar Tauchenovi z Čech. Pavel byl zloděj, který loupil v zemědělských usedlostech, kde po vloupání se do objektů, vykrádal tamní trezory pomocí výbušnin. Když ho za jeho skutky poslal plzeňský soud do vazby, rozhodl se, že uteče. Ke svému útěku tak použil svou novou manželku Dagmar, kterou si stihl ještě letos v srpnu vzít.

Při jeho úterní cestě z vězení do plzeňské fakultní nemocnice, kam jel na vyšetření, mu jeho žena pomohla k útěku na svobodu. Když eskorta vězeňských hlídačů odváděla Tauchena z ordinace ušního lékaře, jeho manželka Dagmar si na eskortu počkala v budově nemocnice. S nabitou zbraní v ruce eskortu zastavila. Pak už stačilo jen málo: pohrozit, že pokud eskorta nepustí jejího muže, postřílí je. V budově nemocnice bylo mnoho jiných pacientů, tak se vězeňská eskorta právem obávala, aby Tauchenová nestikla spoušť a raději jejího muže pustili.

Do té doby „bez poskvrny“ čistá Dagmara se tak stala v okamžiku zločincem, prchajícím před policií se svým mužem – otrlým zločincem. Oba prchli z budovy nemocnice a bránou utekli až na nedaleké parkoviště, kde na ně čekal další z kompliců. Vězeňská eskorta je však na útěku pronásledovala. Když strážci doběhli k tomuto parkovišti, Tauchenová po nich několikrát vystřelila. Pak už jen zločinci nasedli do přistaveného auta a ujeli.

Manévry, které policie v Plzni uspořádala na jejich dopadení, se podobají manévrům, jaké jsme zažili při mezinárodním měnovém fondu. V ulicích stály stovky policistů se samopaly a v neprůstřelných vestách. Ve vzduchu nad Plzní kroužil vrtulník. Málokdo by si však dokázal myslet, že by dvojice „Bonny a Clyde“ ještě byla v Plzni. Kdepak, podařilo se jim ujet.

Jejich cesta vedla až na jih Čech, kde to Tauchen však dobře znal. Tady totiž kradl a loupil. Oba tak dojeli až k Blatné u Strakonic, kde v jedné malé vesničce našli svůj úkryt. Tam je také ve středu večer, druhý den po jejich útěku, objevilo policejní komando. Mezi policií a zločinci se tak strhla nečekaná přestřelka, na jejímž konci byla smrt Tauchena a postřelení jeho nové ženy Dagmar.

Příběh dvou novodobých zločinců se tak podobá jinak slavnému a legendárnímu příběhu o dvojici bankovních lupičů. Útěk, který se tak Tauchenovi podařil již podruhé, však neměl dlouhého trvání. Stál ho jeho život! „Husarský kousek“, v němž se jedné obyčejné, nepříliš fyzicky statné, zato však odhodlané ženě podařilo osvobodit zločince z rukou spravedlnosti, tak jistě bude příkladem, hodným do análů českého vězeňství.

novinář a publicista, spisovatel, glosátor Michal Šebek

Ak by ste niekedy v rokoch 1945 alebo 1950 vážne navrhli ktorúkoľvek ideu alebo politické opatrenie, ktoré dnes patria do štandardného arzenálu neoliberalizmu, boli by vás s výsmechom zmietli z pódia alebo poslali do blázinca. Aspoň v západných štátoch v tých časoch bol každý buď stúpencom Keynesa, sociálnym demokratom, kresťanským demokratom alebo vyznával isté odtiene marxizmu. Myšlienky, že závažné sociálne a politické rozhodnutia by mal robiť trh, prípadne že štát by mal dobrovoľne obmedzovať svoju úlohu v ekonomike, že korporácie majú dostať úplnú voľnosť a naopak, že je potrebné oslabiť vplyv odborov a občania majú mať radšej podstatne menej ako viac sociálnej ochrany – takéto myšlienky boli úplne cudzie duchu tej doby. Ak aj niekto naozaj zastával tieto myšlienky, bol by váhal vystúpiť s nimi na verejnosti a ak by aj bol vystúpil, len s ťažkosťami by pre ne hľadal publikum.

(…)

Učenec Karl Polanyi vydal v roku 1944 svoje majstrovské dielo s názvom Veľká transformácia (The Great Transformation), ktoré bolo tvrdou kritikou priemyselnej, trhovo-orientovanej spoločnosti 19. storočia. Pred viac ako 50 rokmi Polanyi prišiel s prekvapujúco prorockým a pokrokovým vyhlásením: “Ak umožníme, aby sa trhový mechanizmus stal jediným pánom nad osudmi ľudských bytostí a ich životného prostredia, spôsobíme rozklad spoločnosti” [str. 73]. Polanyi bol však presvedčený, že k podobnému rozkladu v povojnovom svete nemôže dôjsť, pretože, ako tvrdí neskôr, “na úrovni štátov sme svedkami vývoja, v rámci ktorého ekonomický systém prestáva diktovať zákony spoločnosti a je zabezpečená nadradenosť spoločnosti nad týmto systémom” [str. 251].

Dôvody Polonyiho optimizmus však beznádejne pominuli. Celá pointa neoliberalizmu je v tom, že trhový mechanizmus by mal bez obmedzovania riadiť osudy ľudských bytostí. Ekonomika má diktovať spoločnosti svoje pravidlá, nie naopak. A práve tak, ako Polonyi predvídal, táto doktrína nás neomylne vedie priamo k “rozkladu spoločnosti”.

(…)

Tu sa však natíska ďalšia otázka: “Ako je možné, že neoliberalizmus unikol zo svojho ultra-minoritného ghetta a stal sa dominantnou doktrínou dnešnej doby?” Prečo môžu MMF a Svetová banka intervenovať do vnútornej politiky jednotlivých štátov podľa svojej ľubovôle a nútiť krajiny, aby sa zapojili do svetovej ekonomiky, a to za zásadne nevýhodných podmienok? Ako je možné, že sociálny štát je ohrozený vo všetkých krajinách, v ktorých bol etablovaný? Prečo je životné prostredie na pokraji kolapsu a prečo je toľko chudobných ľudí v chudobných aj v bohatých krajinách, a to v čase, keď je vytvoreného toľko materiálneho bohatstva ako nikdy predtým? To sú otázky, na ktoré treba odpovedať z historickej perspektívy.

Jedno z vysvetlení triumfu neoliberalizmu, ako aj ekonomických, politických, sociálnych a ekologických katastrof, ktoré ho sprevádzajú, je, že neoliberáli si kúpili svoju vlastnú zhubnú a úpadkovú “Veľkú transformáciu”. Na rozdiel od progresívnych síl správne pochopili, že aj idey majú svoje následky. Začali z embryonálneho štádia na Univerzite v Chicagu s filozofom a ekonómom Friedrichom von Hayek a jeho študentami, medzi ktorými nechýbal napr. Milton Friedman, aby ako neoliberáli založili gigantickú medzinárodnú sieť nadácií, inštitúcií, výskumných centier a PR agentúr chrliacu publikácie, akademikov a spisovateľov, ktorých úlohou bolo a je neúnavne generovať vlastné idey a doktríny, baliť ich do lákavých obalov a potom politicky presadzovať.

Postupne vytvorili celý tento nesmierne účinný ideologický arzenál, pretože veľmi dobre chápu to, o čom hovoril taliansky marxistický mysliteľ Antonio Gramsci, keď prišiel s konceptom kultúrnej hegemónie. Ak môžeš zamestnávať mysle ľudí, ich srdcia a ruky ťa budú nasledovať. Nemám tu priestor na detaily, ale verte, že ideologická a propagačná práca pravice je absolútne brilantná. Minuli na ňu stovky miliónov dolárov, ale výsledok im je hoden aj toho posledného centu, pretože neoliberalizmus je dnes všeobecne považovaný za prirodzenú a normálnu podmienku existencie ľudstva. Nezáleží na tom, koľko katastrof každého druhu dokázateľne zapríčinil, koľko finančných kríz ešte spôsobí, koľko stroskotancov a vydedencov vyprodukuje. Neoliberáli dosiahli to, že ich politická doktrína sa zdá byť nevyhnutnou, akoby danou od Boha a jediným možným ekonomickým a sociálnym poriadkom, ktorý máme k dispozícii.

(…)

Z malej a neobľúbenej sekty s prakticky nulovým spoločenským vplyvom sa teda z neoliberalizmu vykľulo dominantné svetové náboženstvo so svojimi dogmatickými doktrínami, kazateľmi, zákonodarnými inštitúciami a čo je azda najpodstatnejšie, so svojím peklom pre pohanov a hriešnikov, ktorí sa odvážia odporovať zjavenej pravde

(…)

Pretože súťaž je vždy cnosť, jej výsledky nemôžu byť zlé. Pre neoliberála je trh taký múdry a dobrý ako Boh: jeho neviditeľná ruka môže oddeliť dobro od očividného zla. Margaret Thatcherová v jednom zo svojich prejavov uviedla: “Je našou úlohou oslavovať nerovnosť a uznávať, že talent a schopnosti dostávajú priestor a možnosť prejaviť sa pre úžitok nás všetkých”. Inými slovami, netrápme sa pre tých, ktorí azda po konkurenčnom zápase ostali ležať v blate. Ľudia už od prírody nie sú seberovní, ale to je dobré, pretože z činnosti tých, čo sa narodili v dobrých podmienkach, dosiahli najlepšie vzdelanie a sú najsilnejší a najschopnejší, budú mať v konečnom dôsledku úžitok všetci. Nikto nič nedlhuje slabým a nevzdelaným. To, čo sa im stane, je ich vecou a chybou, nie vecou a chybou spoločnosti. “Ak sa konkurenčnému prostrediu vytvorí priestor”, tvrdí Margaret, “spoločnosť bude lepšia”. Nanešťastie, história uplynulých dvadsiatich rokov nám ukazuje, že pravdou je presný opak.

(…)

Účinky privatizácie bolo možné poľahky predvídať. Manažéri čerstvo privatizovaných podnikov, často presne tí istí ľudia ako predtým, zdvojnásobili až strojnásobili svoje vlastné príjmy. Ešte predtým, než vláda ponúkla štátne podniky trhu, použila peniaze daňových poplatníkov na vymazanie ich dlhov a rekapitalizáciu: napríklad ministerstvo vodného hospodárstva použilo 5 miliárd libier na ich oddĺženie a ďalších 1,6 milióna libier tvorilo tzv. “zelené veno”, aby bola nevesta pre perspektívnych kupcov príťažlivejšia. V médiách sa popísalo veľa strán o tom, koľko malých akcionárov môže získať podiely v týchto firmách. A skutočne, 9 miliónov Britov si naozaj kúpilo akcie, polovica z nich však investovala iba menej ako tisíc libier a väčšina z nich svoje podiely rýchlo predala – hneď ako sa mohli dostať k momentálnym ziskom.

(…)

Podľa výsledkov privatizácie nie je ťažké usúdiť, že jej celkový zmysel nie je ani v ekonomickej efektivite, ani v skvalitňovaní služieb spotrebiteľom, ale v jednoduchom prevode bohatstva z verejnej pokladnice – z ktorej by sa peniaze dali prerozdeliť na vyrovnanie sociálnych nerovností – do súkromných rúk. V Británii a vo všetkých ostatných krajinách prevažná väčšina akcií privatizovaných firiem je dnes majetkom finančných inštitúcií a gigantických investorov. Zamestnanci British Telecom nakúpili len 1 % akcií, zamestnanci British Aerospace 1,3 % akcií, a pod. Pred “nájazdom” Margaret Thatcherovej bola veľká časť verejného sektoru v Británii zisková, v roku 1984 priniesli štátne podniky do štátneho rozpočtu 7 miliárd libier. Všetky tieto peniaze plynú dnes súkromným akcionárom. Služby sprivatizovaného priemyslu sú dnes často katastrofálne – Financial Times uverejnil nedávno správu o invázii potkanov do kanalizačného systému v Yorkshire; každý, kto prežil cestu vlakmi Thames, zaslúži si medailu.

Rovnaký mechanizmus sa uplatňoval po celom svete. Intelektuálnym partnerom britského kabinetu pri tvorbe privatizačnej ideológie bol Adam Smith Institute. Služby expertov tohto inštitútu využívali aj Svetová banka a americká agentúra pre zahraničnú pomoc USAID pri presadzovaní privatizačnej doktríny na Juhu. Do roku 1991 poskytla Svetová banka až 114 úverov na urýchlenie privatizačných procesov. Jej výročné správy o globálnom rozvoji finančného sektoru prinášajú pravideľne prehľad stoviek privatizačných projektov uskutočnených v krajinách, v ktorých banka pôsobí.

Navrhujem preto prestať hovoriť o “privatizácii” a radšej nazývať veci pravými menami: hovoríme o odcudzení a odovzdaní výsledkov desaťročí práce tisícov ľudí maličkej menšine veľkých investorov. Ide o jednu z najväčších lúpeží nielen počas života našej generácie, ale aj v histórii.

(…) Ako je všetkým známe, rovnaká politika sa pod rúškom tzv. reštrukturalizácie presadila aj na Juhu a Východe. Reštrukturalizácia je v skutočnosti len iný názov pre neoliberalizmus. Na ilustráciu politiky na národnej úrovni som použila Thatcherovú a Reagana. Na medzinárodnej úrovni sa neoliberáli sústredili na tri zásadné body:
voľný obchod s tovarom a službami
voľný pohyb kapitálu
neobmedzené investovanie
(…)

Je najvyšší čas prejsť do aktívnej ofenzívy v tvorbe ideí i politickej agendy a nenechať to za seba robiť pánov v Davose. Nemôžeme sa spoliehať na neoliberálov, že navrhnú fungujúce a spravodlivé medzinárodné daňové systémy, vrátane napr. tzv. Tobinovej dane na všetky monetárne a finančné trhové transakcie a dane na obchody nadnárodných spoločností na proporcionálnej báze. Výnosy z medzinárodného daňového systému by mali slúžiť na odstraňovanie nerovností medzi Severom a Juhom a zároveň na kompenzácie nespravodlivo poškodených.

Dovoľte mi zopakovať, čo som už raz povedala: neoliberalizmus nie je prirodzenou podmienkou existencie človeka, nie je od Boha a je normálne spochybňovať ho. Existujú alternatívy k nemu a tie si skôr či neskôr vynútia práve jeho vlastné zlyhania. Občianska spoločnosť musí pripraviť pôdu pre politiku, ktorá ho nahradí a ktorá vráti moc obciam a demokratickým inštitúciám na rôznych úrovniach. Je potrebné zabezpečiť vynútiteľnosť zákonov a spravodlivé prerozdeľovanie na medzinárodnej úrovni. Obchod a trh majú v spoločenských vzťahoch svoje miesto, ich postavenie však nesmie prekrývať celú oblasť existencie človeka.

(…)

Susan George: KRÁTKA HISTÓRIA NEOLIBERALIZMU

http://www.paradigma.sk/redakcny_system/clanok.php?id=108

Preložila Helena Zamkovská, 1999

Purezza.

Dnešek v práci byl ve znamení nudy. Ne že bych neměl co dělat, jen mě ta práce prostě uspávala. Dal jsem si dvě kafe, nějakou tu svačinu a s kolegou v kanclu při  pokecu cigárko, aby se neřeklo. Po asi hodinové diskuzi na témata jako “pálení slivovice”, “fotovoltaické články”, “automatická převodovka” a podobně jsem se odebral k sobě a zahrál jsem si jednu misi ve Strongholdu. Dalšího kolegu jsem ujistil, že “na tom pracuju” i když to nebylo určitě zřejmé a tak nějak jsem se konečně dopracoval až ke konci.

Teď jsem konečně doma, znaven a utahán, ale to neznaemá, že je konec zábavy. Rozhodně si s Míšou uděláme pěkný večer třeba u nějakého filmu a pak… se uvidí.

Zítra máme v plánu zajet se mrknout do IKEA a myslím si, že to bude pěkný víkend. Jak by taky ne, když nebudu sám!

Siedzę sobie przy piwie i czuję się wyjątkowo dobrze, a wręcz zajebiście i chociaż jest poniedziałek to mnie wydaje się, że to dopiero niedziela i położywszy na wszystko przysłowiową lachę trzymam nogi na stole, komputer na kolanach i słucham Trójki, gdzie udało mi się trafić na niezłą audycję z niezłą muzyką np. Soulsavers, The Black Heart Procession albo Kings Of Convenience. Także siedzę sobie przy piwie i czuję się wyjątkowo dobrze, a wręcz zajebiście.

Opuściłem zielony Mokotów, pieprzony Mokotów i mieszkam na Pradze (jestem więc prażaninem!). To jest dopiero prawdziwa miejska dżungla, w której zawsze trzeba walczyć o życie i nie można nawet na chwilę tracić uwagi i należy mieć oczy dookoła głowy, bo inaczej skończy się jako marny pokarm dla jaguarów, panter, tygrysów, pum oraz elementu ortalionowego. W sumie dobrze się składa, ponieważ interesuję się nieco gangsterką i czuję, że mogę tutaj rozwinąć swoje zainteresowania. Podobno na Pradze potrafią ukraść koła od jadącego auta.

Jest niedzielnie. Nic mi się kompletnie nie chce, także siedzę z wyciągniętymi nogami pociągając wolne łyki z butelki, nade mną anioł lenistwa, szatan lenistwa albo leniwiec (takie zwierzę) śmierci i rozpaczy. Bardzo błogi poniedziałek – z tych, podczas których nie liczy się godzin. Jest trochę jak w piątek, kiedy poopowiada się już wszystko rodzicom i powoli szykuje się spać albo jak w sobotę nocą z cichą muzyką do poduszki.

Dobra, koniec pieprzenia, idę do Żabki po następne piwo.

Créditos: Divulgação

A Banda de Joseph Tourton se prepara para lançar seu primeiro disco. Para promovê-lo, a banda fará show na Nox dia 12 deste mês. O show terá a participação especial de China.

Na mesma noite, haverá show de Nuda que volta ao Recife após passar uma temporada fazendo shows pelo Centro-Sul do país. A banda relembrará as músicas de seu primeiro CD.

E mais, as cem primeiras pessoas que chegarem ao local do show receberão de graça o CD coletânea do Festival No Ar Coquetel Molotov 2009.

Confirma os MySpace das bandas e conheça um pouco mais de seus trabalhos!

Joseph Tourton // Nuda

Para informações sobre esse e mais shows, dê uma olhada em nossa agenda já atualizada para o mês de novembro

.
Por: Natália Marinho

L’innocenza complice

Kurde, strasznie mi się nudzi, nie mam co robić. Gardło mnie boli coraz bardziej mam zatkany nos. Chyba zacznę oglądać se coś na necie, bo już nie ma nic ciekawego w TV i w necie wszystkie ciekawe strony już obejrzane, a jutro pewnie znowu nie idę do szkoły. Nara!

Elo!

Wczoraj napisałem mało, bo  byłem już zmęczony. To teraz napiszę może coś więcej. Zacznijmy może od tego, że od czwartku jestem chory – mam gorączkę, ból gardła, głowy, brzucha, rąk, nóg…  i wszystkiego. W piątek nie poszedłem do szkoły, i cały czas leżę w łóżku, po to żeby na (nie)szczęście w poniedziałek wrócić do szkoły. Na szczęście towarzyszą mi moi dwaj najlepsi przyjaciele – komputer i telewizor…  ach, co ja bym bez nich zrobił???…  bez komentarza…  w każdym razie, na pewno bym się strasznie nudził, zresztą i tak się nudzę. No ale między innymi właśnie z tego powodu reaktywowałem tego bloga. Chyba wrzucę go zamiast innego bloga na moim  homepage – dawidosddl.unl.pl – tak jest łatwiej. No dobra, a wracając do nudy, to dobrze że jest jeszcze muza – uwielbiam słuchać My Chemical Romance – jeah… MCR górą ;P. Dobra, już nie wiem co napisać, kończę na razie, nara!