Záverečná časť štrnástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

O dva týždne neskôr sedel Harry v bývalej spálne Regulusa Blacka a listoval prastarou knihou o čiernej mágii. Hermiona izbu objavila, keď hľadala tiché miesto na čítanie a narazila na knihu čiastočne skrytú do steny.

Hermiona má naozaj cit pre knihy.

Kniha popisovala mnoho kúziel a kliatob, ktoré boli také strašné, že Harrymu zvieralo žalúdok už len z čítania o nich.

Ale, skrytý v texte o čomsi úplne inom, bol malý odstavec o horcruxoch a ich výrobe. Kniha pochádzala z Rumunska – Ginny spoznala niekoľko nápisov z toho, čo jej zaslal Charlie.

Hermiona si myslela, že by mali urýchlene vyraziť do Rumunska, aby vypátrali akékoľvek súvislosť v Voldemortom.

Harry to síce považoval za dobrú stopu, no oveľa viac ho zaujímal preklad toho odstavca o horcruxoch. Vedel, že by sa mohol opýtať Charlieho, no ak by to bolo možné, chcel sa tomu vyhnúť.

Netrpezlivo sa pozrel na hodinky. Zajtra je halloween. Bude to šestnáste výročie smrti jeho rodičov. A bol to tiež deň, keď pôjde do Azkabanu. Irónia osudu.

Remus to jemu a Dracovi oznámil pred niekoľkými dňami na lekcie oklumencie. Draco vyzeral prekvapene a potešene zároveň a požiadal ich, aby sa to nedozvedela jeho matka. Harry chcel vedieť, či Dracovi niekto povedal o Pansy Parkinsonovej, no nakoniec to nechal tak. Nemal slizolinčanku ktovie ako rád – vždy bola panovačná, rovnako ako Malfoy – no nikoho by nemali takto prenasledovať.

Remus povedal Harrymu, Malfoyovi a Ronovi, že do Azkabanu pôjdu s Tonksovou pri jej nasledujúcej návšteve väznice. Kingsley návštevu vybavil cez Rufusa Scrimgeoura. Scrimgeour sa veľmi túžil dozvedieť podrobnosti o Harryho návšteve a Harry preto očakával nejaký zásah zo strany ministerstva. Remus mu povedal, že ho smie sprevádzať len jeden z jeho priateľov a pani Weasleyová Ginny návštevy Azkabanu prísne zakázala. Pokúsila sa prehovoriť aj Rona, no pán Weasley jej jemne pripomenul, že Ron je už plnoletý.

Harry si vybral Rona, čo znamenalo, že sa s nimi Hermiona niekoľko dní nerozprávala. Ron urobil chybu a povedal Hermione, aby nerobila scény, že to bude samozrejme on, kto pôjde s Harrym. Harry by prisahal, že z Hermioninho pohľadu sa Ronovi na obočí urobili cencúle. Ani Ginny nebol príliš šťastná.

Okrem toho, že nechcel pani Weasleyovú provokovať viac, ako už bola, mužská časť jeho mozgu chcel Ginny pred Azkabanom chrániť. Spomenul si, že aj ona mala problém s dementormi a ak by sa dalo, chcel ju toho ušetriť. Hermiona práve prekonala vážne a bolestivé zranenie a Harry pokladal za správne, aby sa aj ona dementorom vyhla.

Dievčatá to samozrejme videli ináč, no on sa už rozhodol. Ron chcel chrániť Hermionu rovnako, ako on chcel chrániť Ginny a Harry nesmel ísť sám, takže argumenty dievčat neobstáli. A keď už o to išlo, Harry si myslel, že Ron to zvládne lepšie ako Hermiona. Mala sklon panikáriť, keď sa veci nevyvíjali podľa predpokladov.

Harry zavrel knihu a chystal sa ísť do postele, keď v tom sa otvorili dvere a do miestnosti vkĺzla Ginny.

„Ahoj,“ povedala, prestupovala z nohy na nohu a nepozerala naňho.

„Čau,“ odvetil Harry, ktorý si uvedomil nádej, ktorú zrazu pocítil. V poslednom čase sa s ním veľmi nerozprávala a on nechcel odísť do Azkabanu, kým sa naňho hnevala.

„Tonksová povedala, že odchádzate zajtra skoro ráno,“ povedala Ginny.

„Hej. Ideme na jej bežnú zmenu.“

Ginny sa zhlboka nadýchla a prudko ho objala. „Nie je ti odpustené, že ma tu necháš, ale chcela som ti popriať veľa šťastia. Dúfam, že nájdeš, čo hľadáme a dúfam, že to tam pre teba nebude príliš strašné.“

„Budem v poriadku, Ginny. Už som si na dementorov celkom zvykol,“ povedal Harry a hladkal ju po chrbte. Bolo tak skvelé mať ju zase v náručí.

„Nehraj sa na hrdinu, Harry. Na dementorov si nikto nezvykne. Zostaň s Ronom a žiadne hrdinstvá,“ povedala Ginny, držiac jeho tvár v dlaniach.

Harry sa zaksichtil. „Budem v poriadku, Ginny. Ak to nájdem, prinesiem to sem aby sme mohli zistiť, ako to bezpečne zničiť.“

„Dnu ťa nepustia s prútikom, takže Patronus ti bude nanič,“ pokračovala Ginny. V očiach mala ustaraný výraz.

„Viem. No Tonksová prútik bude mať a my zostaneme celý čas s ňou. Neboj sa, Ginny,“ uistil ju a nežne jej z tváre odhrnul prameň vlasov. Tešilo ho, že v jej vrúcnych hnedých očiach vidí záujem a starosť – starosť o neho. Hĺbka citu, ktorý k nemu cítila, bola preňho stále nová. Užíval si ten vnútorný pocit a dúfal, že aj on jej spôsobil niečo aspoň trochu podobné.

Ginny sa naklonila a prudko ho pobozkala, takže okamžite zabudol na dementorov, väzenia a všetko ostatné. V skutočnosti nemyslel na nič, len na to dievčatko v jeho náručí a dotyk jej pokožky.

Aj keď si sľúbili, že sa nenechajú uniesť, ešte vždy boli tínejdžeri a k ich veku neoddeliteľne patrili aj búriace sa hormóny. Ich ruky sa túlali bez dozoru a pri niekoľkých príležitostiach nevysvetliteľne zmizlo niekoľko kusov oblečenia. No aj napriek týmto malým prešľapom si udržali aspoň zdanie sebakontroly. No tu mu v mysli vyvstala otázka, či tieto zábrany zostanú stáť, aj keď budú znovu sami a ďaleko od sliedivých očí Ginninej rodiny.

„Veľa šťastia,“ zašepkala Ginny a konečne sa odtiahla. Bola strapatá na tvári mala trochu omámený výraz.

Harry sa chcel rýchlo vrátiť k bozkávaniu. Len prikývol a opäť si ju pritiahol do náručia. Mal pocit, že ani dementor by mu teraz nedokázal pokaziť náladu.

Halloweenske ráno svitlo búrkové a sivé. Vo vzduchu bolo cítiť ostrý chlad, o ktorom Harry vedel, že na otvorenom mori sa ešte zhorší. Bol to presne ten typ pochmúrneho dňa, ktorý bol ako stvorený na návštevu Azkabanu. Teplo sa obliekol, no keď vstupoval na loď, ktorá ho odvezie do Azkabanu, stále mal husiu kožu.

On, Ron a Malfoy sa stretli s Tonksovou a Divookým Moodym vo vstupnej hale. Harry odhadoval, že Divooký ide len preto, aby dal pozor na Malfoya – stále Malfoya podozrieval, že má niečo za lubom. Moody z toho samozrejme podozrieval každého.

Odmiestnili sa na ministerstvo a odtiaľ si vzali kontrolované prenášadlo na malý ostrov neďaleko Azkabanu, kde bolo ministerské kontrolné stanovište. Nikto nesmel do ani z väzenia, kým neprešiel bezpečnostnou prehliadkou na ostrove. Ochranné kúzla väznice nedovoľovali premiestňovanie ani prenášadlá, rovnako ako ochrany v Rokforte.

Malfoy zostal skrytý pod Harryho neviditeľným plášťom, až kým nedorazili na bezpečnostné stanovisko. Tam musel zaregistrovať svoj prútik a uviesť úmysel navštíviť otca. Harry bol veľmi nervózny z toho, že musel nechať prútik tam. Tonksová ho uistila, že tam bude v bezpečí, že sú tam poistky, takže len on si môže prútik znovu vyzdvihnúť. A okrem toho, prútiku majú v Azkabane povolené len aurori, takže ak chce ísť, nemá na výber.

Keď dokončili registráciu, vyviedli ich na malé mólo. Ľadový vietor fúkal nad Severným morom v silných nárazoch, takže Harry si musel vetrovku pritiahnuť tesnejšie k telu. Vlasy mal z vetra rozstrapatené a pľúca mu naplnil čistý, slaný vzduch.

Zachmúrení aurori na nich pri naloďovaní podozrievavo zazerali. Bolo tam prekvapivo málo pasažierov a Harry predpokladal, že azkabanskí väzni nemajú veľa návštev. Spolu s Tonksovou tam bolo päť ďalších aurorov, ktorí mali vystriedať tých, ktorí mali nočnú zmenu.

Čln bol malý a nechránený pred vetrom. Za búdkou, z ktorej kapitán kormidloval čln, bolo zoradené obyčajné drevené lavice. Harry a Ron sedeli na jednej, zatiaľ čo Tonksová a Divooký sedeli za nimi. Tonksová nechala miesto aj pre Malfoya, no ten si naschvál sadol sám na lavicu oproti.

„Kde sa transportujú väzni?“ opýtal sa Harry. Ako by sa asi cítil, keby vedel, že na konci cesty čaká len bolesť a utrpenie? Už teraz to vyzeralo hrozivo, aj keď vedel, že o niekoľko krátkych hodín sa vráti.

„Väzni necestujú s pasažiermi,“ pokrútila Tonksová hlavou. „Na to je určená poriadne zabezpečená loď, ktorá cestu vykonáva vždy raz za deň. Cestou tam aj späť sú na nej väzni omráčení.“

„Sú omráčení, aj keď idú preč?“ vypískol Ron.

Tonksová sa pochmúrne usmiala. „Na tomto mieste nie je nič príjemné.“

„Ako dlho potrvá plavba?“ opýtal sa Malfoy. Vstal a zamračil sa na primitívne sedadlo. „Tieto podmienky sú barbarské.“

Čln sa pri opustení prístavu trochu zatriasol, Malfoy zakopol a kolenom narazil do lavice. Bolestivo sa mykol a chytil sa za zranené koleno. Ron sa nahlas zachechtal, čím si od sadajúce ho si Malfoya vyslúžil jedovatý pohľad.

„Na čom sa smeješ, Weasley? Len preto, že drevená lavica je viac, ako je v tvojej rodine zvykom, nemusíš –“

„Už ani slovo o mojej rodine, Malfoy,“ zarazil ho Ron, vstal a týčil sa nad blondiakom. V stiesnených priestoroch člna sa musel hrbiť, aby sa nedotýkal stropu. „Na tomto člne nie je jediný človek, komu by bolo ľúto, keby si sa náhodou ocitol cez palubu, takže na tvojom mieste by som bol ticho.“

„Dobre, to stačí, chlapče,“ prerušil ho Moody s chichotom a viedol ho k sedadlu.

Harry sa odvrátil od ich hašterenia a sledoval vlny, ako sa rozbíjajú o bok člna. Cítil kvapky ľadovej vody a ešte viac sa skrčil, aby sa udržal v teple. Ostrov, z ktorého vyrazili sa rýchlo stal len bodkou na horizonte. Kam len oko dovidelo, obklopovalo ich len chladné, sivé more. Nevedel, ako ďaleko sa plavili, no mal dojem, akoby boli vetru a vlnám vystavení celé hodiny. Vytvorila sa hmla, takže viditeľnosť klesla prakticky na nulu. Harry napínal zrak a nažil sa v diaľke niečo zahliadnuť.

Zrazu zvuky vetra prekričal kapitán: „Zem!“

Harry sa neúspešne pokúsil potlačiť triašku, keď sa z hmly vynorila masívna kamenná stavba, akoby niekto odhrnul záclonu. Okolo malého ostrova z vody vytŕčali rozoklané, riasami pokryté skaliská. Ostré hrany by stačili na to, aby každý zblúdilý čln odradili od pokusu zakotviť.

Steny väznice vyrastali, strmé a hrozivé, z ľadového mora a nútili Harryho zakloniť sa, aby dovidel na vrch. Rozoznal čiaru prílivu, ktorú vytvorili vlny. Kameň pod ňou vyzeral hladší a černejší ako zvyšok stavby.

Kapitán vmanévroval s člnom do malej zátoky, ktorú si Harry pôvodne ani nevšimol. Keď sledoval čln na zradnej ceste kanálom, videl, ako niekoľko zubatých skalísk uhýba z cesty. Kanál bol očividne magicky kontrolovaný.

Keď dosiahli jeho koniec, zakotvili pri jednoduchom drevenom móle a vylodili sa. V momente, keď Harry vystúpil na breh, pocítil, ako sa doňho zabára chlad hlbší ako čokoľvek spojené s počasím. Napriek chladu sa začal potiť a zrazu sa cítil malátny. Bezpochyby boli nablízku dementori.

Keď sa malá skupinka priblížila ku kamennej stene, niekoľko metrov nad ich hlavami sa magicky zjavili dvere. Spustilo sa kovové schodisko a oni vystúpili do väznice. Tonksová na dvere priložila prútik, tie vydali niekoľko slabých buchnutí a odsunuli sa.

Prúd vzduchu z väzenia, ktorý ich ovial, bol studenší ako morský vzduch, v ktorom stáli. Harry nasledoval Rona dnu, no srdce mu divo bilo a hlava sa mu točila. Žalúdok mu zovrela nevoľnosť, až takmer zvracal.

Z opačnej strany miestnosti ich vstup sledovala vysoká, štíhla postava. Harryho videnie sa rozostrilo, keď sa mu v ušiach začal ozývať vzdialený krik. Inštinktívne siahol po prútiku, no ten bol preč. Zhlboka dýchal, aby ovládol nával paniky.

Toto bude ťažšie, ako som čakal.

Keď ich Tonksová rýchlo viedla cez izbu, zakopol, a bol by spadol, keby ho Ron nezachytil.

„V pohode, kamoško?“ zašepkal Ron, keď vstúpili do dlhej kamennej chodby za prvou miestnosťou. Ron bol veľmi bledý, takže jeho pehy boli ešte výraznejšie, ako inokedy.

Harry prikývol a po opustení miestnosti s dementorom sa mu svet prestal točiť pred očami. Zdvíhal sa mu žalúdok a bol rád, že toho na raňajky veľa nezjedol.

„Správne, Potter,“ zatiahol Malfoy a hľadel na neho a Rona s náznakom pobavenia v oceľovosivých očiach. „Zabudol som, že máš problém s dementormi. Omdlievaš z nich, že?“ Napriek jeho poznámkam, aj Malfoy bol bledý ako stena.

„Daj pokoj, Malfoy,“ zavrčal Ron a znepokojene hľadel na Harryho.

Harry sa s odpoveďou ani neobťažoval – všetko jeho úsilie si vyžiadala snaha zostať stáť vzpriamene. Pokúsil sa oprieť sa o chladnú kamennú stenu, aby sa pozbieral, no nebol to dobrý nápad. V tej stene bolo niečo živé. Harry nevedel, ako inak by to popísal. Kameň bol studený a trochu slizký z vlhka, no vyžarovala z neho aj hlboká agónia. Skoro akoby kameň pohltil všetku tú biedu a trápenie ľudí, ktorí to boli po všetky tie roky väznení.

Harry sledoval, ako zo stropu kvapká voda a v stružkách steká chodbou. Vyzeralo to, akoby steny plakali.

„Zvládneš to, Harry?“ opýtala sa Tonksová. Podišla k nemu a stíšila hlas. Keď ráno odchádzali z domu, jej vlasy mali tradičnú žuvačkovo ružovú farbu, no odkedy vstúpili do väznice, ich farba vybledla a bola mdlá.

„Som v poriadku,“ odvetil Harry, no cítil sa všelijako, len nie v poriadku. „Čo najrýchlejšie to skončime.“

„Čo chceš urobiť ako prvé?“ ustarane sa spýtala Tonksová.

Harrymu to nebolo príjemné a v snahe ignorovať to až stisol zuby. Znášať pôsobenie dementorov bolo dosť zlé, nieto ešte znášať súcit ostatných.

„Vezmime Malfoya za otcom, potom sa môžeme pozrieť na Dungove veci,“ odvetil Harry. Ak bol medailón medzi Dungovými vecami, nechcel ho priniesť do blízkosti Luciusa Malfoya.

„Cely s väzňami začínajú podlažím tri. Tam sú aj Dungova cela. Lucius je v krídle so zvýšenou ostrahou na podlaží päť. Schody sú tým smerom. Len vás chcem varovať – na tom podlaží sú dementori, tak buďte pripravení,“ zamračene vysvetľovala Tonksová.

Schody zdolali v tichosti. Prítomnosť dementorov ich ovplyvňovala všetkých a ani Malfoy nemal energiu na robenie problémov. Keď dosiahli piate podlažie, Moody informoval Malfoya, že sa s otcom nemôže stretnúť sám. Moody mal ísť s ním.

„V žiadnom prípade, Moody,“ odbil ho Malfoy a vrátila sa mu časť jeho nadradenosti. „Nedovolím, aby si čokoľvek, čo môj otec povie, neskôr použil proti nemu. Nikdy.“

Moody pokrčil plecami, akoby na tom ani veľmi nezáležalo. „Tak potom dnu nejdeš ani ty, chlapče. Do tej cely nevstúpiš bez sprievodu.“

„Tak môže ísť Tonksová,“ zaškľabil sa Malfoy. „Je mi vlastne rodina. Verím jej viac ako tebe.“

„Prepáč, Draco,“ veselo sa ozvala Tonksová. „Mám službu. Musím ísť vystriedať svojho partnera, takže nemôžem sedieť s tebou. Vyber si Moodyho, Harryho alebo Rona, no jeden z nich musí ísť s tebou.“

Malfoy sa zamračil. „Tak Potter,“ vyhlásil s úškľabkom.

„Môže byť,“ zavrčal Moody. „Potter, uši na stopkách. Aby tí dvaja neplánovali niečo proti Rádu. Zostaň pod neviditeľným plášťom, aby ťa nebolo vidno.“

„Myslel som si, že neviditeľné plášte proti dementorom nefungujú,“ poznamenal Harry a vytiahol plášť z vrecka.

„Plášť nebudeš mať kvôli dementorom,“ odvetila Tonksová. „Oni nevidia spôsobom, ako vidíme my. Vycítia dvoch vstupujúcich ľudí a dvoch odchádzajúcich ľudí. Plášť oklame len Luciusa.“

„Ak udržíš jazyk za zubami,“ vyprskol Moody a jeho čarovné oko nebezpečne hľadelo na Draca.

„Nechcem, aby môj otec o Potterovi vedel o nič viac, ako Potter chce byť videný. Vôbec ho tam nechcem,“ odvetil Malfoy a otočil sa Moodymu a Harrymu chrbtom.

„To, čo ty chceš, nikdy nebolo na mojom zozname priorít, chlapče,“ drsne odvetil Moody. „Pokračuj ďalej chodbou. Je v cele 5-J, po tvojej ľavej ruke. My s Ronom budeme čakať tu.“

Ron vyzeral, že ich nechce nechať ísť samých, no nemohol nič robiť. Tonksová priložila prútik na ťažké kovové dvere, tie sa odsunuli a s hlasným buchnutím zastavili. Harry si cez seba prehodil neviditeľný plášť a nasledoval Malfoya slabo osvetlenou chodbou.

Vzduch tu bol ešte ťažší ako dolu a Harry podľa hlasitosti kriku v hlave vedel, že dementori sú nablízku. Cítil sa naozaj zle a dúfam, že Luciusa Malfoya na seba neupozorní tým, že mu ovracia topánky.

Keď kráčali, Draco kontroloval čísla na celách. Harry do každej cely nazrel a pocítil vlnu súcitu s väzňami, ktorí v nich skrútení sedeli. Vnútri bolo sotva dosť miesta na nejaký pohyb a keď okolo nich prechádzali, väčšina z väzňov nemala silu ani zodvihnúť hlavu.

Sirius tu zavretý strávil dvanásť rokov, pravdepodobne na tomto podlaží.

Harry potriasol hlavou. Teraz nebol ten správny čas zamýšľať sa nad tým. Malfoy zostal stáť a položil ruku na strieborný disk vedľa cely. Disk sa zeleno zableskol, čím potvrdil, že je bezpečné vstúpiť. Neboli tam dvere ani mreže, namiesto toho väzňov držali v celách čary. Tonksová povedala, že kúzla im dovolia vstúpiť, no odísť budú môcť až keď znovu priložia ruku na disk. Ak by sa Lucius pokúsil utiecť, všetci by zostali kúzlom uväznení.

Harry sa neobťažoval spýtať, čo to presne znamená. Mal pocit, že to nechce vedieť.

Nasledoval Draca do cely a chvíľu mu trvalo, kým si všimol Luciusa sediaceho na okraji postele. Očividne spal, lebo oči mal ešte zlepené a žmúril na syna, akoby sa snažil spracovať fakt, že tam je. Lucius bol chudší, ako si ho Harry pamätal. Jeho dlhé blond vlasy boli splstnatené a špinavé a chýbali mu tie jeho aristokraticky naduté spôsoby. Vyzeral strhane. Harry si nedokázal predstaviť, aké to je, žiť takto niekoľko rokov. Bol zázrak, že niekto prežil Azkaban s nedotknutou mysľou.

„Otec?“ opýtal sa Malfoy opatrne. Keď pozrel na svojho zlomeného otca, hlas sa mu trochu zatriasol.

„Draco? Čo tu robíš?“ opýtal sa Lucius. Hlas mal z nedostatku používania drsný. „Všetci ťa hľadajú. Je tvoja matka s tebou?“

„Je v bezpečí, otec. Ani nevie, že som tu,“ odpovedal Draco a sťažka preglgol. „Ako sa máš?

Lucius Malfoy potriasol hlavou, akoby si ju chcel prečistiť. Ten pokrivený úškľabok, ktorý Harry tak dobre poznal, sa mu vrátil. „Čo si to spravil, Draco? Uzavrel si dohodu so zradcami krvi? Kde je tvoja hrdosť? Tak veľmi si ma sklamal.“

„Otec, počúvaj ma. Môžem ti pomôcť. Keď ťa odtiaľto pustia, môžeš sa skryť s nami,“ vysvetľoval Draco prosebným tónom, ktorý bol pre Harryho bolestný. Z dlhoročnej skúsenosti vedel, že Dracove prosby nepadnú na úrodnú pôdu.

„Skutočný Malfoy by sa nikdy neplazil medzi špinou a spodinou spoločnosti,“ vyštekol Lucius. „Myslel som, že som ťa to naučil. To je vplyv tvojej matky, že?“

„Otec, keď ťa odtiaľto prepustia, Temná pán ťa zabije, ak neurobíš niečo pre svoju záchranu,“ skríkol Draco.

„Potom zomriem so cťou, tak, ako si mal aj ty,“ odvetil Lucius.

„Otec –“

„Nie, Draco. Ešte to môžeš napraviť,“ povedal Lucius a priblížil sa k synovi. Jeho oči sa naplnili nepríčetným leskom. „Vráť sa k Temnému pánovi. Padni pred ním na kolená a pros o odpustenie. „Dokáž svoju lojalitu tým, že zabiješ tých, ktorí ti poskytli pomoc. Možno ho tým presvedčíš, aby bol zhovievavý.“

Draco sa zaklonil a posmešne odfrkol: „No ňom nie je nič zhovievavé a ty to vieš. Donúti ma prosiť a potom ma aj tak zabije.“

„Potom by si mal zomrieť,“ odvetil Lucius.

Draco zažmurkal, očividne šokovaný. „Otec, som tvoj jediný syn.“

„Môj syn by nikdy meno Malfoy takto nezneuctil,“ uškrnul sa Lucius. „Hneď, ako si sa narodil, som vedel, že si slabina v oddanosti tvojej matky. Urobila by pre teba čokoľvek, aby ťa zachránila. Odhodila svoju vlastnú budúcnosť, aby zachránila tú tvoju. Preto sme nikdy nemali ďalšie deti. Vedel som, že je slabá, ale ty… Myslel som, že si sa naučil, kde je tvoje miesto.“

„Moje miesto?“ opýtal sa Draco. „Kľačať pred zmiešanou krvou? Myslel som, že Malfoyovci sú lepší.“

Lucius zdvihol ruku a udrel Draca do tváre skôr, ako tomu Harry stihol nejako zabrániť. Bolo bolestné sa na to pozerať a Harry si prial byť hocikde inde. Zrazu chcel vedieť, či sa takto cítil Draco, keď na lekciách oklumencie sledoval scény z jeho detstva s Dursleyovcami.

„To je Potterova reč,“ vyprskol Lucius. Harry pri zvuku svojho mena prudko zdvihol hlavu.

„To on ti poskytuje ochranu?“ neveriacky sa spýtal Lucius. „Spojil si sa s Potterom? Och, Draco, ako si mohol klesnúť až tak hlboko? Potter nemá šancu.“

„Samozrejme, že nemá. Ale pri jeho kumpánoch mám väčšiu šancu na prežitie. Aspoň viem, že nás nezabijú,“ odvetil Draco v poslednom pokuse presvedčiť otca.

„Kým nepovstaneš a neprihlásiš sa k svojim činom, nie si môj syn. Premýšľaj o tom, čo som ti povedal. Musíš sa vrátiť k Temnému pánovi. Si blízky jeho nepriateľom a môžeš mu veľmi pomôcť. Mohlo by ti to zabezpečiť veľké pocty a rešpekt. Bez nich si nič,“ povedal Lucius zamatovým hlasom v snahe zlákať svojho syna.

Draco vzdychol a odtiahol sa od otcovej hladkajúcej ruky. „Potom si naozaj nemáme viac čo povedať. To ty si ma naučil, že Malfoy je hodný viac ako ktorýkoľvek iný čarodejník vďaka nášmu pôvodu a mali by sme toto dedičstvo chrániť za každú cenu.“

„Si zbabelec,“ vyprskol Lucius a odvrátil sa.

Dracovi poklesli ramená. „Pozdravím od teba matku,“ povedal potichu, položil ruku na strieborný disk a hneď, ako kúzla prestali fungovať, opustil celu. Harry ho rýchlo nasledoval.

Keď kráčali chodbou smerom k miestnosti, kde čakali ostatní, Harry si zložil neviditeľný plášť. Cítil sa nepríjemne. Čo asi tak cíti Malfoy? Jeho vlastný otec mu práve povedal, že by sa mal vzdať a zomrieť. Ako to môže otec svojmu synovi spraviť? V srdci mu vyrástol nový a veľký rešpekt k tomu, čo preňho urobili jeho rodičia. Zdalo sa, že nie každý rodič by urobil to isté. Harryho prekvapilo, ako ľúto mu bolo Draca Malfoya.

„Je mi to ľúto,“ povedal Harry a myslel to vážne.

„Malo by ti byť,“ odsekol Malfoy a kráčal ďalej. „Je to všetko tvoja vina.“

„Moja vina?“ rozpačito sa spýtal Harry.

„Nebyť teba a tvojho prekliateho hrdinstva, môj otec by tu ani nebol,“ kypel Malfoy hnevom.

„Temný pán by ho nikdy nechcel potrestať tým, že by využil mňa a nič z toho by sa nikdy nestalo. Je to všetko tvoja vina.“

Harryho súcit s Malfoyovou situáciu sa v momente rozplynul. „Nie je moja vina, že tvoj otec sa rozhodol nasadiť si na hlavu masku a behať so šialencom, ktorý si myslí, že je lepší ako všetci ostatní. Tvoj otec si to spôsobil sám, Malfoy,“ odbil ho Harry.

„Je tvoja vina, že si nespravil, čo si mal spraviť a nespasil nás. Na čo vlastne čakáš? Snažíš sa získať čo najviac slávy a uznania, kým môžeš, čo? Bojíš sa, že idiotská verejnosť, ktorá sa ti plazí pri nohách sa obráti proti tebe, keď zistí, že si podvodník?“ opýtal sa Malfoy a líca mu zružoveli.

„Nie, to je skôr tvoj štýl, Malfoy,“ odbil ho Harry. Hlbokým nádychom sa pokúsil znovu nabrať sebakontrolu. „Pozri, viem, že si naštvaný na to, ako sa k tebe otec správal. Ja by som bol tiež –“

„Čo o tom môžeš vedieť?“ trpko ho prerušil Malfoy. „Veď si na svojho otca ani nepamätáš. Myslíš si, že spôsob, akým sa k tebe správali tí úbohí muklovia ti dáva právo povedať, že rozumieš, ako funguje rodina? Pokiaľ ide o mňa, mukli na to išli správne. Oni jediní ťa mali za toho, kým skutočne si.“

Harry sa chystal vrátiť urážky, no v tom mu miestnosť pred očami začala plávať. Oprel sa o stenu, aby udržal rovnováhu, no keď mu stena spôsobila kŕče v ruke, okamžite ruku stiahol. V hlave sa mu začal ozývať krik jeho matky. Bol tak zabraný do hádky s Malfoyom, že si ani nevšimol zmenu. Teraz si uvedomil, ako sa ochladilo a akú spotenú ma pokožku.

Malfoy ho ignoroval, kráčal ďalej chodbou a neprestával rečniť. Harry sa zakýval. Potriasol hlavou v snahe vyčistiť si ju, no dosiahol len pád na kolená a zrak sa mu ďalej rozostroval.

Zrazu hmlu obklopujúcu Harryho mozog preťal Malfoyov hlas. „Čo chceš? Nechaj nás prejsť. Máme povolenie byť tu,“ zafňukal, trochu vystrašene. „Čo je s tebou, Potter? Vstaň. Sú tu dementori.“

Harry ich už videl. Dvaja dementori sa kĺzali smerom k nim tým ich zákerným spôsobom. Jeden sa blížil spredu, druhy zozadu. Nebolo kde sa ukryť, nebolo kam utiecť. Zdalo sa, že sa pohybujú pomalšie, ako si Harry pamätal. Harry si spomenul, že Tonksová povedala, že zostali len tí najstarší dementori, možno preto sa pohybovali tak pomaly. Pre Harryho to neznamenalo žiaden rozdiel, následky boli rovnaké, len trvali dlhšie.

Jeho posledná myšlienka pred tým, ako sa svet ponoril do čiernoty, bola tá, že Ginny mala pravdu. Nikto si nikdy nezvykne na účinky dementorov.

Druhá časť štrnástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatná časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

(Dnešná časť bude opäť jedna z tých kratších – len približne 3 strany A4. Nechcel som totiž deliť kapitolu niekde v strede akcie.)

Harry, Ron, Hermiona a Ginny si dôkladne premysleli, ako požiadajú o návštevy Azkabanu. Hermiona si myslela, že je to pre Harryho a Malfoya príliš nebezpečné a Rád to nedovolí. Harry mal pocit, že niektorých členov Rádu dokáže presvedčiť ľahšie ako iných, no to znamenalo menej možností.

Príležitosť sa ponúkla asi o týždeň neskôr, keď do obývačky, kde mládež sedela, vrazili Tonksová s Remusom.

„Dokázali sme to, Harry,“ oznámila im Tonksová a zachytila sa Remusovho habitu, aby nespadla, keď na prahu zakopla. V priebehu septembra Tonksovú veľa nevideli. Buď mala službu v Azkabane, alebo sa z nej spamätávala.

Remus ju obratne zachytil a obaja vstúpili do miestnosti, akoby sa nič nestalo. Harry a ostatní zakrývali úškrny.

„Dokázali čo?“ opýtal sa Ron.

„Pýtal si sa nás, či má ministerstvo spôsob, ako niekoho nájsť a chcel si, aby sme vystopovali Octavia Crabba a Busbyho Goyla. V poslednom čase som nebola na ministerstve často, no dnes som tam zašla a konečne sa mi podarilo jedného z nich vypátrať,“ vysvetľovala Tonksová a pohojdávala sa na pätách.

„Len jedného?“ opýtala sa Hermiona zamračene. „Myslela som si, že pzostatky mágie sa dajú vystopovať. Ministerstvo musí mať spôsob, ako sledovať konkrétnu osobu.“

„Nie je to až tak jednoduché. Sledujeme konkrétneho človeka, no v zázname sa ukáže každá magická aktivita v blízkosti danej osoby. Ak je napríklad v okolí Šikmej uličky… No, tie čísla môžu byť ohromujúce. Jediný dôvod, prečo som Octavia Crabba našla tak rýchlo, je ten, že použil kúzlo v muklovskej oblasti – zápalné kúzlo,“ vysvetľovala Tonksová.

„Kde?“ opýtal sa Harry a cítil začínajúci príval adrenalínu. Už bol pridlho zavretý a túžil niečo podniknúť.

„Na pláži v Škótsku. O tomto čase je opustená, takže si nie som istá, čo tam robí. Chcete sa ísť pozrieť?“ opýtala sa.

Harry opreteky premýšľal. Bol si istý, že to je tá istá pláž, kde s Dumbledorom našli falošný horcrux alebo aspoň kamenná rímsa, kam Tom Riddle vylákal dve vystrašené deti. Keďže už začala jeseň, počasie sa ochladilo. Harry vedel, aká zima je na pláži po zotmení a že Crabbe možno zabudne na Voldemortove inštrukcie o zákaze čarovania len pre pohodlie.

„Dobre,“ povedal. „Poďme sa pozrieť, čo tam robí.“

Harry, Ron Hermiona a Ginny odišli s Remusom a Tonksovou aj napriek ustaranej tvári pani Weasleyovej. Ginny ju pobozkala na líce, pán Weasley jej položil ruku okolo pliec a spolu stoicky sledovali, ako ich deti odišli.

Skupina sa premiestnila na krajnicu cesty dosť ďaleko od skalnatého útesu. Vial svieži vietor, ktorý spôsobil, že si bundy pritiahli tesnejšie k telu. Keď sa rozhliadali, aby si ich oči privykli na tmu, ucítili vôňu soli. Harry počul aj zvuk vĺn, ktoré sa na úpätí útesu rozbíjali o ostré skaly. Poznal to tu a zo spomienok na to, čo sa tu udialo pri jeho poslednej návšteve mu zovrelo srdce.

Bol tu s profesorom Dumbledorom v poslednú noc jeho života. S úžasom sledoval, ako Dumbledore našiel skrytý vchod a mágiu, ktorá ho obklopovala. Kvôli sľubu, ktorý unáhlene zložil, keď bol zúfalý, aby sa mohol pridať k dobrodružstvu, prinútil svojho učiteľa vypiť jed. Zhlboka sa nadýchol slaného vzduchu. Tentoraz ho nikto nepodvedie.

Ginny musela vytušiť jeho nepokoj, pretože ho vzala za ruku a upokojujúco ju stisla. Pokúsil sa o úsmev, no vedel, že sa mu to vôbec nepodarilo. Remus im ukázal, aby boli potichu a nasledovali ho po ceste.

Nezašli príliš ďaleko, keď Harry uvidel Crabba, ako stojí pri malej vatre, ktorá sa vznášala vo vzduchu – a nebol sám. Oproti nemu stál iný muž a divoko gestikuloval smerom k ohňu.

Harry a ostatní na seba zakúzlili miznúce splývacie zaklínadlo a prikradli sa ďalej, aby počuli, o čom sa hovorilo. Harry nedokázal potlačiť triašku pri pohľade na prudký zráz, po ktorom s Dumbledorom sledovali Riddlovu stopu. Akoby to bolo v inom živote. Dumbledore veril, že ho dostane do bezpečia.

Nebojím sa… Som s tebou.

Harry potriasol hlavou. Teraz nebol čas na také spomienky, mal prácu.

„Máš mi predať nejaký správu, Ferguson, alebo je tvojou jedinou úlohou sťažovať sa, že som sa rozhodol pre trochu tepla?“ opýtal sa Crabbe rozladene svojho komplica.

Aj keď bol trochu tlstejší, bol rovnako podsaditý a pevný, ako si ho Harry pamätal.

Smrťožrúti teraz musia mať hody, pomyslel si Harry trpko.

Druhý muž, Ferguson, bol štíhlejší ako Crabbe, no stále bol dosť mohutný. Mal tenké fúziky, ktoré sa na koncoch trochu krútili. Možno si myslel, že s nimi vyzerá ako aristokrat. Podľa Harryho vyzeral zženštilo.

„Mal som ti odkázať, aby si si dával pozor na sestry Parkinsonové. Ak sem prídu hľadať pomoc, máš ich zadržať a okamžite zavolať Temného pána,“ odvetil Ferguson, akoby opakoval niečo, čo sa naučil spamäti.

„Parkinsonové? Čo také Filip urobil, že Temný pán hľadá jeho rodinu?“ ohromeným šeptom sa opýtal Crabbe.

Ferguson pokrčil plecami, no stíšil hlas a pokračoval: „Filip je mŕtvy. Jeho žena a dcéry sa vyparili rovnako, ako Malfoyova ženská a ten jej fagan. Náš pán si myslí, že niektorá z nich vie, kde sa skrývajú Malfoyovci.“

Crabbe cez zuby zapískal. „Môj pán musí byť veľmi nespokojný s takým prúdom zradcov. Čo myslíš, čo je za tým? Myslíš, že to Potter –“

„Ak by som bol tebou, ani by som tú myšlienku nedokončil,“ zarazil ho Ferguson a nervózne sa rozhliadal. „Temný pán vie všetko a nepáčilo by sa mu, že spochybňuješ vernosť jeho stúpencov.“

„Nie! Nie. Chcem povedať, to nie je to, čo som mal na mysli. Temný pán skrotí svojich stúpencov a čoskoro ho budú všetci volať ‚pane‘“, zanietene vyhŕkol Crabbe.

„Ešte musím tieto inštrukcie predať Simmonsovi. Zostaň na mieste a bacha na tie Parkinsonové,“ ukončil Ferguson a bez toho, aby čakal na odpoveď sa otočil na päte a kráčal smerom k ceste.

Remus im kývol, aby ho nasledovali a kráčal opačným smerom, ako šiel Ferguson. Keď boli dostatočne ďaleko, aby ich Crabbe nemohol počuť, Remus zrušil splývacie zaklínadlo.

„Parkinsonová? Ako Pansy Parkinsonová?“ opýtala sa Ginny okamžite.

„Áno,“ prikývol Remus. „Filip Parkinson je… Bol smrťožrútom. Pansy a jej sestra musia byť na úteku. Nejasne si ich obe pamätám z čias, keď som na Rokforte učil.“

„Radšej by sme sa mali vrátiť a informovať Rád,“ povedala Tonksová a pochmúrne stisla pery.

„Áno,“ pritakal Remus. „Znamená to pre teba niečo, Harry? Vieš, prečo sem bol Octavius Crabbe vyslaný?“

Harry prikývol. „Tuším,“ odvetil, no vyhol sa pohľadu staršieho muža. „Vďaka, že ste mi dali vedieť, že ste ho našli, no on nie je tým, koho potrebujem. Potrebujem nájsť Goyla. Môžeš to skúšať ďalej, Tonksová?“ opýtal sa Harry.

Tonksová váhavo pozrela na Remusa a prikývla. „Samozrejme, no chcela by som vedieť, prečo.“

Harry sa zamrvil. Nenávidel, keď im musel klamať. „Myslím si, že stráži niečo, čo potrebujem nájsť.“

„Potrebuješ to nájsť, aby si našiel Veď-Vieš-Koho?“ opýtala sa.

„Niečo také,“ potvrdil Harry. „Pomôžeš mi?“

„Samozrejme. Budem to kontrolovať vždy, keď sa dostanem na ministerstvo. Mám dojem, že aj Divooký sa snaží prísť s nejakým sledovacím systémom. V každom prípade ho to dosť vyťažuje,“ usmiala sa Tonksová. „Ministerstvo sa samozrejme už roky pokúša vystopovať Veď-Vieš-Koho, no neúspešne.“

„Mám ešte jednu prosbu,“ nadviazal Harry.

„Akú?“ opýtal sa Remus podozrievavo.

„Harry – “ začala Hermiona a on vedel, že sa ho pokúša zastaviť.

„Malfoy chce ísť do Azkabanu, aby si pohovoril s otcom,“ vyhŕkol Harry. „Je to niečo, čo mu Dumbledore ponúkol v tú noc na Astronomickej veži a ja chcem ísť s ním.“

„A ja,“ pridal sa Ron.

„A ja,“ ozvali sa naraz Hermiona s Ginny a zazerali na Rona a Harryho.

Harry obrátil oči v stĺp. „Nemôžeme ísť všetci.“

„Nikto z vás nepôjde,“ zarazil ich Remus zvýšeným hlasom, aby prehlušil sťažnosti. „Zbláznili ste sa? Ani jeden z vás netuší, aký Azkaban skutočne je. Nech si predstavujete čokoľvek, realita je desať ráz horšia.“

„Prečo chce Draco vidieť svojho otca?“ opýtala sa Tonksová.

„Dumbledore mu sľúbil, že Luciusa ochráni, keď vyjde z Azkabanu, ak Draco prejde na druhú stranu. Chce sa uistiť, že jeho otec vie, že má na výber, a že Draco a jeho matka sú v poriadku. Vraví, že jeho otec má príkaz poslať všetky písomnosti Voldemortovi,“ vysvetľoval Harry. „Ja potrebujem vidieť Dungove veci, ktoré mal na sebe, keď ho zatkli. Myslím, že mal niečo moje. Ak mi vybavíte vstup, Draca môžeme vziať pod neviditeľným plášťom.“

„Neviditeľný plášť je proti dementorom nanič,“ zamračila sa Ginny. „Zopár ich tam zostalo a keď už sme pri tom, sám tam nepôjdeš.“

„Keď sa dostane dnu, plášť si môže zložiť,“ odvetil Harry, ignorujúc druhú časť jej námietok. „Bol to posledný sľub, ktorý Dumbledore pred smrťou dal, a my ho musíme dodržať.“

„Viem, že sme súhlasili, že ti pomôžeme, Harry, ale toto sa mi nepáči,“ povedal Remus. „Podľa mňa nie si pripravený na to, aký strašný Azkaban naozaj je. Obzvlášť pre teba.“

Harry prikývol. „Môžeš mi pomôcť potom, ale ja to musím urobiť, Remus. Nežiadal by som to, keby to nebolo dôležité.“

„Porozprávam sa s Divookým Moodym,“ navrhla Tonksová a pozorne sledovala Remusa. „Má talent presvedčiť ľudí, aby pristúpili na to, s čim by inokedy nesúhlasili.“

„Môže byť,“ súhlasil Harry.

„A teraz, vráťme sa,“ vyzval ich Remus a kývol na každého, aby sa odmiestnil.

Prvá časť štrnástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

September prešiel do októbra bez toho, aby si to Harry vôbec všimol. Mal pocit, akoby prelistoval každú jednu knihu v knižnici, a aj tak nenašiel nič o horcruxoch. Začínal chápať Hemionine zhrozenie z toho, že ju knižnica sklamala. Ako je možné, že o niečom celkom iste reálnom nebolo vôbec nič napísané?

Pokračoval tiež v lekciách oklumencie s Malfoyovcami, no oproti tej prvej nedosiahol žiadne zlepšenie. Aj keď ho hlava bolela počas cvičenia, aj chvíľu po ňom, nevidel žiadne záblesky Voldemortových nálad ako v piatom ročníku. No po lekciách sa vždy cítil unavený a vyčerpaný.

Za posledný týždeň sa nad hlavným stanom rozprestrela bezútešná, napätá atmosféra. Počet útokov stvorení Čiernej mágie proti muklom sa dramaticky zvýšil. Pán Weasley dokonca priznal, že si nespomína na žiadne obdobie, kedy by bolo v Británii viac pozorovaní upírov. V krátkom čase zmizlo niekoľko vysokopostavených ministerských úradníkov, čo u tých zvyšných spôsobilo preťaženosť a obavy. Niektoré bohatšie rodiny odišli do zahraničia, tak ďaleko od Británie, ako to len šlo.

Členovia Rádu mali kopec práce pri odstraňovaní jedného problému za druhým, takže hlavný stan bol väčšinu času takmer prázdny. To síce umožnilo Harrymu pokračovať v hľadaní bez prekážok, no znamenalo to, že nikto nemal čas hľadať otcov Crabba a Goyla.

Útoky na muklov a čarodejníkov z muklovských rodín pochopiteľne spôsobili, že Hermiona si robila starosti o svoju vlastnú rodinu. Pán Weasley jej sľúbil, že jej rodina je strážená, no ona sa trápila naďalej. Bola posadnutá myšlienkou, že by sa mali vrátiť do Albánska, že im tam niečo ušlo.

A Harrymu opäť niečo v jeho vnútri našepkávalo, že to, čo hľadajú, nie je v Albánsku. Ginny poznamenala, že Voldemort tam ani nemusel stráviť všetok čas. Grécko hraničí s veľkou časťou Albánska a to mohlo Voldemorta inšpirovať k použitiu Panteónu. Harry pripustil, že to je možné, no aj tak si myslel, že ani jedno z tých miest neobsahuje odpovede na jeho otázky.

Hermiona od toho samozrejme neupustila a odmietla prijať jeho námietky bez nejakého pevnejšieho argumentu, prečo sa tam nevrátiť. Problém bol v tom, že Harry nemal pevnejší argument, jednoducho to vedel. Temná, najhlbšia časť jeho ja sa zaoberala otázkou, či to má niečo spoločné s kusom Voldemortovej duše, o ktorej teraz vedel, že je uložená v ňom.

S Hermionou sa o tom hádali pri raňajkách, a teraz Harry sedel v salóne pred kozubom a na kolenách mal položenú knihu o Temnej mágii. Slová však príliš nevnímal, jeho pohľad bol sklený, keď premýšľal o tom, že je horcruxom.

Nájdenie a zničenie šálky bolo veľké víťazstvo, no bol to aj krok k tomu, čoho sa bál, že musí urobiť. Nemohol o tom hovoriť s nikým iným, pretože sa zdalo, že ich to vyvádza z miery ešte viac ako jeho samého. A tak musel o svojich pocitoch rozjímať sám a daň za to ho poznačila.

Tak ho našla Ginny, keď vošla do salóna a posadila sa vedľa neho. Chvíľu mu trval, kým si ju vôbec všimol, a keď sa stalo, až sa strhol.

„O čom premýšľaš, že sa tak mračíš?“ opýtala sa a prstom mu vyhladzovala napäté vrásky okolo úst.

„Len som uvažoval, čo musíme urobiť ako ďalšie,“ odvetil.

„Trápiš sa,“ skonštatovala.

Kútik Harryho úst poskočil nahor – nikdy je nedokázal oklamať. „Trochu,“ priznal. „Hermiona sa chce vrátiť do Albánska.“

Ginny bez slova prikývla. Harry mal dojem, že už počula aj zvyšok problému a zaujímalo ho, či ho vyhľadala preto, aby pokračovala v Hermioninom naliehaní.

Keď Ginny zostala potichu, trochu ju popostrčil. „Čo si myslíš ty?“

„No,“ začala pomaly, „chápem, prečo sa Hermiona cíti tak, ako sa cíti, no tiež si myslím, že tvoje inštinkty nás doteraz nikdy nesklamali. Ak si nemyslíš, že je to správne, som ochotná veriť tvojmu úsudku.“

Jej slová ho neupokojili tak, ako mali. „Prečo?“ vyhŕkol. „Prečo mi dôveruješ? Ako si môžeš byť istá, že robím správne rozhodnutia?“

„Harry, myslím si, že je ľudské znovu zvažovať rozhodnutia. Jediný moment, keď si môžeme byť istý, že sme urobili správnu vec, je až po rozhodnutí. Musíš sa rozhodovať bez možnosti pozrieť sa späť a zatiaľ to vychádza. O poslednom horcruxe si mal pravdu – nie len o tom, kde bol, ale aj ako ho zničiť. Neviem, ako to vieš, ale vieš. Verím ti, Harry.“

Ginnin pohľad sa zavŕtal doňho a Harry sa pred ním odvrátil. Cítil sa nechránený a mimoriadne zraniteľný. „Nemala by si. Mám nepekný zvyk spôsobovať ľuďom, na ktorých mi záleží, smrť,“ vykoktal.

„To je Malfoyova reč,“ odsekla Ginny. „Nepočúvaj ich, Harry. Snažia sa ti dostať pod kožu. Nenávidím celý ten nápad s oklumenciou. Malfoy ťa nenávidí, kvôli jeho vlastnému komplexu menejcennosti. Nikdy nebude lepší ako ty a vo svojom vnútri to vie. Zožiera ho to zvnútra.“

Napriek svojej melanchólii si nemohol pomôcť, musel sa nad jej pevnou oddanosťou usmiať. „Milujem, keď sa rozohníš,“ povedal s úškrnom.

„Ale, ale, čo nepovieš?“ opýtala sa so zvodným zavlnením. „Ja ti len ukážem ohnivosť.“

Naklonila sa vpred a prudko ho pobozkala. Zašiel jej prstami do skrátených vlasov a každý jeden nerv v jeho tele zrazu brnel. Po niekoľkých minútach príjemného, no krotkého bozkávania sa odtiahla a zamračila.

„Čo ťa trápi, Harry?“ opýtala sa.

Harry opäť odvrátil pohľad. Zúfalo si prial zdôveriť sa jej, no bál sa jej reakcie. Skôr, ako si tom ohol premyslieť, z neho slová vystrelili. „Bojím sa, Ginny. Čo keď dôvod toho, že cítim spojenie s ostatnými horcruxmi je ten, že sú mojou súčasťou?“

Ginny pochmúrne prikývla, akoby jeho strachu rozumela. „S najväčšou pravdepodobnosťou máš pravdu. Dávalo by to zmysel.“

Nebolo to to, čo chcel počuť. Chcel, aby to poprela a dala mu logické dôvody, prečo to tak nemôže byť.

„Ale Ginny! Ako to môžeš povedať a stále mi veriť? Veď mám v sebe kus Voldemorta,“ vyprskol a slová mu takmer uviazli v hrdle.

„Áno,“ odvetila Ginny s prikývnutím. „Máš v sebe kúsok jeho, no nie si ním. Máš to pod kontrolou a ja ti dôverujem.“

„Ako si môžeš byť istá?“ zašepkal a zápasil s iskričkou nádeje, ktorá sa rozhorela v jeho srdci.

„Tak toto ťa trápi?“ opýtala sa a končekmi prstov prešla po jeho tvári. „Bojíš sa, že Tom má nad tebou viac kontroly, ako si myslíš? Nedovoľ mu to, Harry. Núti ťa, aby si o sebe pochyboval, tak on pracuje. Nenechaj ho vyhrať. Porazíš ho. Nájdeš tie zvyšné dva horcruxy, a potom ho dokážeš poraziť tak, aby si pri tom zostal celý. Viem, že to dokážeš.“

„Ginny –“

„Nepochybuj o tom, Harry.“

„Musím! Počúvaš sa vôbec? Ginny, aby som vyhral, musím zničiť kus seba,“ namietol Harry s pocitom úplnej beznádeje.

„Nie,“ odvetila pevne. „Nemusíš zničiť časť seba. Je od teba oddelený a za celý ten čas ťa nedokázal ovládnuť.“

Harry náhle vzhliadol, keď jej slová privolali spomienku.

„Čo je?“ opýtala sa zmätene.

„Ten prístroj, čo mám od profesora Dumbledora,“ vysvetľoval Harry a myseľ mu pracovala na plné obrátky. „Keď ho kontroloval po tom, ako zranili tvojho otca, pamätáš si, ako som ti povedal, že dym vytvoril hada? No, profesor Dumbledore povedal niečo o rozdelení a ten had sa rozdvojil. Myslíš, že to mohol kontrolovať mňa? Kontrolovať, či ma neovládol?“

„Je to celkom dobre možné,“ povedala Ginny potichu, „no nepovedal si, že Dumbledore si nebol o horcruxoch istý, kým nevidel spomienku profesora Slughorna?“

„To hej… Ale vždy mal svoje tajomstvá,“ povedal Harry zamračene.

Ginny pokrčila plecami. „Aj keby mal podozrenie, tu máš dôkaz. Po celý čas si vyhrával.“

Harry sa na ňu pochybovačne zadíval.

Ginny rozladene vzdychla. „Harry, dokázal by si veriť niečomu, čo si nikdy nevidel?“

Teraz bol rad na Harrym, aby prevrátil očami. „Ginny, desať rokov som žil ako mukel, kým som spoznal mágiu. Po tom všetkom musím veriť, že všetko je možné, nie? Ale Voldemort je oveľa silnejší ako ja.“

„No ty máš niečo rovnako úžasné, čo on nemá – tvoju schopnosť milovať a ľudí, ktorí ťa milujú,“ odvetila Ginny, chytila ho za tričko a zľahka s ním zatriasla. „Nepodceňuj to. Dumbledore ti veril, ja ti verím. Si silnejší, ako ktorýkoľvek kus Toma kedy mohol byť.“

„Ak bol v tebe celý čas, už si ho porazil a nemáš po tom žiadne následky. So mnou to bolo iné, Harry. V spomienkach z toho roka mám veľké medzery, no spomínam si, keď som šla von. Čudovala som sa prečo, no aj tak som to urobila. To bolo tesne pred tým, ako boli zabité kohúty. Vyšla som von a tam moje spomienky končia. Ty si silnejší. Vždy si sa riadil sám sebou a  na ministerstve mágie ťa nedokázal posadnúť kvôli tomu, aký si oproti nemu rozdielny. Ten jeho kus, čo je teraz v tebe nad tebou nezískal kontrolu aj napriek tvojmu ťažkému detstvu. Nepodceňuj takú silu.“

„Ginny, bola si silná. Mala si len jedenásť,“ namietol Harry pevne.

Ginny len mávla rukou. „Nevravím, že po čase som neskúšala bojovať, no viem lepšie ako ktokoľvek iný, proti čomu tu stojíš. A zo skúsenosti vidím, že toto je iné. Ver mi, Harry.“

„Snažím sa,“ zašepkal.

Ginny bola chvíľu potichu, než povedala: „Keď si sa so mnou na konci ročníka pokúsil rozísť, povedal si, že byť so mnou bolo ako zo života niekoho iného.“

„Je to tak,“ priznal Harry potichu, nehľadiac jej do očí.

Ginny ho vzala za bradu a prinútila ho pozrieť na ňu. „To bola tá najsmutnejšia vec, akú som  kedy počula. To, čo sme mali… Čo máme… Je úžasné a zvláštne a moje srdce z toho tancuje, no viem, že tak by to malo byť. Láme mi srdce, keď máš dojem, že si to nezaslúžiš. Zvíťazíš, Harry, a ja strávim zvyšok života tým, že ti budem ukazovať, aký skvelý mal život byť.“

Harry prekvapene vzhliadol. „Ľúbiš ma?“ opýtal sa.

Ginny sa zľahka začervenala, oči upierala všade inde, len nie na Harryho. „Vždy som ťa ľúbila, Harry.“

Harryho nálada prudko vystrelila nahor. „Naozaj? Povedz to,“ požiadal.

Ginny sa zahanbene zachichotala. No keď na ňu ďalej uprene hľadel, trochu za zachvela a povedala: „Ľúbim ťa, Harry.“

Objal ju a tvár si zaboril do jej ramena. „Skvelý pocit,“ povedal tlmene.

„Čo?“ opýtala sa a tiež ho objala.

„Počuť tie slová.“

Ginny, opretá o jeho hruď, potiahla nosom.

Zhlboka sa nadýchol a cítil tú sladkú kvetinovú vôňu, ktorá spôsobila, že sa cítil doma. Preukázala Chrabromilskú odvahu a urobila, čo od nej chcel. Nebolo by fér nenechať ju pocítiť rovnaké zadosťučinenie.

„Aj ja ťa ľúbim,“ zašepkal do jej ramena, telo napnuté. Prekvapilo ho, ako ľahko tie slová plynú, keď sa už rozhodol ich povedať.

Ginny sa odtiahla, žmurkala a hrýzla si hornú peru. Keď jej pohľad kĺzal po jeho tvári, akoby sa chcela uistiť, že tie slová naozaj počula, jej oči sa naplnili slzami.

„Aj ja ťa ľúbim,“ zašepkal znovu, teraz už istejšie.

Ginny sa po tvári roztiahol úsmev a oči jej zasvietili. Pritiahla si ho bližšie a zašepkala: „Tento dom je teraz takmer prázdny. Ešte aj mamka odišla s Rádom dať do poriadku útok v Cornwalle. Myslím, že kým sú preč, mohli by sme sa venovať iným veciam, ako je Voldemort, či nie?“

Harry sa uškrnul a pritiahol si ju do lona. Skutočne existujú aj príjemnejšie spôsoby, ako stráviť poobedie bez dozoru.

* * *

O niekoľko dní bola naplánovaná ďalšia lekcia oklumencie s Malfoyovcami. Remus plnil nejakú úlohu pre Rád, a tak sa nemohol dostaviť. Na jeho miesto sa ponúkol Alastor Moody. Prišiel prvý a okamžite si vzal Harryho nabok.

„Nazdar, Potter. Myslel som si, že kým začneme, odovzdám ti priateľské varovanie,“ nevrlo začal Moody.

„Varovanie?“ zmätene sa opýtal Harry.

„Buď opatrný, aké informácie odhalíš na týchto lekciách. Vždy v strehu, Potter. Nie len voči Malfoyovcom – čo sa týka mňa, nemožno im veriť – ale aj akejkoľvek informácii, ktorá by sa nemala doniesť k iným ušiam,“ odvetil Moody.

„Iným ušiam? Hovoríš mi, že Malfoyovci predávajú informácie Rádu?“ podráždene sa spýtal Harry. Aj keď to čakal, nedokázal sa ubrániť prívalu sklamania, ktorá sa cez neho prevalila.

„Kingsley vždy robí to, čo považuje za správne. Má sklony zabúdať na fakt, že on nie je jediný, kto vidí celú skladačku, alebo že nemusí mať všetky fakty. Narcissa vždy urobí to, čo jej najviac vyhovuje. To by si si mal dobre zapamätať,“ vysvetlil Moody a jeho magické oko sa uprelo na dvere.

O chvíľu neskôr vstúpil do chodby Draco Malfoy. Keď uvidel, že ho Harry s Moodym sledujú, afektovane sa zaškľabil.

„Dobre, že ste obaja tu. Matka ma požiadala, aby som vám odkázal, že na dnešnú lekciu sa nebude môcť dostaviť,“ predniesol znudene.

„Čo myslíš tým, že sa nebude môcť dostaviť?“ vyprskol Moody. „Čo robí? Sleduje, ako jej rastú vlasy?“

Malfoyove líca mierne sčerveneli, no inak nejavil žiadne iné známky podráždenia. „Povedala, že sa od nej nečaká, že z týchto lekcii spraví svoju prioritu, ak ich iní len odložia bez poriadneho vysvetlenia. Ak vy neprejavíte rešpekt, ktorý si zaslúži, ani ona to nespraví.“

„Hlúpa, nafúkaná ženská,“ zamrmlal si Moody pod nos.

„Lupin tu nemohol byť kvôli vojne,“ povedal Harry cez stisnuté zuby. „Pamätá si, že sme vo vojne, hej?“

„Ako by mohla zabudnúť?“ opýtal sa Malfoy s úškľabkom. „Kvôli vojne tu trčíme s tebou a tou tvojou skvelou bandou fušerov.

„Obaja zostaňte, kde ste,“ vyštekol Moody. „Idem pre ňu.“

Nechal oboch chlapcov na odpočívadle a vybehol hore schodmi do krídla, kde bývala Narcissa.

„Och, matka bude šťastná,“ povedal Malfoy a kútikom mu mykalo.

Aj napriek svojej rozmrzenosti Harry cítil, ako mu pri predstave tej scény šklbe kútikmi. Keď si však s Malfoyom uvedomili, ako blízko boli k spoločnému smiechu, obaja rýchlo zotreli úsmevy, ruky si strčili do vreciek a zamračili sa.

„Čo je také dôležité na oklumencii, Potter? Očividne ti veľmi nejde,“ opýtal sa Malfoy.

Harry len pokrčil plecami a odvrátil sa. „Profesor Dumbledor si myslel, že je dôležitá. Myslíš si, že Moody prinúti tvoju mamu, aby prišla?“ netrpezlivo sa spýtal Harry. Ak by lekcia nebola, mal lepšie veci na práci ako postavať a kecať s Malfoyom.

„Ťažko. Matka má zlú náladu,“ odvetil Malfoy.

„Prečo tentoraz?“ prevrátil Harry očami.

Malfoy vyzeral ohromene. „Aký dovod by asi mohla mať? Neviem, Potter. Možno sa ti páčilo, keď ťa tí špinaví mukli, ktorých voláš pribuznými, zavreli, no mne ani matke sa to nepáči,“ odvrkol.

Harry sa prudko nadýchol. Bolo to po prvý raz, čo Malfoy spomenul, čo videl o Dursleyovcoch.

„Prečo ťa tak nenávidia? Myslel som si, že si každého zlatý chlapec,“ opýtal sa Malfoy s výrazom zmätku v očiach.

„Nehovoríme o Dursleyovcoch,“ odsekol Harry, ktorý sa cítil zvláštne malátne. „Hovoríme o manieroch tvojej matky.“

„Moja matka bola zavretá s tvojím vzácnym Rádom niekoľko mesiacov bez jediného kontaktu s mojím otcom. Jej trpezlivosť sa míňa,“ odvrkol Malfoy späť.

„Zaujímalo by ma, prečo? Určite to nemá nič spoločné so skutočnosťou, že tvoj otec je smrťožrút a najskôr by vás predal svojmu Temnému pánovi, že?“ posmieval sa Harry. Potešilo ho, keď Malfoy zbledol.

„Môj otec by matku nikdy nezradil,“ pomalým, nebezpečným hlasom povedal Malfoy.

„Nie? A čo teba? Predal by ťa Voldemortovi, Malfoy? Svojho vlastného syna,“ opýtal sa Harry. Malfoy sa prikrčil, po tvári mu prebehlo množstvo výrazov.

„Myslíš si, že si drsný, keď vyslovuješ jeho meno, že? Prinúti ťa zaplatiť za to, uvidíš,“ odvetil Malfoy a znovu sa ovládol.

„Och. A sme zas pri tom istom, čo?“ opýtal sa Harry znudeným hlasom.

„Áno, sme. V skutočnosti sme sa od toho nikdy nepohli. Temný pán ťa zabije, a kde skončíme my? Rád bude po strate svojej jedinej nádeje rýchlo porazený a ja s matkou budeme priamo na rane,“ vyštekol Malfoy.

„Vôbec nepoznáš Rád, ak si myslíš, že bezo mňa to zabalia a nechajú ho robiť si, čo sa mu zachce,“ potichu odvetil Harry.

„Ale na tom predsa nezáleží, či hej? Ty si predsa ich vzácny Vyvolený, správne? Bez teba sú všetci nahratí… A ty celkom iste nepredstavuješ veľkú hrozbu,“ pokračoval Malfoy.

„Čas ukáže,“ zareagoval Harry a snažil sa neprejaviť žiadne emócie. Aj keď so zhrnutím toho blbca súhlasil, nedopraje Malfoyovi, aby to zistil.

„Ach,to je celkom isté,“ zareagoval Malfoy s potleskom.

Harryho už Malfoyove narážky unavili a nevyzeralo to, že by Moody nejako pokročil s Narcissou. „Čo chcete, Malfoy? Čo od nás chce tvoja matka?“ opýtal sa.

Malfoyove oči sa zúžili, keď sa na Harryho uprene zahľadel. „Chcem hovoriť so svojím otcom.“

„Tak mu napíš list. Som si istý, že presvedčíš Tonksovú, aby ho za teba doručila,“ odvetil Harry a bezstarostne mávol rukou.

„Nemôžem nič napísať, ty idiot. Môj otec má s najväčšou pravdepodobnosťou rozkaz odovzdať všetko, čo od nás dostane a nemôže neuposlúchnuť priamy rozkaz,“ vysvetľoval Malfoy.

„Nemôže alebo nechce?“ agresívne sa spýtal Harry.

„Nemôže,“ cez stisnuté zuby odvetil Malfoy. „Musím s ním hovoriť osobne.“

„Veľa šťastia,“ zareagoval Harry a prevrátil očami.

„Nevie, že má na výber – že ja a moja matka žijeme. Som si istý, že si myslí, že ste nás zabili,“ potichu pokračoval Malfoy.

Harryho oči sa rozšírili. „My nie sme tí, čo chodia okolo a zabíjajú ľudí len zo špásu,“ povedal neveriacky.

„No tak, uvedom sa, Potter. Sme vaši nepriatelia, nečakal by nič menej. Dumbledore to vedel. Ponúkol nám útek a do tej dohody zahrnul aj otca,“ odvetil Malfoy.

„Ak dokážem presvedčiť Rád, aby ťa pustili do Azkabanu, idem s tebou.“

„Čo? Nebudeš počúvať moju súkromnú diskusiu s otcom,“ rozhorčene sa ohradil Malfoy.

„Tak nikam nepôjdeš,“ jednoducho odvetil Harry s pokrčením pliec.

Malfoy sa zamračil, no keď zvážil svoje možnosti, nakoniec prikývol. „Predpokladám, že nemám na výber. Dobre, môžeš ma sprevádzať.“

„Páni, vďaka, Malfoy. Oblečieš si pri tej príležitosti svoje najlepšie šaty?“ s nadvihnutým obočím sa opýtal Harry.

Malfoy sa začervenal, otočil sa na päte a vybehol z izby. Harry sa uškrnul. Mohlo by to vyjsť presne tak, ako to potreboval.

Záverečná časť trinástej kapitoly The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

Ako september pomaly plynul a počasie sa výrazne ochladilo, bola naplánovaná udalosť, ktorej sa Harry obával. Nadišla prvá lekcia oklumencie s Malfoyovcami. S Remusom sa stretol v malej izbe na druhom poschodí a posadil sa, aby počkal na Narcissu a Draca.

S Remusom sa priateľsky pozdravili, no keď sa posadili, na izbu doľahlo nepríjemné ticho. Harry vedel, že Rád pokladal tieto lekcie za dôležité, no podozrieval ich, že niektorí chcú využiť Malfoyovcov, aby sa dozvedeli, na čom Harry pracuje. Harry si nemohol pomôcť, bol sklamaný z toho, že Remus je v tom s nimi. Snažil sa byť rozumný a vidieť veci z Remusovho pohľadu, na čom trvala aj Hermiona, no v čiernych chvíľkach mu jeho myseľ vravela, že Sirius by to nikdy nespravil.

„Musím povedať, že si ma svojím súhlasom príjemne prekvapil, Harry. Neveril som, že by si to prijal,“ povedal Remus.

Harry pokrčil plecami. „Nemyslím, si, že je to odpoveď, ale som ochotný to skúsiť,“ odvetil Harry, no nehľadel Remusovi do očí.

„Chápem tvoje váhanie, Harry,“ povedal Remus pomaly.

„Naozaj? Naozaj chápeš, o čo ma žiadate, Remus? Rovnaké pocity, aké boli medzi Záškodníkmi a Snapom sú teraz medzi mnou a Malfoyom. Bol by si vtedy pustil Snapa do svojich spomienok? A čo Sirius alebo môj otec? Obzvlášť, ak by ste vedeli niečo, čo pred ním chcete skryť?“ opýtal sa Harry nahnevane, keď jeho hnev vyrazil na povrch.

Remus sťažka vzdychol a zvesil hlavu. „Profesor Dumbledore si bol istý, že oklumencia by ti minulý rok pomohla. Zmenil názor len kvôli Snapovi. Teraz vieme, že Snapovi sa nedalo veriť. Podľa mäa sa ťa nesnažil naučiť ju poriadne. Ak Severus nechcel, aby si ju vedel, znamená to, že by ti pravdepodobne pomohla. Stojí to za ďalšie úsilie. Rozumiem tvojim pocitom, Harry, ale myslím si, že to pomôže.“

„Viem, že áno,“ potichu odvetil Harry s nepríjemným pocitom v žalúdku. „Som ochotný pouvažovať, ako upokojiť Rád.“

„Čo presne to znamená?“ ostro sa opýtal Remus.

Harry mu konečne pozrel do očí. „To znamená, že som urobil aj vlastné bezpečnostné opatrenia.“

Remus sa zamračil, no v tom sa otvorili dvere a prerušili ich rozhovor. Do miestnosti sebaisto vpochodoval Draco Malfoy, pričom na Harryho vrhol taký pobavený úškrn, že to Harrymu okamžite zdvihlo mandle. Narcssa nasledovala svojho syna s nosom zabodnutým do neba. Mala oblečený voľný habit polnočnej modrej farby a kým si sadla, znechutene oprášila kreslo.

„Takže sa chceš naučiť jemné umenie oklumencie, čo, Potter?“ opýtal sa Malfoy s úškľabkom, no stále si zachovával aj ten popudlivý úškrn. „Silne pochybujem, že budeš dostatočne schopný, aby si ju zvládol. Koniec koncov, vy Chrabromilčania nosíte srdcia na dlani.“

„Ale, ale, Draco,“ ozvala sa Narcissa. „Neodraď ho, kým ste ani nezačali.“ Aj keď sa správala, akoby svojho syna kárala, vyzerala viac pobavene, než nesúhlasne.

„Draco, Narcissa,“ oslovil ich Remus s každému z nich kývol hlavou.

„To bude všetko,“ mávla rukou Narcissa bez toho, aby naňho čo len pozrela. „Môj syn a ja to už zariadime.“

„V skutočnosti tu zostanem na pozorovanie,“ príjemným tónom povedal Remus.

Narcissine nozdry sa rozšírili. „Oklumencia vyžaduje veľké úsilie a sústredenie. Nedovolím, aby sa pri nej môj syn musel obávať aj útoku vlkolaka.“

„Rozumiem tvojim obavám, ale ani zďaleka sa ešte neblížime splnu,“ zmierlivo odvetil Remus. „Uisťujem ťa, že ste v bezpečí.“

„Čo to má znamenať?“ vyprskol Harry naštvane. „Malfoyovi od nás hrozí oveľa menšie nebezpečenstvo, ako hrozí nám od neho.“

„To stačí, Harry,“ zastavil ho Remus. Jeho zhovievavosť k spôsobu, s akým sa k nemu Malfoyovci správali, privádzala Harryho do zúrivosti. Zovrel päste, aby s priateľom svojho otca nezatriasol.

„Ach, áno. Samozrejme, že sa budeš toho netvora zastávať,“ povedala Narcissa a sadla si tak ďaleko od Remusa, ako sa len dalo.

„Neboj sa, matka. Musel som v Lupinovej spoločnosti stráviť celý rok, keď učil na Rokforte, a uhryznutiu som sa vyhol. Zvládnem to,“ povedal Draco a zaškľabil sa na Harryho.

„Ďakujem ti, Draco,“ prevrátil Remus očami. „A teraz, mám dojem, že sme tu kvôli oklumencii.“

Harryho potešilo, že Remus nakoniec dal priechod svojmu podráždeniu.

„Áno, správne. Draco je v oklumencii skvelý. Ak tomu správne rozumiem, už si nejaké lekcie mal?“ opýtala sa Narcissa. Pohľad jej ľadových modrých očí Harryho prišpendlil do kresla.

„Hej, od Snapa,“ vyštekol Harry. „Povedal však, že som neschopný.“

„To znie ako Severus,“ zhodnotila Narcissa a tvárou sa jej mihol záblesk úsmevu.

„Prestal som v piatom ročníku. Naozaj nechápem, kde je pointa,“ povedal Harry.

„Hej, tá vaša zberba nikdy nevedela správne zhodnotiť Snapa, čo?“ poznamenal Malfoy. „Vlastne ste si mysleli, že je na vašej strane.“

„Ja nie. Nikdy som mu neveril,“ povedal Harry cez stisnuté zuby.

„Tak potom je škoda, že si ho nikdy neodhalil,“ uškrnul sa Malfoy.

Harrymu vrela krv. Vynakladal všetko svoje sebaovládanie, aby Malfoya namieste nepreklial. Prútik ho svrbel v ruke.

„Moja matka aj ja sme skúsení v oklumencii. Budeme spolupracovať, aby sme videli, čoho si schopný a potom ti oznámime, či máš nejakú nádej učiť sa,“ škodoradostne povedal Malfoy. Očividne sa mu páčilo, že mal nad Harrym moc.

Harry sa už nevedel dočkať, ako mu zrazí hrebienok, aj keď kvôli tomu musí pretrpieť oklumenciu.

„Len ty a tvoja matka?“ opýtal sa Harry, ktorého premohla zvedavosť. „A čo tvoj otec? Aj on je skúsený?“

Draco sa zamračil, Narcissa sklopila pohľad. „Nie. Nikdy necítil potrebu skrývať svoje myšlienky,“ trpko odpovedal Draco.

„Draco, to stačí,“ zahriakla ho Narcissa a tentoraz znela nahnevane. „Prečo ty a Potter nezačnete? Ja budem pozorovať.“

Harry sa zhlboka nadýchol a pozorne sledujúc Malfoya vykročil do stredu miestnosti. Prútik sa mu kĺzal v spotenej ruke, no snažil sa ovládnuť svoju nervozitu.

Malfoyove sivé oči sa nebezpečne zaleskli.

„Zhlboka dýchaj, Potter. Nechaj svoje telo relaxovať, zatiaľ čo v mysli si predstav pevnú kamennú stenu. Sústreď sa len a len na kamennú stenu, všetko ostatné vypusti,“ povedala Narcissa, čím Harryho prekvapila. Bola to prvá skutočná rada, ako si vyprázdniť myseľ, ktorú kedy dostal.

Opäť sa zhlboka nadýchol, zavrel oči a predstavil si chladnú, kamennú stenu kozuba v chatrči, v ktorej ich strýko Vernon schoval pred Harryho rokfortskými listami.

„Legilimes,“ skríkol Malfoy.

Harryho videnie sa rozostrilo. Stena, ktorú si v mysli tak pozorne vystaval, sa zrútila.

Bol v chatrči nad morom, ležal na zemi a pokúšal sa napriek chladu zaspať, zatiaľ čo Dudley chrápal na pohovke nad ním…

Sedel v Dumbledorovej kancelárii po Tretej úlohe, triasol sa a na kolenách mu sedel Félix. Bol tak unavený. Nič si neželal viac, ako spať a na chvíľu prestať rozmýšľať a cítiť…

On a profesor Dumbledore sedeli s profesorom Slughornom. Okrúhly profesor elixírov na dôchodku sa nechcel vrátiť do Rokfortu. Trval na tom, že je príliš starý a zlomený…

Bozkával sa s Ginny na gauči v ich čarovnom stane a nechával sa unášať čarom okamihu. Rukou jej zašiel pod tričko a ucítil horúcu pokožku na jej chrbte…

„Dosť!“ zavrčal Harry a konečne sa mu podarilo vypudiť Malfoya zo svojej mysle. Zúril. „To je osobné.“ Bol vyčerpaný a prudko dýchal. Všetko, čoho bol schopný, bolo zostať stáť.

„Neboj sa, Potter. Nič ma nezaujíma menej, ako to, čo robíte s tou Weasleyovou, ale prinútilo ťa to konečne vzoprieť sa. Prečo si ma nechal vidieť tie spomienky?“ opýtal sa pobavene Malfoy. Na čele sa mu ligotal pot, no inak vyzeral v poriadku.

„Čo sa stalo, Draco? Ako mu to išlo?“ opýtala sa Narcissa a lenivo bubnovala prstami po operadle svojho kresla.

„Dnu som sa dostal bez nejakého väčšieho odporu,“ odvetil Draco naradostene. „Jeho poľutovaniahodný pokus o stenu sa zrútil takmer okamžite. Videl som ho ako dieťa s nejakým tlstým hlupákom v nejakej premrznutej búde. Ďalej Dumbledorovu pracovňu, kde veci vyzerali napäto. Potter vyzeral strašne a bol tam Sirius Black.“

Pri zmienke o Siriusovi Remus prudko zdvihol hlavu.

„Ach áno. Tvoj drahý zosnulý krstný otec,“ povedala Narcissa. Hlas jej pretekal hranou úprimnosťou. „Aké tragické. Spoznal si tú spomienku, Potter?“

Harry stuhnuto prikývol. „Bolo to po Tretej úlohe.“

„Ďalšia spomienka bola o ňom, Dumbledorovi a Slughornovi. Vyzeralo to, že sa Dumbledore snaží presvedčiť Slughorna, aby sa vrátil do Rokfortu, ale prečo si tam bol ty, Potter?“ s prižmúrenými očami sa spýtal Malfoy.

Harry pokrčil plecami. „Cestou inde profesor Dumbledore povedal, že má niečo na práci. A prečo sa tak zaujímaš o moje spomienky na profesora Dumbledora?“ otočil sa Harry na Malfoya.

Malfoy len pokrčil plecami. „Boli to prvé spomienky, na ktoré som narazil, Potter. Buď si a ne nedávno myslel, alebo to bola len náhoda. Tvoja myseľ je predsa len ako otvorená kniha. Temný pán z teba v momente spraví sekanú.“

„Tak to by stačilo,“ zasiahol Remus. Po prvý raz v to popoludnie sa mu po tvári mihol hnev. Harry si však nebol istý jeho pôvodom.

„Ešte niečo, Draco?“ opýtala sa Narcissa, ktorá bola očividne vo svojom živle.

„Bozkávanie Pottera a tej mladej Weasleyovej. Neviem, kde boli, no vyzeral, akoby si užíval. Na tej spomienke sa mu konečne podarilo vytlačiť ma,“ zatiahol Malfoy.

„Nebude to fungovať, ak sa Potter už teraz bojí, aby si nevidel veci, ktoré nechce, aby si videl, Draco. Drž sa ďalej od spomienok na jeho priateľku. Nemám najmenší záujem vystavovať ťa tomu,“ pohŕdavo povedala Narcissa. „Skúste to znovu a sústreď sa na spomienky z mladosti, z prvého ročníka na Rokforte. Možno také, v ktorých ste obaja. Bude ti to prekážať menej, Potter?“

Harry musel stisnúť zuby, lebo Malfoya nechcel v blízkosti žiadnych svojich spomienok, ale neochotný priznať svoje váhanie. Nedovolí, aby si Malfoy myslel, že sa ho bojí.

„Fajn,“ vyštekol. Bolela ho sánka, čo ju mal tak silno stisnutú.

Remus vyzeral na vážkach, no znovu si sadol a dovolil im pokračovať.

„Znovu si vybuduj pevnú, odolnú stenu, Potter. A tentoraz nech je silnejšia, vystuž ju. Použi ju ako štít,“ radila Narcissa. „Draco.“

„Legilimens,“ povedal znovu Malfoy.

Bol u madam Malkinovej a po prvý raz si s nervóznym pocitom pri žalúdku skúšal habity. Malfoy stál na stoličke vedľa neho a vypytoval sa ho na fakulty, metlobal a mnohé iné veci, ktoré Harry nepoznal. Mal slabý pocit, že sa mu ten chlapec veľmi nepáči…

Boli v Rokforte na prvej hodine lietania. Malfoy potiahol Nevillov Nezabudal a vysmieval sa Harrymu a provokoval ho na naháňačku. Harry ešte nikdy predtým na metle nesedel, no nedovolí, aby to tomu blondiakovi prešlo…

Bol zamknutý v komore a cítil sa znudene a mimoriadne hladný. Nepamätal si, ako dlho tam bol, no vedel, že je polámaný, cíti sa nepohodlne a túžil si vystrieť nohy. Keby tak našiel niečo na jedenie…

Dudley s kamarátmi Piersom a Malcolmom ho cestou zo školy naháňali. Vždy mali dojem, že chytať Harryho je najlepší spôsob, ako sa vyblázniť. Keď Harry preskakoval plot, podvrtol si členok a srdce mu silno bilo od strachu, že ho chytia. Tento mesiac ho ešte nechytili ani raz, určite sú odhodlaní spočítať mu to…

Malfoy sa trochu zapotácal, keď ho Harry konečne vytlačil zo svojej mysle. Harry klesol na kolená, potil sa a cítil sa viac ako ponížený, že Malfoy videl niektoré z tých spomienok. Merlin, nenávidím to. Je to hlúpy nápad.

„Harrym si v poriadku?“ opýtal sa znepokojene Remus, keď sa ponáhľal pomôcť Harrymu na nohy.

Harry sa cítil otrasený a chorý. Jazva na čele bola horúca. Neprítomne si ju masíroval a snažil sa ovládnuť svoju nevoľnosť.

„Čo sa stalo, Draco?“ zmätene sa opýtala Narcissa.

Malfoy len pokrčil plecami a hľadel na Harryho s čudným výrazom na tvári. „Neviem. Videl som len nejaké spomienky z detstva, neviem, prečo ho to tak zobralo.“

„Bolí ťa hlava, Harry?“ opýtal sa Remus a významne pozrel na Harryho jazvu.

Harry skúsil prikývnuť, no to spôsobilo, že sa s ním celá izba roztočila a tak s tým prestal. „Hej,“ zašepkal. „Prvý raz po dlhej dobe.“

„Myslím, že to je pre dnešok všetko,“ zhodnotil Remus a pozorne sledoval Harryho.

„Nevedel som, že má Potter migrény,“ pomaly sa ozval Malfoy. „Oklumencia ich môže,samozrejme, vyvolať. Prekvapuje ma, že ti to Snape nepovedal. To je možno príčina, prečo si nikdy nebol schopný zvládnuť ju. Ľudia trpiaci migrénami to dokážu len zriedka.“

„Nemám migrény,“ zavrčal Harry cez stisnuté zuby a prial si, aby všetci sklapli, kým mu neprestane brnieť v hlave.

„Ako povieš,“ zaškľabil sa Malfoy, aj keď jeho výraz postrádal zvyčajnú pomstychtivosť.

„Fajn. Ak to nie je migréna, môžeme to skúsiť o pár dní znovu,“ rozhodla Narcissa. Otočila sa na päte a vypochodovala z izby. Pri tom kývla na Malfoya, aby ju nasledoval.

„Môžem ti niečo priniesť, Harry?“ opýtal sa Remus a jemne stisol Harrymu rameno.

„Nie. Budem v pohode, keď si trochu ľahnem. Len povedz ostatným, že neskôr prídem dole,“ zašepkal a snažil sa Remusa nepovracať.

„Dobre teda. Ale niekedy by som s tebou chcel prebrať tvoje protiopatrenia,“ povedal Remus a podopieral ho.

Harry vyhýbavo prikývol.

Opatrne vyliezol po schodoch do spálne. Cítil sa starý a unavený. Hlava ho bolela tak, ako nie za celý minulý rok a to ho znepokojovalo. Otvoril dvere a vkĺzol dnu, pričom v zrkadle na dverách zachytil odraz svojej bledej tváre.

Otvoril kufor a opatrne vybral mysľomisu, ktorú mu zanechal profesor Dumbledore. Po jednom z nej prútikom opatrne vyberal tenučké nitky spomienok a ukladal si ich späť do hlasy.

Ani Malfoy, ani Rád sa dnes večer nič nedozvedeli. Kým bude ostražitý, zostane to tak navždy.

Prvá časť trinástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

Nasledujúcich niekoľko týždňov na Grimauldovom námestí bolo napätých. Aj keď sa veci medzi nimi vyjasnili, všetci boli stále v strehu. Pani Weasleyová celú štvoricu prísne pozorovala, akoby sa bála, že jej zmiznú priamo pred očami. Harry mal podozrenie, že aj keď sa zmierila s faktom, že sú zapojení do vojny, nepáčilo sa jej to. Vyzerala, akoby s nesmiernymi obavami očakávala ohlásenie ich odchodu.

Pán Weasley dodržal slovo a informoval ich o počínaní Scrimgeoura. Tiež im veľmi dôkladne povedal, ako tlač vykreslila ich príchod do Šikmej uličky. Harryho inštrukcie pre boj s Inferiami boli dva týždne na titulkách a ministerstvo to prijalo, akoby to bol ich nápad. Teraz boli v každom Dennom prorokovi pripomienky a aktualizácie o podobných záležitostiach.

Percy sa bez nejakých väčších rozhovorov vrátil do práce, no jeho dohora ohnutý nos vyjadroval nesúhlas. Charlie, naopak, zostal doma. Vraj potrebuje dovolenku. Harry ho podozrieval, že chce Billa vytrhnúť zo zlej nálady. Bill bol jediný, kto mal proti ich zmiznutiu nejaké výhrady, aj keď Harry bol nesvoj aj z pána Weasleyho.

Opatrne uložil spálenú šálku Helgy Bifľomorovej do kufra, spolu s prsteňom a zápisníkom. To sú tri a aj keď nevedel, kde je štvrtý, vedel, čo ním je. Už zostával iba on a ďalší neznámy predmet. Úloha stále vyzerala nepredstaviteľne zložitá, no hýbali sa z miesta.

No Harrymu robila práve teraz najväčšie starosti Hermiona. Neznášala stratu vlasov dobre, no nech Merlin pomôže tomu, kto by jej chcel dohovoriť. Pri zmienke o tom sa správala nelogicky a odmietla si vypočuť rady ostatných. Chudák Ron strávil najviac času tým, že sa snažil vyhrabať z kaše, do ktorej sa svojou neopatrnosťou dostal. Zúfalo sa snažil súcítiť s ňou, ale skončilo to tak, že jej akurát liezol na nervy.

Hermiona sa prakticky zabarikádovala v knižnici a zriedka ju bolo vidieť inde. Dokonca vynechávala väčšinu jedál a radšej si hore nechala posielať podnosy. Toto správanie sa najprv veľmi neodlišovalo od normálu, no ako dni plynuli, ostatní začali byť ustarostení. Aj keď bola Hermiona knihomoľ, ale Harry mal podozrenie, že sa viac skrýva, ako pracuje.

Strávila toľko času študovaním lekárskych kníh, koľko strávila čítaním všetkého, čo malo dočinenia s Voldemortom. Hermione robilo veľký problém priznať si, že nie je iné riešenie, ako počkať, kým to napraví sama príroda. Nedokázala sa zmieriť s tým, že ju knižnica sklamala a brala to ako osobnú urážku.

Hermiona stále nosila svoju modrú šatku pevne uviazanú okolo hlavy a uhýbala pred všetkými, ktorí by sa jej chceli dotknúť, obzvlášť pred Ronom. Harry si všimol, že si ju často napráva a domnieval sa, že jej pôvod má v hanbe. Prial si, aby prišli na spôsob, ako pomôcť, no nedarilo sa mu to. Vedel, že aj Ginny to trápi, lebo ju niekoľko krát prichytil, ako zadumane hľadí na staršie dievča.

Jediná výhoda Hermioninho rozpoloženia bola tá, že zmiernilo hnev pani Weasleyovej. Niekoľko dní po stretnutí Rádu zostávala naďalej vzdialená a rezervovaná, no postupne si začala všímať Hermionine rozrušenie. Ginny ju konečne poprosila o pomoc a pani Weasleyová sa do úlohy pustila s jej typickým gustom. Bolo to, akoby čakala na príležitosť, aby sa znovu mohla prepnúť na módu matky a Harryho potešilo, keď videl, že sa s Ginny uzmierili.

Harryho zasiahla myšlienka, že pani Weasleyová chcela byť potrebná. Vždy si myslel, že človek z takých neistôt vyrastie, keď dospeje. Bolo preňho nepríjemné, keď zistil opak. Aj tak však bolo príjemné, keď videl, ako pani Weasleyová znovu rozdáva vrelé úsmevy a láskavé objatia. Harryho zmiatlo, keď si uvedomil, ako veľmi mu to chýbalo. Aj Ginny a Ronovi. Všimol si, že odkedy sa vrátili, sú ku svojej mame oveľa vrúcnejší. Harry dúfal, že im pani Weasleyová pomôže opäť sa Hermione priblížiť.

Tonksová Hermione navrhla parochňu a obe Weasleyovie ženy na ňu len nechápavo pozerali. Tonksová im musela vysvetliť, že muklovské ženy po niektorých lekárskych zákrokoch stratia vlasy a mnohé obchody ponúkajú parochne, ktoré nosia, kým im vlasy nedorastú.

Napriek tomu, že Hermiona presne vedela, čo to parochňa je, dôrazne odmietla sprevádzať ich, keď sa išli po nejakej pozrieť. Namiesto toho vypukla v plač a obvinila ich, že len chcú ostatným uľahčiť pohľad na ňu. Do rozhovoru sa zapojila aj Fleur, ktorá sa snažila presviedčať Hermionu, nech to skúsi a nech nie je detinská, no plačúca Hermiona utiekla z izby. Ron na Fleur, z ktorej bol vždy ako omámený, nakričal, aby Hermione dala pokoj a šiel ju hľadať.

Neskôr ten večer, keď sedeli Harry a Ginny v knižnici, kde mali robiť výskum, no oveľa viac pri tom skúmali jeden druhého, vpadli do miestnosti Fred s Georgom. Harry a Ginny sa od seba previnilo odtrhli a sadli si na opačné konce gauča.

„Ale, braček, nemáš pocit, že sme niečo prerušili?“ opýtal sa Fred a preskočil cez operadlo gauča, aby si mohol sadnúť medzi Harryho a Ginny. Harry si rozladene naprával golier, zatiaľ čo Ginny žmúrila na jej vyrušujúcich bratov.

„Mám, brat môj, ale čo by sme tak mohli prerušiť, keď sú títo mladí zašití tu hore a usilovne pracujú… Za zavretými dverami… Celkom sami… A tak ďaleko od sliediacich očí našej milovanej matky, ktorá má na srdci len ich najlepšie záujmy?“ opýtal sa George a tiež sa pretisol na gauč medzi nich dvoch.

„Čo chcete?“ opýtala sa Ginny.

„Čo to má byť za prístup od našej maličkej svojhlavej sestričky? Čakal by som, že po tom, ako si nás vystrašila, sa nám budeš plaziť pri nohách,“ odvetil Fred, prekrížil si ruky a zatrepotal riasami.

Skôr, než stihol Harry niečo vyprsknúť, George mu položil ruku na rameno. „Len sa nevzrušuj, Harry.“

„A ty, mimochodom, tiež,“ a pozrel na Ginny.

Udrela ho do ramena. Silno.

„Nie som, tu, aby som robil napriek. To je Billova práca,“ povedal George.

„Je nemožný,“ zamračila sa Ginny.

„Prekoná to, Gin Gin. Stále ťa má za malého drzého škriatka, ktorým si bola, keď odchádzal do Rokfortu,“ hovoril George.

„Keď odchádzal do Rokfortu, mala som len rok. Musel si všimnúť nejakú zmenu,“ povedala bojovne Ginny a prekrížila si ruky na prsiach.

„Presne. Bola si dieťa, Ginny, a len o niečo väčšia, keď sa vracal domov na leto. V čase, keď si si ty budovala osobnosť, on bol už samostatný,“ pokračoval George, akoby ju nepočul.

„A teraz si tu a bojuješ vo vojne, v ktorej chce bojovať on. Ale nemôže, lebo ho všetci rozmaznávajú. On bol ten, ktorý musel mamku upokojovať, keď ste zmizli a po vašom odchode bola ešte odhodlanejšia chrániť ho. Nemohol sa vrátiť do práce a v akciách Rádu to bola Fleur, kto dostával nebezpečnejšie úlohy, lebo nikto nechcel mamku rozrušiť viac, ako už bola.“

„Niečo také nepadne dobre žiadnemu sebavedomému čarodejníkovi,“ doplnil Fred.

„A my sme mu veľmi nepomohli,“ pripustil George zdráhavo.

„Myslím, že sme si z neho trochu uťahovali,“ potvrdil Fred. „Ale mysleli sme si, že pomáhame.“

„Keď si sa ty a Ron vrátili, dosiahol kritický bod. Jeho malý braček so sestričkou boli v centre všetkého diania a to bolo naňho priveľa,“ pokračoval George. „A v poslednom čase je za splnu trochu nevrlý.“

Ginnin výraz zmäkol, no stále to nechcela nechať len tak. „Nuž, bude si na to musieť zvyknúť, lebo už nie som malé dievča.“

„Nikdy som nepovedal, že si,“ odvetil Fred.

„Hej, dostatočne často sme boli na strane príjemcu tvojich kúziel, aby sme to zistili,“ vzdychol George. „Možno by si ho mala pár krát zakliať, aby to pochopil aj on.“

Ginny sa zachichotala a uštedrila mu slabý pohlavok.

„Takže vám to nevadí? Myslím to, že mi Ginny pomáha?“ opýtal sa Harry a hral sa s uvoľnenou nitkou na gauči.

„Jasné, že nie. Len si želáme, aby si vzal so sebou aj nás,“ dychtivo povedal Fred. Keď Harry otvoril ústa, aby odpovedal, Fred len zdvihol ruky v obrannom geste. „Viem, že nemôžeš, ale to neznamená, že nechcem, aby to bolo inak.“

„Alebo aby ste nám dovolili pomôcť vám,“ nahol sa dopredu George.

„Hej. A potom sme si spomenuli, že ste nás o pomoc požiadali. Chceli ste, aby sme našli starý Dungov byt. A to sme urobili,“ povedal Fred so zábleskom v oku.

„Naozaj?“ narovnal sa Harry. „Kedy? Kde je?“

„Je to vo veľmi nepríjemnej mukelskej štvrti Birminghamu. Dnu nás pustil majiteľ budovy. Bol skutočne vytočený, lebo za posledné mesiace nedostal od Dunga nájomné. Povedal, že chce to miesto prenechať niekomu inému, ale nezdá sa mi, že by bol zoznam uchádzačov veľmi dlhý. Je to dosť blízko miesta, kde cez leto boli tie požiare,“ povedal George.

„Šli sme dnu a porozhliadli sme sa, no nie je tam toho veľa. Je to tam špinavé a ten zápach nás odohnal skôr, ako sme to tam mohli riadne preskúmať,“ pokračoval Fred s grimasou.

„Môžete nás tam vziať?“ opýtal sa Harry.

George pokrčil ramenami. „Kedykoľvek sa vám bude chcieť.“

„Teraz,“ odvetil Harry a vstal.

„Harry,“ ozvala sa Ginny a chytila ho za ruku. „Hermiona nie je v stave, aby niečo také zvládla.“

„Ja viem,“ vzdychol Harry. „Ale musím to skontrolovať.“

„Ja to chápem. A ona by to pochopila tiež, keby bola v stave rozmýšľať jasne,“ povedala Ginny.

Harry sledoval, ako si zahryzla do dolnej pery, akoby s niečím zápasila. „Prečo nejdete s dvojičkami len vy dvaja s Ronom? Dnes poobede, zatiaľ čo ja budem s Hermionou,“ povedala nakoniec.

Harry nakrčil obočie. „Nevadí ti, že nepôjdeš s nami?“ opýtal sa.

„Len pre tento raz. Na dnešné popoludnie máme nejaké plány a tie sú tiež dôležité. Okrem toho, zamestná to Hermionu a upokojí to trochu mamku, aby vás nechala ísť, čo bude vítaný bonus. Asi bude ňu pre ľahšie, keď to po prvý raz bude len Ron.“

„Čo budete s Hermionou robiť?“ chcel vedieť Harry.

„O to sa nestaraj,“ odvetila Ginny, vstala a pobozkala ho na líce. „Fleur dostala nápad a mne sa zdá, že dobrý, tak ho chceme vyskúšať.“

„Súhlasíte s nápadom Flirty?“ neveriacky sa spýtal Harry. Neúspešne sa snažil potlačiť úškrn, ktorý sa mu dral na tvár.

„Nevolaj ju tak, Harry,“ karhavo odvetila Ginny, akoby to nebola ona, kto s tou prezývkou prišiel ako prvý. „Je to pre Hermionu.“

Harry si zahryzol do jazyka a vážne prikývol. Keď Ginny vyšla z izby, zamyslene sa zadíval na dvojčatá.

„Čo si o tom myslíte?“ opýtal sa.

„Myslím si, že ťa má vo vrecku. V zadnom,“ odvetil Fred s úškrnom. „Myslím si, že by si súhlasil so všetkým, čo by navrhla, kamoško.“

„Hej, takže, kedy je svadba? To je dobrý spôsob, ako rozveseliť mamku,“ pridal sa George s rovnakým úškrnom.

Harry cítil, že mu tvár horí. „Jej zadné vrecko nie je práve zlým miestom,“ odvetil a rýchlo sa vydal hľadať Rona. Kým nemali čas odpovedať. Alebo zavesiť ho dolu hlavou.

phpBB je plne rozšíriteľné a ľahko prispôsobiteľné open-source diskusné fórum. Teraz preložené do Slovenčiny.

Od roku 2000 sa phpBB rozšírilo ako najpoužívanejšie diskusné fórum na svete. Pre jednoduchšiu inštaláciu a správu Vášho diskusného fóra Vám teraz ponúkame phpBB fórum preložené do slovenčiny:

phpBB 3.0.5 Slovenská verzia

V balíku je inštalacia diskusného fóra a prekladové súbory, ktorý postačí prekopírovať do priečinku /language (napríklad tak ako je tam umiestnený priečinok s angličtinou /language/en) a následne zapnúť ako predvolený jazyk ACP > General > Board settings – Default language

Sťahujte z rapidshare

Vývojari okolo WordPress-u nezaháľajú a pripravili nám verziu 2.8.4 tohto populárneho blogovacieho systému. Slovenský tým taktiež tvrdo pracoval a pripravil pre Vás Slovenčinu pre WordPress.

Archív obsahuje kompletný preklad inštalácie a administračného rozhrania.

Sťiahnuť WordPress 2.8.4 Slovenčina

Sťahujte z rapidshare

Tretia časť dvanástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti nájdete v archíve prekladu.

Stretnutie celého Fénixovho rádu sa konalo nasledujúci večer. Harry sa musel premáhať, aby sa netriasol, kým sa ostaní v miestnosti pousádzajú. Ron a Ginny sa stretnutia samozrejme zúčastnili, no Harry si všimol, že pani Weasleyová na nich každých pár sekúnd vrhá kradmé pohľady, akoby ich túžila z miestnosti poslať preč. K Harrymu bola milá ako vždy a zaujímala sa o jeho zdravie, no Harry cítil odcudzenie, bariéru, ktorú nikdy pred tým nepociťoval. Kedykoľvek o tom viac premýšľal, zvieralo mu hruď.

Aj Hermiona prišla. Do miestnosti vstúpila s modrou šatkou na hlave, ktorá skrývala obväzy, a sťažka sa opierajúc o Rona. Ron mal ruku ovinutú okolo jej pása a nepustil ju, ani keď si sadli. Harryho znepokojilo, že Hermiona bola oveľa sklesnutejšia ako obvykle.

Billa s Lupinom videl od svojho vyzdravenia zriedka, no dnes tu boli a obaja vrhali jeho smerom nesúhlasné pohľady. Jediný Divooký Moody vyzeral, že ho rád vidí a jeho privítanie bolo takmer vrúcne. Teda aspoň tak vrúcne, ako len Moody dokáže byť vrúcny. Vedľa Lupina sedela Tonksová s vlasmi strašnej olivovozelenej farby. Mrkla na Harryho a keď sa Lupin zamračil, vyplazila naňho jazyk.

Z Weasleyovcov jednali, akoby sa nič nestalo, jedine Fred, George a, prekvapujúco, Fleur. Dvojčatá mu rýchlo vyrozprávali, ako idú obchody a pýtali sa množstvo otázok ohľadom draka. Tiež si vychutnávali, že si môžu Harryho a Rona doberať kvôli tomu, že bez dozoru žili s dievčatami. Tie posmešky vyvolávali u starších Weasleyovcov nesúhlasné pohľady, až sa Harry bál o stabilitu krehkého prímeria, ktoré očividne dosiahli.

Na stretnutie dorazili aj Charlie a Percy, spolu s inými členmi Rádu, ktorých Harry videl len zriedka. Za vrchom zväčšeného stola sedeli profesorka McGonagallová a Kingley Shacklebolt, obaja s pochmúrnymi výrazmi na tvárach. Pery profesorky McGonagallovej boli stisnuté tak tuho, že celkom stratili farbu. Harry u nej ten výraz už videl a zvyčajne po ňom nasledoval veľmi prísny trest.

Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil. Nebol dieťa, ktoré vyvolali k tabuli. Teraz bol dospelý a mal väčšiu zodpovednosť, ako ktokoľvek z nich tušil. Nezastrašia ho a nedovolí im, aby sa k nemu správali ako k dieťaťu.

„Dobrý večer,“ začala profesorka McGonagallová. „Považujem za najlepšie, aby sme zahájili toto stretnutie a prešli rovno k veci. Pán Potter, čo nám môžete povedať na vysvetlenie?“

Harry jej pohľad oplácal a nútil sa zachovať pokojný hlas. „Čo by ste chceli vedieť?“

„Čo by som chcela vedieť je, kde ste boli posledný mesiac,“ odvetila stroho.

„A prečo s tebou šli moje deti aj napriek môjmu želaniu, aby v tom neboli zapletené,“ dodala pani Weasleyová a so slzami v očiach sledovala Rona a Ginny.

„Harry,“ ozval sa Remus Lupin. „Chceli by sme vedieť, prečo ste odišli tak, ako ste odišli – bez možnosti kontaktovať vás. Vieš si predstaviť, ako sme sa báli? Ako sme sa kvôli vám cítili bezmocne?“

„Rád dostal úlohu chrániť ťa od Albusa Dumbledora. Niekoho, koho si, predpokladám, rešpektoval,“ pridal sa Shacklebolt, ktorý bol očividne nespokojný s emocionálnosťou, ktorú stretnutie nadobudlo. „A predsa si sa rozhodol ignorovať všetky ochranné opatreniam ktoré sme vykonali, a odišiel si sám. Chcel by som vedieť prečo. Čo mohlo byť až také dôležité?“

Harry takú paľbu otázok očakával, no mierne ho znepokojil tón v Remusovom hlase. Kým odpovedal, odkašľal si, a pozrel priamo na Remusa.

„Vážim si váš záujem a je mi ľúto, že ste sa trápili, no naozaj som nevidel žiadnu inú možnosť. Keby som vám o svojich plánoch povedal, nechali by ste ma prejsť tými dverami?“ opýtal sa.

„Harry, sme tu, aby sme ti pomohli,“ povedal Remus. „Chceme ti pomôcť.“

„Nemôžete mi pomôcť,“ odsekol Harry.

„Čo myslíš tým ‘nemôžete’?“ chcela vedieť profesorka McGonagallová. „Samozrejme, že môžeme, Potter. To je predsa úloha Rádu.“

„Vieme, že máš dojem, že ti Albus nechal nejakú prácu, ale nechce sa nám veriť, že chcel, aby si to urobil sám, Harry,“ povedala pani Weasleyová a položila mu ruku na rameno.

Harry sa odtiahol. „Ešte stále to nechápete, čo?“ opýtal sa. „Neprenechal mi úlohu. Je to moja úloha – celá. Všetko, čo Denný prorok popísal o tej veci okolo ‘Vyvoleného’, je to jediné, čo bola pravda. Ja to viem a vedel to aj profesor Dumbledore. Vy všetci vravíte, že ste mu dôverovali, že je to všetko o tom, či veríte jeho úsudku, alebo nie. Prenechať mi tú úlohu bolo jeho rozhodnutie.“

„Ale teraz je preč, Harry,“ namietla profesorka McGonagallová. „Veci sa zmenili.“

„Nič sa nezmenilo. To, čo treba urobiť, zostáva rovnaké,“ prudko hovoril Harry. „Dumbledore kedysi povedal, že skutočne odíde, až keď mu tu nezostane nikto verný. Aj keď to nie je ľahké, musíte sa rozhodnúť či to dokážete.“

„Musíte sa rozhodnúť medzi tým, čo je správne a čo je ľahké,“ zašepkala Ginny. „My všetci musíme.“

„Ako sa môžeme rozhodnúť, čo je správne, keď ani neviem, čo to vlastne robíš,“ namietol Kingsley. „Očividne si to povedal svojim priateľom, tak prečo nie nám?“

„Povedal som im to, lebo mi profesor Dumbledore povedal, že môžem. Vedel, že budem potrebovať oporu a oni sú mi najbližší,“ vysvetľoval Harry a vynechal fakt, že Ginny vzali až neskôr.

„Neverím, že by to Albus urobil,“ zaúpela pani Weasleyová. „Ginny ani nie je plnoletá.“

„Ani Ron nebol, keď profesor Dumbledore dovolil Harrymu zasvätiť ho,“ vyprskla Ginny. „Musíte prestať hľadieť na náš vek a pochopiť, že to, čo robíme, je správne. Funguje to a je to jediný spôsob, ako zastaviť Voldemorta.“

Okolo stola opäť zazneli tlmené vzdychy a nervózne poposedávanie. Členovia Rádu si zvykli, že to meno používal Dumbledore, no rozrušovalo ich, keď ho používal niekto iný.

„Pozrite,“ ozval sa opäť Harry, ktorý dospel k rozhodnutiu. Niečo mu vravelo, že je správne. „Viem, že ste všetci tak odhodlaní zastaviť túto vojnu, ako ja, a potrebujem nejakú pomoc. Ak pristúpim na vašu dohodu, prijmete fakt, že vám nemôžem povedať všetko?“

„Môže byť. Ani Dumbledore s nami nepreberal všetko,“ povedal Divooký Moody skôr, ako stihol súhlasiť či nesúhlasiť niekto iný. Keď sa Harry rozhliadol okolo stola, videl, že nie všetci súhlasia s Moodyho rozhodnutím. Tých, čo boli pripravení na kompromisy však bolo viac, ako na začiatku stretnutia.

„Keď budeš musieť odísť nabudúce, chceme o tom vedieť. Nie že sa znovu prebudíme a zistíme, že si preč,“ pokračoval Moody a Harry vedel, že začína s niečím, na čo Harry bez problémov pristúpi. Aj tak by ten trik s tajným odchodom znovu nevyšiel.

„Platí,“ povedal.

„A chceme vedieť, kam ideš. A tiež spôsob, akým ťa kontaktovať, keby bolo treba,“ dodal Remus.

Harry pokrútil hlavou. „Nemôžem vám povedať, kam idem. Je mi ľúto, ale nemôžem.“

„Harry…“ začal pán Weasley.

„Nie. Nielen, že by vás Voldemort kvôli tej informácii zabil, ale ak by zistil, čo robíme, ohrozilo by to všetko. Nemôžem vám povedať, kam pôjdeme, ale myslím si, že poznám bezpečný spôsob, ako nás kontaktovať,“ povedal Harry.

„A ten je?“ opýtal sa pán Weasley.

Harry pozrel na Remusa. „Sirius mi raz dal zrkadlo. Povedal, že ho používal na kontakt s mojím otcom, keď boli po škole. Vieš, o čom hovorím?“

Na Remusovej tvári sa objavil úškrn. „Viem.“

„Ja– Rozbil som to, ktoré som mal. Myslíš, že by si dokázal začarovať ďalší pár, aby sa choval rovnako? My budeme mať jedno a druhé si necháte vy tu,“ pokračoval Harry.

Remus prikývol. „Áno, to dokážem. Myslím, že to bude fungovať skvele.“

„To naznačuje, že máš dojem, že Ron a Ginny pôjdu opäť s tebou,“ zamračene sa ozval Bill.

„Tak tomu, sakra, ver,“ rozhorčene vybuchol Ron.

„Nenecháme na to Harryho samého,“ po prvý raz prehovorila Hermiona.

„Ginny nikam nejde,“ vykríkla pani Weasleyová s tvárou červenou. „To nedovolím.“

„Ó áno, idem,“ odsekla okamžite Ginny. „Ak by nebolo mňa, ostatní by sa odtiaľ nikdy nedostali. Potrebujú ma.“

„Nie si plnoletá,“ kričala pani Weasleyová.

„Práve preto to nezachytilo moje kúzla. Profesor Dumbledore to zistil minulý rok, keď bol s Harrym. Voldemort je príliš arogantný na to, aby veril, že niekto neplnoletý by preňho mohol byť hrozbou. Neurob tú istú chybu, mami,“ odvetila Ginny so zábleskom v oku.

„To by stačilo, Ginny,“ zahriakol ju pán Weasley.

„Ginny je tvoja mladšia sestra,“ povedal Bill gániac na Rona. „Nikdy si jej nemal dovoliť, aby šla s vami.“

„Už nie je dieťa, Bill,“ odvetil Ron a bojovne vystrčil bradu.

Ginny sa od radosti až začervenala a na Rona vrhla vďačný úsmev.

„Kym nepríde na jecho malú sestrhu, svyčajne má fiac zdhrafecho rhozumu,“ povedala Fleur a potľapkala Bila po chrbte.

Fred, George a dokonca aj Charlie museli svoje chechtanie skrývať. Bill sa razom otočil k nim.

„Nehovorte mi, že súhlasíte s tým, aby sa Ginny túlala po krajine a žila s Harrym,“ povedal neveriacky.

Harry až očervenel od hnevu. Ako sa môžu starať o to, kde asi tak Ginny spí, keď Voldemortovi Inferiovia zabíjajú ľudí? Už je toho príliš.

„Ja tomu neverím,“ zreval Harry. „Prial by som si, aby bolo mojím najväčším problémom skrývať pred vami, čo s Ginny robíme, no tak to jednoducho nie je. Bojujeme v tejto vojne rovnako, ako vy.“

„My to vieme, Harry,“ upokojovala ho pani Weasleyová. Znovu mu položila ruku na plece a tentoraz sa neodtiahol. „Ale musíš pochopiť, že je naše dieťa. Neprestaneme byť rodičmi len preto, že zúri vojna.“

Harry zahanbene prikývol. „Chápem to. Naozaj sa nemáte čoho báť, položil by som za Ginny život.“

„Vieme, že áno, zlatko. Práve toho sa zčasti bojíme.“ povedala pani Weasleyová plačlivo.

„Pozrite,“ začal Harry. „Všetci poznáte proroctvo, alebo aspoň jeho hlavnú časť. Viete, proti čomu stojím. Možno nebudem mať veľa času, ktorý jej budem môcť venovať –“

Toto vyhlásenie bolo nasledované výkrikmi nesúhlasu a zhrozenia, no Harry zdvihol ruky, aby ich umlčal.

„Buďme realistami, dobre? Záruky neexistujú. Pre nikoho z nás. To je až bolestne jasné. Tento malý kúsok času môže byť to jediné, čo jej môžem dať, tak ho využijem, kým ho mám,“ pokračoval Harry, prekvapený svojou opovážlivosťou.

„A čo sa stane potom?“ opýtal sa Bill. „Keď sa vojna skončí a tebe sa podarí prežiť? Čo bude medzi tebou a Ginny potom?“

Harry sa usmial a zahľadel sa do Ginniných vrúcnych hnedých očí. „No, potiaľ máme plán. Všetko, čo príde potom, bude už len čerešnička na torte.“

Ginny sa naňho žiarivo usmiala.

„V poriadku, späť k Rádu,“ vyzval ich Kingsley, stále sa mračiac. „Nepovieš nám, kam ideš, ale necháš nám spôsob komunikácie.“

Harry prikývol. „A čo by som potreboval, sú informácie. Čo by ste povedali na vystopovanie istého čarodejníka?“

„Nie je spôsob, akým vystopovať Veď-Vieš-Koho, Harry. Myslíš, že sme to neskúšali?“ povedal potichu pán Weasley.

„Nehovorím o ňom,“ povedal Harry. „Chcem nájsť otcov dvoch mojich bývalých spolužiakov. Otcovia Vincenta Crabba a Gregoryho Goyla sú smrťožrúti. Stavím sa, že naši hostia na poschodí vedia ich krstné mená. Jednoducho potrebujem vedieť, kde sa nachádzajú.“

Moody prikývol. „Môžem sa na to pozrieť. Má to niečo spoločné s tým, čo strážia?“

„Áno,“ stručne odvetil Harry. Myslel si, že miesto pobytu jedného z nich už pozná, no nechcel ohlásiť svoj ďalší odchod tak skoro. Nech si radšej myslia, že sleduje jednu z ich stôp.

„Je ešte niečo, o čo by som ťa chcel poprosiť,“ ozval sa Kingsley Shacklebolt a uprene hľadel na Harryho.

Videl, ako sa profesorka McGonagallová trochu posunula na stoličke a Remus odvrátil pohľad. Tonksová ho podporne chytila za ruku. Harry inštinktívne vedel, že toto sa mu páčiť nebude.

„Čo je to?“ opýtal sa.

„Chcel by som, aby si pokračoval v lekciách oklumencie,“ vyrovnane odvetil Kingsley.

„Čo?“ vybuchol Harry. „Bola to katastrofa, aj profesor Dumbledore to priznal. Okrem toho, Voldemort sa mi nepokúsil dostať do hlavy už vyše roka.“

„Dôvod, prečo boli katastrofou, mohol byť, že Snape,“ Kingsley to meno vyštekol, „sa poriadne nesnažil. Ak skrývaš niečo, čo je podľa teba také dôležité, nesmieme riskovať, že to Veď-Vieš-Kto zistí bez tvojho vedomia.

„To nedokáže,“ protestoval Harry.

„Už to v minulosti urobil,“ pripomenul mu Kingsley. Harry sa striasol.

„Harry,“ ozval sa jemne Remus. „Myslím, že to je dobrý nápad. Aj Dumbledore veril, že to je dobrý nápad, kým ho Snape nepresvedčil o opaku. Podľa mňa sa to oplatí.“

Harry porazenecky vzdychol. Nemohol to poprieť, no niečo v jeho vnútri mu hovorilo, že oklumencia nie je tá správna odpoveď. „Fajn. Ale kto ma bude učiť? Ty?“

„Nie. Nie som dosť skúsený, aby som ťa učil. Ale máme tu pár ľudí, ktorí sú. Teda za predpokladu, že s tým budeš súhlasiť,“ povedal Remus a znovu uhol pohľadom.

„Tu? Koho? Myslel som si, že Snape ma musel učiť, lebo sme nemali nikoho iného dostatočne skúseného,“ nechápal Harry.

„Vtedy ešte neboli na našej strane,“ odvetil Remus.

„To nemôžete myslieť vážne,“ vykríkla Hermiona a pohľadom skákala z Remusa na Kingsleyho a späť. „Nemôžete ich pustiť do Harryho hlavy. Nikdy.“

Harry zažmurkal, keď sa snažil pochopiť, čo Hermiona povedala. Odpoveď ho zasiahla ako úder pod pás.

„Nikdy! Ak si myslíte, že si do hlavy čo i len na chvíľu pustím Draca Malfoya –“

„Je skúsený v oklumencii, Harry,“ pokojne hovoril Remus. „Ty sám si hovoril, že minulé Vianoce sa mu podarilo odraziť Snapa, nie?“

„Áno, ale…“ vykoktal Harry ohromene. „Je to Malfoy.“

„Učil sa od svojej matky a tety. Očividne im nemôžeme veriť úplne, ale môžeme ich využiť, kým sú tu. Oni z rovnakého dôvodu využívajú nás, je to výhodné pre obe strany,“ povedal Kingsley. „Remus sa ponúkol, že bude stále monitorovať situáciu, takže s nimi nebudeš sám.“

„Ja tomu neverím,“ vykríkol Ron, ktorý sa už dlhšie nedokázal ovládať. „Najprv ste mimo z toho, že je Harry mladý a nedá vám odpovede, ktoré vám jednoznačne nemôže povedať, a potom dáte Dracovi Malfoyovi voľnú priepustku do jeho hlavy? Čo ste sa všetci zbláznili?“

„To by stačilo, Ron,“ zahriakla ho pani Weasleyová. „Plnoletý, alebo nie, nebudeš používať taký neúctivý tón.“

„Všetkým vám šibe,“ zamrmlal Ron.

„Je to na tebe Harry. Čo hovoríš?“ opýtal sa Remus.

Harry vzdychol a rukou si zašiel do vlasov. „Povedal som, že som ochotný pristúpiť na kompromisy, ale tento je veľký. Skúsim to, ale nesľubujem, že sa toho budem držať, keď veci nepôjdu dobre. A chcem, aby ste si to všetci pamätali, keď budem musieť urobiť niečo, čo sa vám nebude príliš páčiť.“

Ginny ho pod stolom chytila za ruku.

Čo to práve urobil?

Druhá časť dvanástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

Keď Harry otvoril oči, ako prvé si uvedomil, že sa cíti veľmi stuhnuto. Ako druhé si uvedomil, aká jasná bola izba, do ktorej cez nezatiahnuté okná vnikalo slnečné svetlo.

Koľko je hodín? A ako dlho som spal?

Rozhliadol sa po izbe a uvidel štyri postele a vedľa nich štyri nočné stolíky v inak prázdnej izbe. Očividne bol niekde na Grimauldovom námestí, no nepamätal sa, že by tam niekedy videl ošetrovňu.

Hermiona spala na posteli oproti nemu. Hlavu mala obviazanú bielymi obväzmi. Zvyšné dve postele boli prázdne, čo Harrymu spôsobilo bodnutie strachu. Vedel, že Ginny bola v poriadku, no prečo chýbali obaja Weasleyovci? Odohnala ich pani Weasleyová?

Harry spolovice dúfal, že je to pravda, spolovice sa toho desil. Neveril, že by mal bez nich nejakú šancu. Spolu s Hermionou boli teraz jeho súčasťou. Potreboval ich.

Vyrušil ho slabý vzdych a otočil hlavu. Ginny spala na stoličke vedľa jeho postele, nohy mala zložené pod sebou. Hlava sa jej nakláňala na stranu, no v ruke zvierala starú otrhanú knihu. Harry sa od úľavy usmial. Neopustila ho. Okamžite si všimol, že sa prezliekla a opäť ho zaujímalo, ako dlho bol v bezvedomí. Zaplavila ho obrovská vlna pocitu viny. Nechal Ginny samú, aby si poradila s hnevom jej rodičov. Vážne, priateľ ako vyšitý.

Vstal a naťahoval sa, v snahe uvoľniť stuhnuté svaly a kĺby a chvíľu pozoroval, ako Ginny spí. Tvár jej zakrývalo niekoľko uvoľnených pramienkov vlasov a keď dýchala, pohybovali sa tam a späť. Usmial sa pri predstave, že to musí štekliť. Jemne jej vlasy odhrnul. Trochu sa pohla a zmenila polohu, čo spôsobilo, že jej kniha vypadla z rúk.

Harry sa naklonil, aby ju zodvihol. Chcel vedieť, čo čítala a či im to pomôže s ich úlohou. Keď knihu otočil, našiel cez celú obálku nakreslený pohyblivý obrázok čarodejnice a čarodejníka prepletených vo vášnivom objatí. Habit čarodejnice na nej sedel tak, ako Harry ešte nikdy nevidel, dokonca ani na madam Rosmerte. Zvedavo knihu otvoril na náhodnej strane a začal čítať. Zvládol len niekoľko slov, ktoré pozostávali z pŕs a pohybov tam a späť…

Harry prudko zavrel knihu a hodil ju na posteľ. Intenzívne sa červenal. Neveriacky sa zadíval na Ginny. Čo to, pre všetko na svete, Giny čítala, ako ju, pre Merlina, dokázalo uspať? Harry sa nervózne ošil. Zrazu ho veľmi trápilo, čo si asi Ginny myslí o ich bozkávaní. Keď žili s Ronom a Hermionou nablízku, nedávalo im to veľa času osamote, no využili príležitosť, kedykoľvek sa naskytla.

Harry mal dojem, že ich spoločné chvíle sú úžasné, no teraz ho to začalo trápiť. Čo presne Ginny očakávala? Prial si, aby sa o tom mohol pozhovárať s Ronom, no vedel si predstaviť výraz na priateľovej tvári, len čo by tú tému skúsil nadhodiť. Ron s ním nikdy nezdieľal fakty o tom, ako to ide medzi ním a Hermionou, za čo mu bol Harry neskonale vďačný, no pri Lavender bol skôr priamy a otvorený.

Potriasajúc hlavou, Harry si povedal, že trápiť sa pre to bude neskôr. Práve teraz musel zistiť, čo sa dialo, kým spal. Zúfalo si chcel dať sprchu, no rozhodol sa, že aj to bude musieť počkať. Pôjde pohľadať Rona.

Vybehol hore po schodoch do izby, ktorú s Ronom zdieľali pred tým, než odišli, no nikoho tam nenašiel. Fakt, že dom vyzeral tak prázdno, ho znepokojil. Spálňa bola prázdna, nejavila žiadne známky toho, že by tam Ron bol. Harry sa rozhodol skúsiť kuchyňu, no zastavil sa pred dverami vedúcimi do izby dievčat.

Keď potichu otvoril dvere, okamžite zbadal, čo hľadal. Na Ginninej posteli sedel Soplík, smutný a opustený. Vzal medvedík, zatvoril dvere a otočil sa, no pred sebou našiel stáť Draca Malfoya s trpkým úsmevom na perách.

„Takže si konečne vstal, Potter? Čo sa stalo? Už si tam nevydržal ani chvíľu bez svojho medvedíka?“ opýtal sa Malfoy s úškľabkom.

Harry pocítil, ako po tvári stúpa teplo. Aj napriek tomu, že už bolo neskoro, musel statočne bojoval s túžbou ukryť medvedíka za chrbát. Prečo to Musel byť zo všetkých ľudí práve Malfoy, ktorý ho videl so Soplíkom? Jediná horšia možnosť by bola dvojčatá. Čosi v Malfoyovej reči však prelomilo Harryho zahanbenie.

„Čo myslíš tým ‘konečne vstal’? Ako dlho som tu?“ opýtal sa.

Malfoy nadvihol obočie. Dosť dlho na to, aby si všetok krik okolo vášho zmiznutia odniesla tvoja malá priateľka. Skvelý ťah, Potter. Presne tak by som urobil ja, ale myslel som si, že na niečo také budeš príliš vznešený,“ s grimasou hovoril Malfoy.

Do pekla!

„Ach, tam je tá chrabromilská hrdosť. Vedel som, že sa tam niekde musí schovávať,“ posmieval sa Malfoy. Nemaj boja, Potter. Malá Weasleyová dokáže zvládnuť svoju rodinu aj bez tvojej ochrany. V každom prípade odvádza lepši prácu ako jej poľutovaniahodný brat. Počul som, že Grangerová je teraz bez vlasov. Nikdy by som nepovedal, že Weasley má úchylku pre holohlavé.“

Harry Malfoya naštvane hodil o stenu. Blondiakove oči sa od prekvapenia rozšírili. „Sklapni, Malfoy,“ zavrčal Harry cez stisnuté zuby. Znepokojovalo ho, koľko pozornosti Malfoy venoval jeho priateľom. Ak ich nejakým spôsobom podvádza…

„Pusti ma, Potter,“ ohradil sa Malfoy, nahnevane Harryho o krok odstrčil a začal si uhládzať oblečenie. „Len pre to, že si sklamal svoju priateľku si nemusíš vybíjať sklamanie na mne.“

„Povedal som, aby si držal zobák. Nevieš, o čom hovoríš,“ odsekol Harry.

„Och, správne. Naozaj neviem nič o tom, aké to je nechať svoju priateľku v kaši, že, Potter?“ opýtal sa Malfoy s nenávistným úškľabkom. „Som si istý, že Pansy je dokonale šťastná, keď si len tak sedí a nevie, či som živý alebo mŕtvy. Jediný rozdiel je v tom, že má dosť rozumu na to, aby nečakala, že sa vystavím nebezpečenstvu len kvôli jej blahu.“

Harry od prekvapenia zažmurkal. Znelo to, akoby sa Malfoy naozaj o Parkinsonovú staral. Kto by si to bol pomyslel? Harry nechápal, ako ho ešte niečo mohlo prekvapiť. Kým o tom stihol pouvažovať, alebo aspoň odpovedať, prázdnou chodbou sa rozľahol Ronov hlas.

„Harry! Už si hore. Čo sa to tu deje? Čo tu robíš, Malfoy?“

„Len pokoj, Weasel. Keď budeš takú farbu nadobúdať častejšie, už ti zostane,“ odvetil Malfoy a pokojne sa oprel o stenu.

„Som v pohode, Ron,“ prerušil ich Harry skôr, ako sa mohla strhnúť bitka. „Ako sa cítiš ty?“

Ron pokrčil plecami. „Je mi fajn, madam Pomfreyová ma dala do poriadku. Na čo čakáš, Malfoy? Len pokračuj a uteč ako dobrá malá fretka.“

Na Malfoyových lícach sa objavili dva ružové fliačiky, no inak na Ronove posmešky nereagoval. Namiesto toho sa obrátil k Harrymu a opýtal sa: „Usudzujúc z vašich zranení, našli ste to, čo Temný pán stráži, že? Jediná možnosť, ako by ste boli ešte nažive, je, že ste narazili na idiota ako Crabbe, Goyle alebo Simmons. Čo je to, Potter? Čo to vlastne hľadáte?“

„Čo by si ešte nechcel vedieť?“ odvetil Harry chladne. „Počul si Rona, Malfoy, vypadni. Nemám ti čo povedať.“

„Aspoň dovtedy, kým nebudeš znovu potrebovať informácie,“ zareagoval Malfoy trpko. „Dobre. Nech je po tvojom, no nabudúce už nebudem taký ústretový.“

Harry a Ron bez slova pozorovali, ako odchádza, až kým Ron konečne nezamrmlal: „Blbec.“

„Ako som mohol byť taký hlúpy?“ zasyčal Harry a udrel sa do čela.

„Čo?“ opýtal sa Ron zarazene.

„Ten mukel, ktorého sme videli pred Smithovým múzeom. Ten, čo obiehal blok. To musel byť Simmons. Crabba alebo Goyla by som spoznal. Strážil múzeum,“ vysvetľoval Harry.

„Tak potom nerobil veľmi dobrú prácu, čo?“ zhodnotil Ron. „Bez problémov sme sa dostali von.“

„Nie, no Malfoy hovoril, že je to idiot. Nechápeš, Ron? To je spôsob, ako nájsť ďalší horcrux – ten neznámy. Stráži ho buď Crabbe alebo Goyle. Ak ich nájdeme, zistíme minimálne, kde je horcrux ukrytý,“ vykríkol vzrušene Harry.

Ronov výraz sa viditeľne rozjasnil. „A čo stráži ten druhý z nich?“ opýtal sa.

„Tipujem že pravdepodobne jaskyňu, kde bol ukrytý medailón. Nikto okrem nás štyroch nevie, že tam už nie je. Budem to musieť skontrolovať,“ povedal Harry a neprítomne si hrabol rukou do vlasov.

„Hm, Harry. Vieš, že tu chodíš a rozprávaš sa s Malfoyom s plyšovým macíkom v ruke, hej?“ pobavene sa uisťoval Ron.

Soplík! Úplne zabudol, že má v ruke Ginninho medvedíka. „Ehm… Je Ginnin,“ povedal chabo a vyhýbal sa Ronovmu pohľadu.

„Ja viem, čo to je. Čo s ním robíš?“ pýtal sa Ron, očividne sa bavil na Harryho zahanbení.

Do pekla! Čo všetko by nespravil pre Ginny Weasleyovú.

Nezrozumiteľne niečo zamrmlal, pretlačil sa popri Ronovi a vykročil smerom k ošetrovni. Ron šiel za ním a celú cestu sa chechtal. Zamračene otvoril dvere a videl, že Ginny stále spí tam, kde ju nechal.

Ignorujúc Ronov posmech položil Soplíka Ginny do náručia a opatrne cez ňu prehodil prikrývku. Vykročil smerom k Hermione, no zastavili ho Ronove slová.

„Miluješ moju sestru.“

Harry zaváhal. Sťažka preglgol a pokračoval k Hermioninej posteli, znepokojený tým, čo Ron povedal. Nebolo to nič, o čom by nepremýšľal, no počuť, ako to Ron nahlas vysloví, bolo odstrašujúce. Ako mal vedieť, čo je to láska? Nejasne si spomínal, že v Parhenóne Ginny priznal, že ju miluje, no jeho pamäť bola ku koncu nepresná. A aj keby, nechcel aby o tom Ron vedel.

„Prebrala sa Hermiona za ten čas?“ opýtal sa Harry a odkašľal si.

„Vedel som, že sa ti páči, ale ty ju skutočne miluješ. Miluješ moju malú sestričku,“ opakoval radostne Ron a poskakoval za Harrym ako úplný blázon.

„Ron! Snažím sa hovoriť vážne,“ mykol Harry plecom. Ron mu naozaj začínal liezť na nervy.

„Snažíš sa zmeniť tému,“ odbil ho Ron samoľúbo.

„Tak ho nechaj,“ ozval sa spoza nich ospalý hlas.

Harry sa prudko obrátil a videl, ako Ginny vstáva a pretiera si oči. Keď našla Soplíka, prekvapene zažmurkala. Potom sa okamžite zahľadela na Harryho a šťastne sa naňho usmiala.

Harrymu vyschlo v ústach. Do šľaka, koľko z toho počula?

„Je dobré vidieť ťa znovu na nohách,“ povedala a pohľad jej zmäkol.

„Ahoj,“ povedal Harry. Vedel, že to znelo hlúpo, no na nič lepšie nedokázal prísť.

Ron taký problém nemal. „Preber sa,“ povedal a luskol Harrymu pod nosom. „Snívať o nej môžeš neskôr.“

„Ako by si ty nesníval pri Hermioninej posteli posledné tri dni,“ ohradila sa Ginny.

„Tri dni?“ skríkol Harry. „Už sme tu tri dni?“

„Áno,“ potvrdila Ginny a opäť obrátila pozornosť k Harrymu. „Pekné od teba, že si sa k nám pridal.“

„Čo sa dialo, kým som bol mimo?“ znepokojene sa opýtal. „Čo sa dialo, keď sme sem prišli?“

„Len pokoj, kamoš,“ povedal Ron a sadol si na stoličku pri Hermioninej posteli. „Keď som sa prebral, madam Pomfreyová nás už dala všetkých do poriadku,“ vysvetľoval a pri pohľade na Hermionu sa strhol. „Tebe to trvalo dlhšie, lebo si stratil toľko krvi. Ginny ti dávala elixír na doplnenie krvi. Nedovolila to nikomu inému – mamka z toho bola riadne mimo.“

Ginny pokrčila plecami. „Chcela som, aby si sa uzdravil a Bill bol na teba dosť naštvaný, keď sme prišli.“

Harry sa zahanbil. „Prepáč, že som ťa na to nechal samú, Ginny. Čo si im povedala?“

„Nič dôležité, ale na niečo už prišli aj sami,“ odvetila Ginny.

„Ako napríklad to, že si bojoval s drakom,“ doplnil Ron.

„Hej. Madam Pomreyová to zistila z tvojich zranení,“ potvrdila Ginny.

„Šálka!“ skríkol Harry. „Kde je?“

„Neboj sa. Dala som ju do tvojho nočného stolíka, spolu s tvojím prútikom,“ pokojne odvetila Ginny. Odkedy sme sa vrátili je to tu dosť napäté.“

„Tak to je podcenenie,“ zamrmlal Ron.

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa Harry.

Ginny opäť pokrčila plecami. „Keď sme prišli, mamka riadne vyvádzala, no odvtedy je akosi… vzdialená. Vyzerá smutná, akoby nevedela, čo nám má povedať,“ vysvetľovala Ginny a hlas jej trochu preskočil. Vôbec sa jej to nepodobá. Niekedy si myslím, že sa hnevá, ale…“

„Vystriedal sa tu celý Rád. Shacklebolt a McGonagallová boli najhorší. Myslím, že najviac sa hnevajú oni. Moody bol najlepší,“ povedal Ron.

„No, hej. Vedel, že niečo chystáme a nevadilo mu to,“ povedal Harry. Cítil sa veľmi nepríjemne.

„Viem, ale Remus o tom vedel tiež a je tiež dosť nahnevaný,“ odvetil Ron. „A tatko je len smutný.“

Harry sa zamrvil.

„Nech ťa ani nenapadne cítiť sa vinný, Harry. Nemáme na to čas a nič iné si robiť nemohol,“ pevne povedala Ginny.

„Mimochodom. To, že si sem dorazil v bezvedomí bolo to najlepšie, čo sa mohlo stať. Mamka prešla rovno do módu ‘och zlatko’. Myslím, že to pomohlo nám všetkým,“ povedal Ron s úškrnom.

„Úžasné. A čo Bill? Povedala si, že bol naštvaný,“ opýtal sa Harry.

“Myslím, že to má viac spoločné s tým, že sme vonku robili niečo dôležité a on sa cíti odstrčený. Vieš, mesiac práve začal ubúdať. Jeho zranenia sa nikdy celkom nezahojili a v Gringottbanke ho dovtedy nevezmú späť,“ hovorila Ginny.

„Čo? Prečo nie?“ rozhorčene sa spýtal Harry.

„Boja sa,“ odvetila Ginny s povzdychom. „Vlkolačia nákaza a tak.“

„To sú kecy,“ zhodnotil Haryr.

„To rozprávaj raráškom,“ trpko povedal Ron.

„Myslím, že to urobím,“ nahnevane povedal Harry.

Hermiona na posteli zmenila polohu, pravdepodobne vyrušená ich hlasmi.

„Madam Pomfreyová dokázala vyliečiť všetky popáleniny, no nedokázala zachrániť jej vlasy,“ potichu povedala Ginny. „Kúzlo, ktoré ju zasiahlo, patrilo do čiernej mágie a vlasové bunky boli úplne zničené. Madam Pomfreyová povedala, že budú musieť dorásť sami od seba. Je z toho dosť zničená.“

„Nie, nie je,“ namietol Ron s prázdnym výrazom. „Sú to len vlasy, znova dorastú.“

Ginny potriasla hlavou. „Viem, že sú to len vlasy, Ron, ale ver mi, záleží na tom.“

Ron krútil hlavou. „Mohla zomrieť, Harry. Madam Pomfreyová vravela, že účinky kúzla boli slabšie, lebo boli rozdelené medzi nás dvoch. A myslím si, že snaha uhnúť tiež pomohla. Keď si mám vybrať medzi Hermionou a nejakými vlasmi, jednoznačne si vyberám Hermionu.“

„Samozrejme, že áno. My všetci by sme zvolili ju a ona to vie tiež. No to nerobí stratu vlasov o nič menej strašnú. Myslím si, že by si len ťažko hľadal čarodejnicu, ktorej by aspoň trochu nezáležala na vlasoch,“ odvetila Ginny a potľapkala Hermionu po nohe.

„Ako je možné, že je stále v bezvedomí, keď ste hore už niekoľko dní?“ opýtal sa Harry Rona.

„Aj ona bola hore,“ odvetila Ginny a Harry videl, že sa snaží nerozosmiať sa. „V knižnici si našla hŕbu kníh o liečení a v madam Pomfreyovou prebrala svoje možnosti. Všimla som si, že spí vždy po tom, ako jej madam Pomfreyová dá liečivý odvar. Mám dojem, že jej tam madam Pomfreyová pridáva odvar spánku.“

„Keby sme ho tak mali po ruke, keď začne o právach škriatkov,“ zašepkal Ron napriek tomu, že Hermiona hlboko spala.

Harry sa zachechtal. „Radšej nech ťa nepočuje.“

„Myslím, že by sme mali oznámiť ostatným, že si vstal. Na to stretnutie čakali,“ potichu povedala Ginny.

Harry ju inštinktívne chytil za ruku. „Tak by sme to asi mali pretrpieť.“

Prvá časť dvanástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti môžete nájsť v archíve prekladu. (Ospravedlňte prosím meškanie – škola a spol. ma ukracujú o kopec času.)

Ginny otvorila oči, upokojila sa a hľadela na pochmúrne priečelie domu číslo dvanásť na Grimauldovom námestí. Práve sa premiestnila na malý trávnatý záhon v tieni veľkého stromu neďaleko od domu a pretože bola v spoločnosti niekoľkých dospelých čarodejníkov, dúfala, že z ministerstva nedostane napomenutie za nedovolené použitie mágie.

Slnko už dávno zapadlo a ulica bola tmavá a pokojná. Ani len muklovské auto nerušilo jej ticho. V niekoľkých oknách hlavného stanu videla svetlo sviečok a uľavilo sa jaj, keď videla, že je ešte stále obývaný. Harry sa zviezol na ňu, keď nakoniec prehral boj o to, aby sa udržal pri vedomí. Snažila sa ho opatrne zložiť na zem, no nakoniec skončila rovno pod ním. Pre Merlina, na takého chudého chalana bol riadne ťažký. Pri pohľade na drsné fialové modriny na jeho tvári ju striaslo.

Ron si sadol vedľa Harryho a stále držal Hermionu v náručí. Bol apatický a ledva dokázal rozprávať.

„Prepáč, Ginny,“ lapal po dychu. „Pokúsil som sa na dvere vystreliť iskry, no netrafil som.“

„To je v poriadku. Všetko bude v poriadku, Ron. Ako je Hermione?“ opýtala sa Ginny. Staršie z dievčat bolo až strašidelne pokojné a Ginny nezniesla pohľad na rozsiahle rany na jej hlave.

„Nechce sa prebrať, Ginny,“ povedal Ron a znel pri tom ako ten malý vyľakaný chlapec, ktorého Fred a George strašili pavúkmi.

„Preberie sa,“ uisťovala ho Ginny s istotou, ktorú nemala. Zrazu sa vôbec necítil veľká. „Ešte nie je koniec a Hermiona je proste príliš tvrdohlavá, aby sa vzdala v strede projektu. Chvíľu s nimi zostaň, hneď som späť.“

Jemne sa vymanila spod Harryho. Pri pohľade na jeho otvorené rezné rany na hrudníku ňou až myklo a ruky mala mazľavé od krvi, čo ho tak silno držala, keď sa premiestňovali.

Proti drakovi bol úžasný. Ginny ho aj napriek svojmu strachu užasnuto pozorovala. Keď ho drak prvý raz zasiahol chvostom, začala sa pokúšať vyčarovať si vlastnú metlu, aby mu mohla pomôcť. Vyčarovanie vecí bolo kúzlo šiesteho ročníka a ona sa o to ešte nikdy nepokúšala. Jediné, čo mala, bol obraz Harryho, keď ju vyčaroval on. Zabralo jej niekoľko pokusov, kým sa jej to podarilo a jej vlastný strach a panika jej veľmi nepomáhali. A keď konečne mala metlu, niečo v mágii tej miestnosti jej zabránilo opustiť sedadlá, aby mu pomohla.

No napriek tomu, čo všetko urobil a čím všetkým si v tej aréne prešiel si nemohla pomôcť. Cítila bodnutie hnevu nad tým, že je jediná nezranená a v pri vedomí, takže s hnevom, ktorý ju čaká na druhej strane tých dverí si bude musieť poradiť sama. Vedela, že sa na ňu znesie paľba otázok a priala si, aby im nemusela čeliť sama. Možno to bolo detinské, ale tak sa cítila.

Nechá ostatných zotaviť sa, ale im chcela za každú cenu vyhodiť na oči, že aj napriek neplnoletosti to bola ona, kto nakoniec zostal ako posledný na nohách. S pochmúrnym úškrnom sa psychicky obrnila a vyšla po schodoch domu číslo dvanásť.

Skúsila kľučku na dverách a zistila, že nie je zamknuté. Zabolelo ju pri srdci, keď si uvedomila, že jej mama ich tak nechala, keby sa náhodou vrátili. Zahryzla si do pery, oprela sa do dverí a vstúpila.

Musím byť silná.

Rovno vo vstupnej hale sa rozhorčene hádali Bill, Remus Lupin a Alastor Moody, no Ginny bola príliš unavená na to, aby ich slovám venovala nejakú pozornosť. Zatiaľ si ju nikto z nich nevšimol. Ako prvý vzhliadol Lupin a uvidel ju neisto stáť vo dverách.

„Ginny,“ povedal prekvapene.

Hlavy Billa a Moodyha sa okamžite otočili, no inak zostali všetci ako primrznutí.

„Hm… Potrebujem pomoc. Máme zranených,“ povedala nakoniec Ginny s hrýzla si peru.

Akoby ich jej slová odmrazili. Remus a Moody okolo nej prešprintovali von, no Bill ju zachytil za rameno skôr, ako ich mohla nasledovať.

„Nie, maličká, nikam nejdeš,“ povedal, a aj napriek tomu osloveniu vedela, že sa hnevá.

Jeho hnev v nej niečo zlomil a vypustil tak jej odvahu. V nijakom prípade sa nevráti, aby sa s ňou zaobchádzali ako s dieťaťom. Ani Bill. Ani nikto iný.

„Pusti ma, Bill,“ vyprskla a uvoľnila si ruku. „Hermiona je vážne zranená a ja presne viem, kde je. Na vaše otázky odpoviem neskôr, ale teraz na to nie je čas.“

Odignorovala prekvapený výraz na Billovej tvári, otočila sa, vybehla z dverí a zaviedla Lupina a Moodyho k ostatným.

„Je popálená,“ vysvetľoval Ron Lupinovi, ktorý sa skláňal nad Hermionou. „Okamžite potrebuje madam Pomfreyovú.“

„Ukáž, vezmem ju dnu, Ron,“ odvetil Lupin a opatrne zodvihol Hermionu z Ronovych rúk. „Zavolám Poppy a bude tu čo nevidieť.“

Ron prikývol a usiloval sa udržať na nohách. Keď sa začal kolísať, Moody ho podoprel a chytil ho kolo pása.

„Opatrne, synak. Držím ťa. Len sa o mňa opri a dostaneme ťa dnu,“ povedal starý auror až nečakane jemne.

Bill hľadel na zrúteného Harryho s nečitateľným výrazom na tvári. Po chvíli otáľania ho Ginny štuchla a on sa nahol, aby ho zodvihol. Postavil Harryho na nohy a dosť nedbalo si ho prehodil cez rameno. Ginny si zahryzla do líca, dýchala nosom a nasledovala ho.

Keď dorazili do vstupnej haly, nasledovali Lupina a Moodyho do jednej z menších izieb, kde Bill Harryho nešetrne zhodil na zem.

Ginny sa už dlhšie nedokázala ovládať. Prudko sa obrátila na svojho brata a mierila naňho prútikom.

„To by stačilo,“ zavrčala.

„Ginny,“ odsekol. Aj on začínal zúriť.

„Už ani slovo,“ vyprskla. „Nemáš ani poňatia, o čo tu ide a ak mu ešte raz ublížiš, uistím sa, aby si oľutoval, že si ma naučil odpaľovacie čary.“

„To stačí,“ zasiahol Lupin. „Nebudeme tu medzi sebou bojovať. Najprv sa postaráme o zranenia a potom si v pokoji sadneme a preberieme čo sa stalo. Idem zavolať Poppy. Bill, myslím že by si mal zavolať svojich rodičov.“

Bill sa chvíľu mračil na Ginny, no potom sa otočil na päte a bez slova odišiel.

„Zostaň s Harrym, Ginny. Hneď sa vrátim,“ povedal Lupin a jemne jej stisol rameno.

Moody Rona posadil na stoličku, no ten sa okamžite presunul na zem vedľa pohovky, na ktorej ležala Hermiona. Pevne ju držal za ruku a uprene hľadel na jej zatvorené viečka. Ginny mala dojem, že už len jeho túžba by ju dokázala prebudiť.

Moody jej ho pomohol uložiť na voľnú stoličku a ona mu opatrne naklonila hlavu nabok. Miesto, kde ho Bill zhodil bolo od jeho krvi a aj stolička začínala rýchlo červenieť.

„Bude potrebovať elixír na doplnenie krvi, no necháme Poppy, nech ho najprv prezrie,“ povedal Moody s normálnym okom upretým na Ginny, zatiaľ čo to magické sa krútilo a sledovalo ostatných troch.

Pohyb na chodbe spôsobil, že Ginny zvhliadla a vo dverách uvidela stáť svojich rodičov, Billa, Freda a Georga, ktorí zase hľadeli na ňu. Jej mama bola bledá, no na lícach jej rýchlo rástli dva ružové fliačiky.

To nikdy nebolo dobré znamenie.

Ginny sa zahľadela do tváre svojho otca. Videla v nej úľavu, no od sklamania, ktoré z nej tiež vyžarovalo, musela odvrátiť pohľad. Ako rodičia dokážu v človeku vyvolať pocit malosti a neistoty, napriek sile, s akou veríte v to, čo robíte?

Vedela, že ísť s Harrym a ostatnými bolo správne. Vedela, že to, čo robili, bolo dôležité a že nasledovali pokyny profesora Dumbledora. Vedela tiež, aké veľké bremeno nesie Harry a to, že s ňou po boku bol silnejší. Tak prečo ju jediný pohľad do tvárí rodičov presviedčal, že urobila niečo strašne zlé?

„Ronnie,“ zakvília jaj mamka, keď si všimla popáleniny na jeho ramene. Prebehla cez miestnosť, chytila ho za ruku a skúšala ju vystrieť, aby zhodnotila rozsah zranenia.

Ron jej ruky prudko odstrčil. „Som v pohode,“ zašepkal nezreteľne, čím dokázal, že je všetko, len nie v pohode. „Ermiona je zranená.“

„Chcem vedieť, čo sa vám, pre Merlina, stalo a chcem to vedieť hneď. Viem, že ste dnes boli v Šikmej uličke teraz sa tu zjavíte doráňaní. Kde ste boli a čo ste tam robili?“ žiadala si odpovede Molly a vystrela so do plnej výšky. Zazerala na Ginny, no ruku nechávala na Ronovom ramene. Molly Weasleyová nebola vysoká žena, no keď bola rozzúrená, akoby im rástla pred očami.

„Otázky počkajú, Molly,“ zarazil ju mierne Lupin, ktorý sa práve vrátil v sprievode madam Pomfreyovej. „Najprv nech sa vyliečia.“

Skúsené oči madam Pomfreyovej sa zastavili na každom z mladých ľudí a potom vykročila priamo k Hermione. Položila svoju tašku na zem a vážnym hlasom povedala Ronovi, aby sa uhol. Ron sa posunul, aj keď nie veľmi ďaleko.

„Si zranená, Ginevra?“ opýtala sa jej mama strnule.

„Nie,“ odvetila Ginny. Vedela, čo príde a tak sa vnútorne obrnila.

„Tak chcem, aby si išla hore do svojej izby. Keď sa uistím, že tvoj brat bude v poriadku, prídem za tebou, aby sme to prebrali,“ zavelila jej mama ostrým hlasom.

Ginny preglgla a zaťala päste tak silno, až sa jej nechty zaryli do dlaní. „Nie, mami. Ostávam tu.“

„Neodvažuj sa hádať so mnou, mladá dáma. Už tak som vytočená z toho, že si v noci len tak bez slova vysvetlenia zmiznete. Vonku sa odohráva vojna. Mohli vás zabiť,“ rozkričala sa jej matka.

„Molly,“ chlácholil ju jej otec s rukou na maminom ramene.

„Nie, Arthur. Chcem, aby hneď teraz išla hore,“ trvala na svojom jej matka a ukázala na dvere.

„Nie, mami. Zostávam tu, kým sa nedozviem, že budú všetci v poriadku,“ odporovala Ginny a sťažka preglgla. „Hermiona a Harry sú v bezvedomí a Ron je takmer blúzni. Som jediná, kto môže madam Pomfreyovej povedať, čo bude potrebovať.“

Vedela, že ako tromf využíva zdravie ostatných, no bolo jej to jedno. Neodíde z izby. Cítila, že táto prvá skúška vôle je rozhodujúca pre to, akým spôsobom ich budú brať ostatní z Rádu. Okrem toho nenechá Harryho bez ochrany, keď je v miestnosti jej brat. Vzdorovať matka ale bolo aj tak hrozné. Ešte prednedávnom by o tom ani len neuvažovala.

„Má pravdu, Molly,“ ozval sa Lupin a Ginny ho za to chcela objať. Vrhla naňho vďačný pohľad, no odvrátil oči.

Jej mama zovrela pery a vyzerala, akoby išla plakať, čo Ginny spôsobilo ďalšie bodnutie viny. To, čo v skutočnosti chcela, bolo hodiť sa mame do náručia a jednoducho tak zostať, no vedela, že to nesmie. Ak chcela, aby sa k nej zvyšok rodiny správal ako k dospelej, musí tak jednať, nech to stojí, čo to stojí.

„Je to čierna mágia,“ zvreskla madam Pomfreyová odťahujúc sa od Hermiony s pohľadom divoko preskakujúcim z jedného na druhého. „To dieťa je zaplavené čiernou mágiou.“

„Znamená to, že ju nebudete môcť vyliečiť?“ opýtala sa Ginny zhrozene. Počula chvenie svojho vlastného hlasu, no nedokázala ho potlačiť. Jediné, čo si uvedomovala, bola očernetá ruka profesora Dumbledora a to, ako mŕtvo vyzerala.

„Neviem. Bude chvíľu trvať, kým zistím, aké vážne sú jej zranenia,“ očividne otrasene odpovedala madam Pomfreyová. „Nateraz je stabilizovaná, no tie popáleniny bez ďalšieho skúmania nevyliečim.“

„Ginny, ako si Hermiona tie popáleniny spôsobila?“ opýtal sa Lupin. „Môžeš nám to povedať?“

„Hermiona,“ vydralo sa z Rona a keď sa snažil dostať sa k nej bližšie, hlas sa mu zlomil.

„Sadnite si, mladý muž,“ prikázala mu madam Pomfreyová. „Kým sa kamkoľvek vyberiete, najprv sa na vás pozriem. Vy,“ pokračovala ukazujúc na Billa a dvojčatá, „začnite transfigurovať nábytok na postele a zariaďte mi ošetrovňu. Chcem všetkých štyroch svojich pacientov na jednom mieste.“

„Ginny je v poriadku,“ povedal Bill, stále s tým nevyspytateľným výrazom na tvári.

„To rozhodnutie nechajte na mne. Len robte, čo vám hovorím,“ odsekla madam Pomfreyová a vrátila s ak ošetrovaniu Ronovych zranení.

„Ginny, kto im tie zranenia spôsobil?“ opýtal sa Remus, zatiaľ čo sa rukávom pokúšal zastaviť krvácanie na Harryho hrudi. „Dnes v noci sme nedostali žiadne upozornenie na činnosť smrťožrútov.“

„Voldemort,“ odvetila Ginny na rovinu.

Ozvalo sa niekoľko zalapaní po dychu a jej mama sa viditeľne strhla.

„Ginny!“ skríkla, akoby Ginny práve zanadávala. „Nevyslovuj to meno.“

Ginny prevrátila oči v stĺp. Bola unavená a vystresovaná a vzrušenie dnešnej noci začínalo opadávať. Na toto nemala trpezlivosť. „Budem ho vyslovovať. Nebudem pokrytec.“

„Takto so svojou mamou nehovor, Ginny,“ karhal ju jej otec. Tak zriedka to bol on, kto ich za niečo napomínal, až ju to teraz okamžite schladilo.

„Prepáč,“ povedala Ginny. „Bola to nebezpečná noc a mám strach o nich.“

Výraz na tvári jej mamy trochu zmäkol, no stále sa nepohla, aby sa jej dotkla. Ginny si priala, aby to urobila. Objatie by jej padlo vhod.

Harry slabo vzdychol a zmenil polohu. Ginny sa okamžite otočila k nemu a odhrnula mu vlasy z očí. „Harry?“ povedala.

Videla, ako sa mu oči pod zavretými viečkami prudko pohybujú, no mala podozrenie, že to skôr spí, než že sa snaží prebrať.

„Vyliečila som väčšinu jeho popálenín. Neboli také vážne ako u slečny Grangerovej, no kým si budem istá, potrebujem urobiť malý výskum,“ ozvala sa madam Pomfreyová. Ron pokojne odpočíval v posteli, ktorú transfigurovali Fred s Georgom. Ginny mala dojem, že mu madam Pomfreyová dala elixír spánku. Priala si, aby aj ona jeden dostala, aby sa mohla vyhnúť vypočúvaniu, o ktorom si bola istá, že príde.

„Aj ja mám otázky, na ktoré potrebujem odpovede, no najprv sa pozriem na pána Pottera,“ pokračovala madam Pomfreyová.

„Myslím, že všetci máme množstvo otázok,“ odvetil pán Weasley a pohľadom sa zaryl do Ginny, až ju myklo.

Keď madam Pomfreyová prišla k Harrymu, raz nad ním mávla prútikom a s trhnutím o krok ustúpila. „Toto nie sú popáleniny,“ povedala zmätene.

„Nie,“ odpovedala Ginny s preglgnutím. Nechcela odhaliť nič z toho, čo sľúbila že udrží v tajnosti, no musela sa uistiť, že sa všetci uzdravia. Uvedomila si, že si praje, aby to neboli jej rozhodnutia a pocítila nový rešpekt k bremenu, ktoré bolo vložené na Harryho. Nečudo, že tak často vyzeral na pokraji síl.

Zúfalo si priala urobiť správne rozhodnutie, no čo keď nebolo jasné, čo je správne? Ako to mala rozoznať, nieto ešte rozhodnúť? Spomenula si na slová profesora Dumbledora, ktoré predniesol po Tretej úlohe. Niečo o tom, čo je správne, a čo je ľahké. Bolo by ľahké padnúť na kolená, všetko vyrozprávať Rádu a preniesť tak zodpovednosť rozhodovania na nich. Ale Harry by to neurobil. Zvolil by si správnu cestu, bez ohľadu na cenu. Ginny si tiež musí vybrať tú správnu.

„Tieto zranenia boli spôsobené čarovným zverom. Drakom, ak mám hádať,“ zhodnotila madam Pomfreyová a uprene hľadela na Ginny.

„Drakom?“ naraz sa spýtali dvojičky. Prehovorili prvý raz.

„Kde pre Merlina ste našli draka?“ zaškriekala jej mama trochu nepríčetne. Vlasy sa jej vyplietli z drdola a pohľad mala nesústredený.

„Vyliečite ho?“ opýtala sa Ginny. Ostaných v miestnosti ignorovala. Nič nebolo dôležitejšie, ako Harryho uzdravenie. Potrebovala ho zdravého, aby mu mohla spôsobiť peklo na zemi za to, že ju tu s nimi nechal samú.

„Samozrejme,“ odvetila madam Pomfreyová rozhorčene. „Bude potrebovať nejaké elixíry na doplnenie krvi, ktoré bude musieť brať pravidelne ďalšie dva dni. Pravdepodobne väčšinu z toho prespí, ale bude v poriadku. Nebude mať dokonca ani jazvy.“

Dva dni? No to je fakt skvelé.

„Pomôžem mu brať ich,“ povedala Ginny pevne.

„To nebude potrebné, Ginny,“ ozvala sa jej matka. „Dáme pozor, aby Harry svoje elixíry dostal. Na teba máme nejaké otázky.“

„Nejdem nikam, kým sa neuistím, že budú všetci v poriadku,“ odmietala ustúpiť Ginny. „A čo sa týka Harryho, práve teraz nikomu z vás neverím.“

„Ginevra Molly Weasleyová,“ pohoršene vybuchla jej mama. „Možno sme na vás všetkých naštvaní, no nikdy by sme nespravili nič, čo by bránilo Harryho uzdraveniu.“

„Bill ho napriek tomu, že je zranený, zhodil na zem,“ jedovato vyštekla Ginny. Zamračila sa na svojho brata. Mala dojem, že mu to nikdy neodpustí.

„On čo?“ skríkla jej mama a obrátila sa k Billovi.

Napriek tomu, že bol plne vyškoleným čarodejníkom, dospelým a ženatým mužom, Bill Weasley zbledol ako stena. „To isté by som spravil s Ronom, ak by som ho niesol. Nemali právo ťahať na svoje malé dobrodružstvo aj Ginny.“

„Malé dobrodružstvo,“ vybuchla Ginny. „Nemáš ani poňatia, čo sme robili alebo čím sme si prešli.“

„Tak prečo nám to nevysvetlíš?“ zavrčal Bill. „Vysvetli, prečo si svojej matke takmer zlomila srdce. Máš aspoň predstavu, ako si ju rozrušila? To prvé ráno sme museli zavolať madam Pomfreyovú, aby jej dala upokojujúci odvar. Ale o tom vy nemôžete vedieť, lebo ste sa neobťažovali prísť sa pozrieť. Alebo aspoň nechať odkaz, že ste v poriadku či kam ste išli. Vedel som, že Harry niečo chystá, no nenapadlo by mi, že so sebou do nebezpečenstva zatiahne aj vás.“

„On nás nikam nezatiahol,“ vyprskla Ginny. „V skutočnosti sme ho museli nútiť, aby nás nechal ísť. Profesor Dumbledore mu nechal prácu. Je to jeho jediná šanca, ako nakoniec poraziť Voldemorta. Presne to sa chystá urobiť a my mu s tým pomôžeme.“

Ostatnými opäť myklo, keď vyslovila to meno, no bolo jej to jedno.

„Ginny,“ začal Remus, no nenechala ho dohovoriť.

„Pozrite sa na seba. Trasiete sa už pri tom mene. Ako si môžete myslieť, že to zvládnete lepšie ako my?“ neveriacky sa opýtala Ginny. „Profesor Dumbledore mu veril, tak prečo nie vy?“

„Veď ste len deti,“ tvrdohlavo namietala jej mama.

„Nie sme deti. Harrymu nikdy nedovolili mať detstvo a ja nie som dieťa už od jedenástich. Táto vojna sa ma dotkla oveľa viac, ako vás všetkých. Dokonca viac, ako teba, Bill,“ povedala a kývla hlavou na jeho jazvy. „Nie je mi jasné, ako môžete veriť, že nás udržíte v bezpečí. Nedokázali ste to vtedy a nedokážete to ani teraz.“

„Tak to by stačilo,“ zavelila madam Pomfreyová. „Slečna Weasleyová, vlezte do postele.“ Kývla hlavou smerom k poslednej voľnej posteli v improvizovanej ošetrovni, k tej hneď vedľa Harryho.

„Musíme sa Ginny niečo opýtať, Poppy,“ namietol jej otec.

„Nie, práve teraz nemusíte,“ rozhorčovala sa madam Pomfreyová. „Minerva tu nie je a nesmeruje to k ničomu inému, ako k prekrikovaniu sa. Tieto deti očividne zažili silný otras a nikto ich nebude ďalej rozrušovať, kým sa poriadne nevyspia. Ráno sa vrátim aj s informáciami o slečne Grangerovej.“

Podala Ginny fľaštičku fialovej tekutiny, ktorú Ginny považovala za odvar spánku. Vďačne ho zhltla skôr, ako ju stihli zastaviť.

„Mám dojem, že tu dnes nikto nezíska zmysluplné odpovede,“ ozval sa Moody. „Prečo si nejdeme ľahnúť? O ich návrate si môžeme pohovoriť ráno.“

Ginny bolo z odvaru spánku teplo a cítila sa ospalá. Okraje zorného poľa jej naplnila hmla a hlasy jej zneli čudne deformovane. Pred tým, než ju zaplavila vlna spánku, sa jej zdalo, že Alastor Moody na madam Pomfreyovú rýchlo mrkol. Jej mozog už musel byť zmätený, lebo to vyzeralo, akoby sa prísna ošetrovateľka začervenala.

Dnes tu máme tretiu a záverečnú časť jedenástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ako som minule sľúbil, táto časť je naozaj dlhá (v prepočte približne 8 strán A4). Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

Keď na mesto konečne padol súmrak a okolo lámp sa začal rojiť hmyz, Harry posediačky hľadel na dvere Smithovho múzea. Večer neskorého leta bol teplý a na uliciach bolo veľa ľudí, ktorí uprednostnili prechádzku pred jazdou metrom. Jeden konkrétny mukel vyzeral, akoby bol jednoducho na večernej prechádzke. Prešiel okolo nich po opačnej strane ulice každých zopár minút, akoby chodil dookola.

Na večeru si vyčarovali sendviče. Našťastie boli Ron a Ginny Weasleyovci a poznali tak tie najlepšie kúzla na vyčarovanie jedál. Zjedli ich, sediac na lavičke oproti múzeu. Harry mohol len s ťažkosťami uveriť, že sa sem konečne dostali. Dnes v noci sa konečne dozvie, či sa im podarilo nájsť ďalší horcrux. S trochou šťastia budú po dnešku o krok bližšie k poslednému zápasu a koncu toho celého. Mierne sa zachvel a Ginny, mysliac si, že je mu zima, mu položila ruku okolo ramien a hladkala ho.

Mať ju tak blízko bolo fajn, ale trápila ho myšlienka, že tým, že ju má teraz tak blízko, bude preňho ťažšie rozlúčiť sa s ňou a urobiť, čo nakoniec treba. V noci, keď ho spánok obchádzal, nech bol deň akokoľvek vyčerpávajúci, sa jeho myšlienky stále vracali k tomu, že nikdy neveril, že to konečné stretnutie prežije.

Stále dúfal, že Hermiona príde s nejakým excelentným plánom, no zatiaľ nenašli nič, čo by jeho dojem zmenilo. Pokladal za obrovskú iróniu, že teraz, pravdepodobne na konci svojho života, cíti takú silnú túžbu žiť. Aj keď v minulosti nikdy nechcel zomrieť, nikdy sa zo života príliš neradoval. Nikdy mu na tom príliš nezáležalo.

No teraz sa to zmenilo.

Ako sa zbližoval s Ginny, stále viac mal pocit, že nutnosť dať jej zbohom ho zničí aj bez toho, aby do toho zasiahol Voldemort. No aj napriek tomu, by ten čas strávený s ňou nikdy nemenil. Ak jej nemohol dať večnosť, mohol jej dať aspoň teraz a chcel, aby tá spomienka stála za to.

„Nechápem, prečo sme sa jednoducho nepremiestnili dovnútra a nepočkali tam,“ zamrmlal Ron už asi stý krát.

„Ale no tak, Ron,“ povedala rozladená Ginny. „Naposledy. Nie sme si istí, či tam ešte niekto nepracuje. Ak áno, teraz by mali ísť domov.“

„Okrem toho sú tam kúzla proti premiestňovaniu,“ doplnil ju Harry a rukou si zašiel do vlasov.

„Ako vieš?“ opýtala sa Hermiona, ktorá odrazu vzhliadla od svojho sendviča.

Harry na ňu hľadel trochu zmätene. „To bzučanie. Vy ho nepočujete? Presne taký zvuk som počul na Privátnej ceste. A tiež ho počujem pri bránach Rokfortu. Predpokladám, že sú to čary, nie?“

Všetky tri páry očí naňho hľadeli v úžase.

„Ty… Ty počuješ tie zaklínadlá?“ konečne sa spýtal Ron.

Harrymu po chrbte prebehli zimomriavky obáv. Nie zase. „Vy nie?“ opýtal sa, aj keď už vedel odpoveď.

Všetci traja pokrútili hlavami a Hermiona sa zamračila.

„Pozrite, môžeme to prebrať neskôr,“ ozvala sa nakoniec Ginny, čím prebrala velenie. „Ak sú tam ochranné kúzla, ako sa potom dostaneme dnu?“

„Si sestra Freda a Georga Weasleyovcov, alebo nie?“ opýtal sa Harry a z vrecka vytiahol sponku do vlasov. „To oni my ukázali, ako sa to robí, keď ma pred druhým ročníkom zachránili od Dursleyovcov.“

„Prečo to ukázali tebe, ale mne nie?“ zamrmlal Ron.

Dvojčatá odviedli dobrú prácu a Harrymu trvalo len chvíľu, kým odomkol vchodové dvere. Štvorica rýchlo a v tichosti vkĺzla do múzea a zatvorila za sebou ťažké dvere.

„Tak, sme tu,“ zašepkal Ron a rozhliadal sa po izbe po všetkých tých starých artefaktoch. Svetlo pouličných lámp vrhalo na steny dlhé tiene a vzduch oťažel napätím.

Harry chápal, prečo Ron šepkal. Aj on cítil to nutkanie a musel sa premáhať, aby ho potlačil. Keď vykročil hlbšie do izby, po chrbte mu prebehli zimomriavky strachu.

„Poďte. Rozdeľme sa a začnime hľadať. Ron, detektor kúziel je zase tvoj,“ vyzval ich Harry.

„Hermiona a Ginny, len majte oči otvorené a hľadajte čokoľvek nezvyčajné. Skontrolujeme to detektorom.“

Všetci prikývli a roztiahli sa po izbe, aj keď Hermiona sa tvárila pochybovačne. Harry zavrel oči a predstavoval si scénu z mysľomisy. Riddle sa s Hepzibah stretol v salóne. Nemohlo to byť veľmi blízko hlavnému vchodu, keďže Hokey, domácemu škriatkovi, trvalo otvorenie a uvedenie Riddla niekoľko minút od zazvonenia.

Harry sa zatúlal preč od ostatných troch, nazrel do niekoľkých ďalších izieb, až nakoniec vošiel do malej izby mimo hlavnej chodby. V momente, keď vstúpil, sa mu zježili chlpy na krku. Izba bola oveľa usporiadanejšie, ako bola v spomienke z mysľomisy, ale určite to bola tá istá. V skutočnosti viaceré leštené vitríny obsahovali niektoré krištáľové gule a modely galaxií, ktoré si pamätal a v jednej bolo dokonca zrkadielko s drahokamami, ktoré opakovane používala Hepzibah, aby skontrolovala svoj vzhľad. Harry mal podozrenie, že zrkadlo neukazovalo celú pravdu, a to sa práve Hepzibah páčilo.

„Ron,“ zavolal Harry. „Prines sem detektor, dobre?“

Rozhliadal sa po izbe a keď začul Ronove blížiace sa dupotavé kroky, mal zvláštnu pocit déjà vu. Každý inštinkt v Harryho tele mu vravel, že tu niečo je. Bol napätý, v strehu a mal nepríjemný pocit, že ho niekto sleduje.

„Čo je?“ spýtala sa Hermiona, ktorá nasledovala Rona. „Och, to je tá izba, že?“

„Takže aj ty to cítiš?“ uľavilo sa Harrymu.

„Cítim čo?“ nechápala Hermiona.

Harry sa zamračil. „Vedela si, že je to tá izba. Myslel som si, že…“ zamrmlal Harry dostratena.

Hermiona potriasla hlavou. „Nie. Pamätám si ju. Architektúra je rovnaká, aj keď tu vymaľovali. Spoznávam tie okná a krb je mierne excentrický.“

Harry zažmurkal a rozhliadol sa po izbe. Mala pravdu, krb bol naozaj posunutý. Opäť ho udivila jej schopnosť vidieť očividné veci, ktoré on nejako vždy opomenul.

„Kde je Ginny?“ opýtal sa.

„Povedala, že nemá zmysel, aby sme všetci prehľadávali to isté a išla sa pozrieť do vstupnej haly. Povedala, že ak niečo nájdeme, máme ju zavolať,“ vysvetlila Hermiona.

„Je tu množstvo magickej energie,“ oznamoval im Ron, zatiaľ čo hľadel cez detektor kúziel, „no nevidím nič temné.“

„Hľadaj ďalej,“ povedal Harry zachmúrene. „Je to tu.“ Vedel to. Cítil to tak jasne, akoby mu to vravel Felix Felicis.

Harry sa presunul do stredu miestnosti a predstavoval si tú scénu. Videl Hepzibah sediacu za stolom, videl Riddla prichádzajúceho pre medailón, ako vyťahuje prútik. Hepzibahine oči sa rozširujú strachom, možno si práve uvedomila, že je v nebezpečí. Neskoro. Pokúsila sa šálku a medailón zhrabnúť, no Voldemort jej ich vypudí z ruky. Spadli by zo stola a skončili by… Tu.

Harry otvoril oči a vidina okamžite zmizla. Stál v rohu miestnosti. Táto časť steny bola schovaná za veľkou, zložite vyrezávanou skriňou. Začal sa triasť, akoby ho prefúkol silný studený vietor. V pozadí počul Ronove a Hermionine hlasu, no ich slová úplne vypustil a sústredil sa len na zreteľné zunenie, ktoré okolo skrine počul.

Prútikom presunul veľký kus nábytku a začal skúmať stenu za ním, prechádzal rukami po jej drsnom vymaľovanom povrchu. Mrmlal si pre seba a pripomínal si pohyby, ktoré videl robiť Dumbledora pred niekoľkými mesiacmi.

Nemalo to zmysel, stena tú silu neobsahovala. Zmizla v momente, keď presunul skriňu. Znovu pomocou prútika skriňu vrátil na miesto a chvenie sa vrátilo a zmysly sa mu opäť zbystrili.

„Čo je, Harry?“ opýtala sa Hermiona a podišla k nemu.

Harry neodpovedal. Začal rukami prechádzať rukami po povrchu skrine. Tie vibrácie nim celkom otriasli.

„Je niečo vnútri?“ opýtal sa Ron, položil ruku na kľučku a snažil sa ňou otočiť.

„Pozor!“ zasyčal Harry a odstrčil Rona späť.

„Načo si to urobil?“ opýtal sa Ron podráždene.

„Jednoducho sa toho nechytaj, Ron,“ odvetil Harry ostrejšie. „Nemáme poňatia, čo za ochranné kúzla na tom sú.“

„Ani nevieme, či je to tam,“ odsekol Ron. „Okrem toho, nič sa nestalo. Ani sa neotvorila.“ Akoby dokazoval, čo práve povedal, znovu zalomcoval kľučkou. Nepovolila.

Hermiona aj Harry to skúsili tiež, no bez úspechu.

„Prečo by si nechávali starú skriňu, keď ju ani nemôžu používať?“ čudoval sa Ron a rozhliadal sa po ostatných artefaktoch.

„Je vážne stará a pravdepodobne cenná, Ron. Navrchu má vyrytý rodinný erb Smithovcov. Mám dojem, že je to rodinné dedičstvo,“ vysvetľovala mračiaca sa Hermiona. „Očividne sú veľmi hrdí na svoj pôvod a Riddle to vedel. Ak by sem niečo ukryl, nechali by si to navždy.“

„Ako vieš, že je to erb Smithovcov?“ pochyboval Ron a hľadel na vrch skrine.

„Pozri sa okolo. Je všade,“ odvetila Hermiona nahnevane.

Harry ich ignoroval. Prešiel rukami po prednej časti skrine a cítil, že z nej vychádza teplo.

„Je vnútri,“ zašepkal. Stavím sa, že na ňu uvalil kúzlo podobné tomu, čo použil Dumbledore v prvom ročníku na Zrkadlo z Erisedu. Myslím, že keď chce niekto otvoriť dvere len aby použil skriňu, otvorí sa bez problémov. Ale nejakým spôsobom vie, že chceme to, čo je vnútri.“

Hermiona vytiahla prútik. „Mám skúsiť odomykacie kúzlo?“ opýtala sa.

Harry si nemyslel, že t bude také jednoduché, ale spomenul si, ako ho Dumbledore pred tým, ako skúsil niečo zložitejšie, nechal použiť privolávacie zaklínadlo.

„Skús,“ pokrčil plecami.

„Alohomora,“ povedala Hermiona pevne.

Niečo zaiskrilo, no skriňa zostala pevne zavretá.

„Nepovedal si, že vchod do jaskyne vyžadoval trochu krvi?“ opýtal sa Ron a sťažka preglgol.

„Hej. Ale pochybujem, že by Voldemort použil dve krát rovnakú ochranu. Bude to niečo iné,“ odpovedal Harry neprítomne.

„Kľučka je tiež mimo stredu, presne ako krb,“ poznamenala Hermiona.

„Zaujímalo by ma…“ ozval sa Harry.

„Čo?“ nechápal Ron.

Harry namieril prútik na stred skrine, kde by mala byť podľa jeho odhadu kľučka.

„Aparecium,“ zamrmlal.

Pomaly sa objavili zahmlené obrysy kľučky. Boli pokrútené a mihali sa, skoro ako by sa na ňu pozerali cez vrstvu horúceho vzduchu.

„Vau,“ prudko vydýchol Ron. Nasadil si detektor kúziel. „Je pokrytá červenou. Kopec čiernej mágie všade naokolo.“

„Tak potom by sme sa jej radšej nemali dotýkať priamo,“ varovala Hermiona. Bez slova mávla prútikom.

„Hermiona!“ skríkol Ron a chmatol ju za ruku, keď z kľučky vyleteli biele plamene. Výbuch trafil Hermionu z boku do hlavy, zrazil ju dozadu a vlasy jej vzplanuli v ohnivej guli. Hermiona zvrieskla a rozbehla sa preč. Rukami sa snažila zadusiť plamene.

„Hermiona!“ vykríkol Ron znovu v panike. Výbuch zasiahol aj jeho rameno a ruku. Plamene už zničili rukáv a rýchlo sa začali šíriť. Mávol bezmocne prútikom, akoby si nedokázal spomenúť na zaklínadlo, ktorým by plamene uhasil.

Harrymu sa vybavili lekcie zo základnej školy, takže ich chcel zraziť na zem a pováľať, no uvedomil si, že prútik bude rýchlejší.

„Aguamenti,“ vykríkol. Z prútika vytryskol prúd vody, ktorý pokropil Rona aj Hermionu.

Hermiona ležala na zemi vzdychajúc a iba čiastočne pri vedomí. Vlasy na celej ľavej strane hlavy mala spálené a pokožku mala pokrytú škaredými spáleninami, ktoré bolestivo krvácali. Ron sedel vedľa nej na zemi a pomaly omámene žmurkal. Kožu na ramene a hornej časti ruky mal očernetú a drsnú. Tesne pred tým, ako sa zrútil, sa posunul k Hermione a potom sedel a jemne hladkal po nezranenej časti hlavy.

„Hermiona,“ zašepkal zlomeným hlasom.

Ako Harry behal pohľadom z jedného na druhého, cítil, ako sa v ňom dvíha nevoľnosť. Rukou si zašiel do strapatých vlasov. Vedel, že sa to stane. Nechcel, aby šli s ním, lebo vedel, že skončia zranení, no bol slabý a dovolil im, aby sa pridali, lebo chcel spoločnosť.

Videl strašné zranenie na ruke profesora Dumbledora a aj tak im dovolil pridať sa. Cítil sa, akoby primrzol na mieste, ruky sa mu triasli a dýchanie ho bolelo.

„Ron? Hermiona?“ dostal zo seba a klesol na kolená vedľa nich.

Daj sa dokopy. Čo je to so mnou? Nikdy som sa pod tlakom takto nerozsypal.

„Episkey,“ povedal a namieril prútikom na Ronove rameno. Vedel, že to nie je najlepšia voľba. Musí byť liečivé kúzlo práve na popáleniny, ale toto jediné poznal. Rany na Ronovej ruke sa trochu zahojili, teda dosť aspoň dovtedy, kým zoženú pomoc.

Viac ho trápilo, ako to zaberie pri Hermione, ktorej popáleniny vyzerali oveľa horšie.

„Harry, Ron,“ ozval sa z chodby Ginnin hlas. „Kde ste?“

„Ginny!“ skríkol Harry zúfalo.

„Pri Merlinovej brade! Čo sa stalo?“ opýtala sa Ginny, bežala k svojmu bratovi a v hrôze pozerala na jeho ruku.

„Som v pohode,“ zamumlal Ron a odstrčil jej ruky. „Hermiona je zranená.“

Harry namieril prútik na jednu z menších popálenín na Hermioninom krku.

„Episkey,“ zašepkal s grimasou, keď Hermiona zavzdychala. Za očami pocítil bodavú bolesť a rýchlo zamrkal. Rana sa zahojila, takže sa opatrne presunul k jej hlave. Pokračoval v liečení najlepšie, ako vedel a zúfalo si želal, aby tu bola madam Pomfreyová.

„Prepáč,“ zašepkal Harry, keď Hermiona vykríkla, keď sa pokúsiť vyliečiť najväčšiu spáleninu. „Je to jediné liečivé kúzlo, ktoré poznám.“

„To je v poriadku, Harry,“ zašepkala Ginny a jemne ho hladila po ramenách. Stála za ním celý čas, jemne ho nútila pokračovať a on bol vďačný za jej upokojujúcu prítomnosť.

„To je niečo, čo musím urobiť neskôr. Naučiť sa viac liečivých kúziel. Teraz len musíme urobiť všetko pre to, aby sa cítili lepšie,“ povedala hlasom, ktorý sa trochu triasol.

„Po celej skrini sú stopy temnej mágie. Našli sme samostatnú kľučku, no zranili sa, keď sa ju Hermiona pokúsila otvoriť,“ vysvetľoval Harry stroho.

Ginny prikývla a skôr, ako ju niekto stihol zastaviť, prešla ku skrini. Namierila prútik na zvláštnu kľučku a ľahko ju otvorila.

Harrymu klesla sánka. „Ako si…? Čo, pre Merlina, si myslíš, že robíš? Presne tak sa zranili Ron a Hermiona. Neviem, ako si ju otvorila, no nesmieme si dovoliť hlúpo riskovať.“

„Nebolo to hlúpe, keď to fungovalo,“ odsekla. „Profesor Dumbledore ti povedal, že si mohol ísť s ním, lebo si bol neplnoletý, správne? Povedal, že Voldemort bol natoľko hlúpy, že nerátal s tým, že niekto neplnoletý a úplnej kvalifikácie by mohol byť hrozbou. „No, stále som neplnoletá, ako tak často a radi zdôrazňujete, takže moje kúzla by nemal zachytiť o nič viac, ako tvoje.“

Harry otváral ústa ako ryba na suchu, lebo vedel, že mala pravdu a pritom chcel, aby ju nemala. Potreboval pomoc a ona mu ju poskytla. Mala to byť jednoduchá voľba, no napriek tomu, že to vedel, tá primitívnejšia časť jeho mysle stále trvala na tom, aby sa ju snažil pred tým všetkým chrániť.

„Nemáme čas na tvoje hrdinstvo jaskynného muža, Harry,“ povedala Ginny znudene, takmer akoby mu čítala myšlienky. „Idem s tebou. Už som ti povedala, že ťa v tom nenecháme samého, takže sklapni a všetky tie dôvody, ktoré sa chystáš vypľuť na nás , si nechaj a strč si ich niekam,“ nenechala sa prerušiť Ginny. V očiach jej iskrilo.

„Ginny –“

„Ideš alebo nie?“ vyzvala ho pevne.

„Nemôžeme proste ísť. Musíme pre Rona a Hermionu zohnať nejakú pomoc,“ bránil sa Harry. Vedel, že zdržoval, ale bolo to tak rozčuľujúce, že nedokázal jasne rozmýšľať. „Premiestnime ich na Grimauldove námestie a zoženieme madam Pomfreyovú.“

„Až po tom, ako získame horcrux,“ povedala Ginny a sťažka preglgla. Očami rýchlo zalietla k Ronovi, ktorý zavrel oči.

„Čo? Nie –“

„Áno, Harry,“ ozval sa Ron, otvoril oči a oprel sa o stenu. „Neprišli sme tak ďaleko, aby sme sa otočil späť.“

Harry hľadel na pevné odhodlanie v priateľových očiach a vedel, že mal pravdu, no nedokázal sa pohnúť.

Ron zalapal po dychu, keď sa sunul bližšie k Hermione. „Prines ten prekliaty horcrux, Harry.“

„Ak budete potrebovať pomoc, použite Patronusa,“ povedal Harry a hľadel priamo Ronovi do očí. „Myslíš, že sa dokážeš premiestniť?“

„Hej,“ odvetil Ron bez dychu. „Ak sa nevrátite do hodiny, vezmem Hermionu späť a privediem pomoc. Teraz musím zostať s Hermionou.“

Vyzeral, akoby mu tie slová spôsobovali bolesť. Akoby ho nutnosť vybrať si medzi dvomi najlepšími priateľmi rozpolťovala.

„Nesranduj, Ron. Si zranený a nesmieš nechať Hermionu samú. Budeme v poriadku a vrátime sa hneď, ako to bude možné,“ povedal Harry a uprene mu hľadel do očí.

Chvíľu spolu komunikovali bez slov, vediac, že ten druhý by dal ochotne život, aby zachránil svojho priateľa.

„Dajte na seba pozor,“ povedal Ron. „Počúvaj Harryho, Ginny. Nerob nič hlúpe, len aby si sa predviedla.“

Ginny sa zamračila, no prikývla. Otočila sa k nemu chrbtom a vkročila do skrine s rukami natiahnutými dopredu, akoby bola slepá.

Harry sa k nej rýchlo pridal. Bolo tam niečo ako jaskyňa a v nej dokonalá tma. Urobil niekoľko opatrných krokov a uvedomil si, že tam nijakým spôsobom nemohlo byť toľko miesta.

„Ginny,“ zašepkal vediac, že bola len krok pred ním a predsa ju nevidel.

Ako ju mám chrániť, keď ju ani nevidím?

„Áno?“ odpovedala a po prvý raz znela vystrašene.

Nečudoval sa jej. Aj keď by to nikdy nepriznal, aj on sa bál. Temnota bola skľučujúca a strach o Rona a Hermionu ho takmer položil. Naťahoval sa vpred, až kým ju nenahmatal jej ruku.

Chytila sa ho a preplietla svoje prsty s jeho a on si pomyslel, že bude treba väčšieho čarodejníka, než je Voldemort, aby sa jej zbavil.

Potácali sa v tichosti po dobu, ktorá im pripadala neskutočne dlhá, aj keď vedeli, že to nemohlo byť viac, ako pár minút. Zrazu temnota skončila a oni stáli v ostrom slnku.

„Kde to sme?“ opýtala sa Ginny a s úžasom sa rozhliadala okolo.

Harrymu klesla sánka, keď sa otáčal dookola. Boli v niečom, čo Harrymu pripomínalo Parthenón v starovekých Aténach, akurát že z tohto neboli ruiny, ale stál nedotknutý.

Ginny o krok ustúpila. „Nemám z toho dobrý pocit, Harry,“ zašepkala.

Zvuk zosuvu ich prinútil otočiť sa na päte. Hľadeli na pevnú kamennú stenu.

„Čo sa stalo s dverami?“ opýtala sa Ginny vystrašene.

Dvere celkom zmizli a zanechali po sebe len malú priehlbinu v tvare šálky.

„Očividne bez horcruxu ako kľúča nie je cesty späť,“ povedal Harry zachmúrene. „Ale kde je?“

„A čo ho stráži?“ doplnila Ginny s preglgnutím.

Obrovská drevená brána na opačnom konci Parthenónu zadunela, keď sa začala zdvíhať.

„Musela si sa spýtať?“ opýtal sa Harry nevýrazne a podišiel o krok k Ginny.

So zatajeným dychom čakali, kým sa brána celkom nezdvihne. Na chvíľu sa nič nehýbalo a Ginny s Harrym ani nedýchali. Zrazu sa arénou rozľahol silný, búrlivý rev, ktorý otriasal kameňom a prinútil oboch, aby si zakryli uši.

Oči sa im rozšírili, keď sa z jaskyne vysúkalo obrovské monštrum. Sfarbené bolo do zelena so žltou hlavou a modravými krídlami. Pazúry na nohách malo ostré ako nože a chvost a krídla malo zakončené rovnako. Drak zodvihol hlavu a zrenice v jeho žiarivých žltých očiach sa mu nebezpečne zúžili, keď ich zbadal. Znovu zreval, pričom vypustil oheň tak prudko, že ohnivá guľa letela cez Parthenón až k nim.

Harry a Ginny preskočili múrik a schovali sa za stupeň sedadiel, keď nad nimi preletel oheň a spálil sedadlá nad nimi.

Harry, sťažka dýchajúc, zanadával. „Prisahal som, že už nikdy v živote s drakom bojovať nebudem.“

„Je to srbský krivoostnáč,“ oznámila Ginny vystrašene a schytila Harryho za ruku.

„Ako to vieš?“ neveriacky sa spýtal Harry.

„Nemôžeš bývať v jednom dome s Charliem a nevedieť nič o drakoch. Srbský krivoostnáč a uhorský chvostorožec sú najzúrivejšie, takže podľa Charlieho najzaujímavejšie, druhy,“ vysvetľovala Ginny a opatrne nazerala ponad múrik.

„Super,“ zavrčal Harry. „Skoro ako Hagrid.“

„Hej, Harry! Vidím horcrux!“ vyhŕkla Ginny vzrušeným hlasom.

„Čo? Kde?“ opýtal sa Harry a kľakol si vedľa nej.

„Tam!“ ukázala.

Žmúriac akurát dovidel na hniezdo zastrčené za bránou, keď drak celkom vyliezol. Krivoostnáč sa prechádzal hore-dolu pred jaskyňou, akoby ich vyzýval, aby sa pokúsili prejsť.

„Dokážeš to, Harry,“ povedala Ginny. „Je to ako prvá úloha, akurát zlaté vajce je teraz šálka.“

„Ale Ginny, nemám Blesk. Je v Londýne a nemyslím si, že privolávacie zaklínadlo bude cez tú stenu fungovať,“ povedal a ukazoval na skryté dvere, ktoré viedli späť do skrine.

„Harry, si čarodejník s väčšími skúsenosťami, ako si mal vtedy. Vyčaruj si ho. Nemusí vydržať dlho, len dosť dlho,“ zvolala Ginny popudene.

„Správne,“ súhlasil Harry a nervózne preglgol. Potili sa mu dlane, no vedel, že to dokáže. V mysli si predstavil Blesk a podarilo sa mu vyčarovať takmer presnú kópiu.

„Dokázal si to!“ zvolala Ginny.

„Nedaj sa uniesť. Ešte stále nemám tú šálku,“ uzemnil ju Harry.

Ginny sa bojazlivo usmiala, z vlasov si vybrala stuhu a obviazala ju Harrymu nad lakťom.

„A to je načo?“ opýtal sa nechápavo, hľadiac na žltú stuhu.

Ginny pokrčila plecami. „No, nie som Hermiona, takže neviem, čo to chápem správne, ale myslím, že pred turnajom označí dáma svojho šampióna svojimi farbami na znamenie šťastia.“

„Ďakujem,“ zamumlal a cítil sa trápne. Pohľad mal sklopený k zemi a prešľapoval na mieste.

„Ešte mi neďakuj,“ povedala Ginny útrpne. „Podľa toho, čo viem, žltá draka akurát rozzúri.“

„Ďakujem Gin. Tvoje povzbudzovanie je neoceniteľné,“ odvetil, no uškŕňal sa pri tom. Nech boli okolnosti akékoľvek, vždy mu dokázala zlepšiť náladu.

„Dokážeš to, Harry,“ povedala vážne pred tým, než sa naňho vrhla a pobozkala ho.

Opätoval jej bozk a vychutnával si spaľujúce teplo, ktoré pocítil v žalúdku, až kým jeho pozornosť neupútalo ďalšie dračie zrevanie.

„Bude to hračka,“ povedal pred tým, ako vysadol na metlu a vyrazil do vzduchu.

„Buď opatrný, Harry,“ volala za ním Ginny.

Vzniesol sa vysoko nad arénu, krúžil a snažil sa nájsť ten najlepší uhol. Netvorovi trval len chvíľku kým ho zbadal. So zúrivým revom drak roztiahol krídla a vyrazil za ním.

Napriek situácii si Harry nevedel pomôcť, drak mu pripadal úžasný. Jeho rozpätie krídel bolo také, že takmer zatienil celý Parthenón. Ladne sa vzniesol do vzduchu a potom obrátil obrovské oči k Harrymu.

Nasmeroval Blesk do prudkej šípky v pokuse podletieť draka skôr, ako sa otočí, no nerátal s jeho chvostom. Dračí chvost bol dlhý a tenký a zviera ho používalo ako bič. Vystrelil ním na Harryho a jeho zahnutý koniec Harrymu roztrhol tričko a bodol ho do hrude. Vystrekla krv.

Zver zreval a keď zacítil Harryho krv, nozdry sa mu zachveli. Harry zopakoval šípku, no chvost ho tento raz zasiahol do chrbta. Ešte dva razy sa Harry pokúsil o šípku a ešte dva razy ho bodol ostrý chvost. Tričko z neho viselo v zdrapoch a kvapkala z neho krv. Blesk bol rýchly, no tento drak bol rýchlejší.

Harry sa stočil nahor a prudko stúpal. To draka zmiatlo a hnevlivo reval. Nasledoval Harryho hore a dobiehal ho. Prudko vydýchol a Harry zacítil teplo z blížiacej sa ohnivej gule. Rýchlo sa stočil, vrhol sa dolu a cítil, ako sa mu pripaľujú chlpy na krku. Harry zahol okolo steny Parthenónu a vrhol sa medzi rady stĺpov.

Drak zreval od zlosti, keď zistil, že Harryho medzi stĺpy nemôže nasledovať. Musel sa otočiť a letieť vrchom. Harry využil príležitosť a vyštartoval smerom k dračiemu brlohu. Už tam takmer bol, keď sa doňho znovu zaryl dračí schvost.

Zasyčal od bolesti a musel to stočiť nahor, aby sa vyhol ďalšiemu ohnivému dychu. Rástlo v ňom sklamanie a zo straty krvi sa cítil trochu neisto. Niečo mu musí rýchlo vyjsť, alebo je po ňom. Prudko stúpal a ešte raz to stočil pomedzi stĺpy. Nespomalil, aby sa uistil, či ho drak sleduje, namiesto toho sa sústredil len na to, aby sa dostal k hniezdu tak rýchlo, ako to len jeho metla dokáže.

Drak od hnevu zaškriekal. Namiesto aby sa otočil, tento krát sa vrhol medzi stĺpy, demolujúc ich. Tá sila zviera trochu spomalila. Harry sa ponáhľal k zemi, včas sa zvrtol a namieril si to rovno ku vchodu do jaskyne. Ako sa nahol, aby chytil šálku, jeho metla zmizla.

Nahlas zanadával. Nikdy by netvrdil, že je expert na vyvolávacie kúzla, no do šľaka, to načasovanie nemohlo byť horšie.

Kým mal čas vyčarovať ďalšiu, začul prenikavý výkrik draka, ktorý znel, akoby sa rýchlo blížil. Zastrčil si šálku za opasok jeansov a šprintoval von. Vrhol sa za stupňovité sedadlá práve vo chvíli, keď mu nad hlavou preletela ďalšie ohnivá guľa.

Drak zaškriekal od zúrivosti a pazúrmi si razil cestu cez múrik, ktorý oddeľoval arénu od Harryho úkrytu. Harry sa skrčil a snažil sa uhnúť, no stena sa zrútila a odhalila ho. Dračia laba zasiahla drevenú bránu, ktorá uzatvárala vchod do jaskyne a bez problémov ju roztrieštila. Harry skríkol, keď ho do chrbta zasiahli stovky ostrých triesok.

Obrovská dračia laba dopadla znovu, tento raz bližšie, a zahnutý koniec chvosta sa mu zabodol do boku pod rebrá. Sila toho úderu Harryho odhodila, až mu vyrazilo dych. Zrútil sa do prachu, lapal po dychu a tápal, keď s a snažil dostať preč od zúrivého draka.

Kým sa stihol pohnúť, ký stihol vydať čo i len hlások, dračí chvost sa mu obtočil okolo členkov, zdvihol ho dolu hlavou a začal ho priťahovať bližšie. Harry si bol istý, že v nezdravo žltých dračích očiach vidí záblesk víťazstva. Aj keď sa celý triasol, Harry sa prinútil zostať pokojný.

Dračí chvost vyletel nahor a Harry zrazu visel len kúsok od dračej tlamy. Videl už aj stužky dymu vychádzajúce drakovi z nozdier.

Ak teraz vydýchne oheň…

Dobitý a od krvi, Harry čakal, kým sa dostane tak blízko dračej tlamy, ako sa len odvážil. Vytiahol prútik, namieril ich priamo do tých zlých žltých očí a vypálil do nich ten najsilnejší Conjunctivitus, na aký sa zmohol.

Drak zaklonil hlavu a zreval, čím vyslal aj vlnu spaľujúceho tepla. Pustil Harryho a ten dopadol na zem so silným žuchnutím. Bolelo ho celé teplo, no nenašiel v sebe dosť síl na to, aby sa dostal preč od vyvádzajúceho draka. Netvor zavíjal od bolesti a škrabal sa labami v očiach, z ktorých mu tieklo a boli potiahnuté bielym kalom.

Ak by sa Harry nedokázal vzchopiť, skôr či neskôr by ho rozdrvila obrovská dračia laba. Lapajúc po dychu sa znovu pokúsil vstať, no bolo to zbytočné. Čo by sa stalo s Ginny, keby tu Harry zomrel? Musel dostať šálku k Ginny, aby mohla uniknúť aspoň ona. So vzdychaním sa pretočil na bok a vytiahol ligotavú šálku v jeansov.

Prekvapilo ho, ako zlato žiarilo, aj napriek tomu, že ho tak dlho nikto nepreleštil. Zlatý erb Helgy Bifľomorovej sa ligotal na slnku. Keď naňho drak vyslal ďalšie plamene, Harry šálku inštinktívne zdvihol ako štít a vrhol ju do blížiacich sa plameňov. Prevalil sa na bok, aby sa vyhol spáleniu, pričom vykríkol od bolesti.

Keď sa šálka dostala do styku s ohňom, arénu naplnil záblesk jasného bieleho svetla. Harry si zakryl tvár. Bolo to, akoby mal silný úpal. Vzduch naplnil neprirodzený výkrik, ktorý otriasol samými základmi arény. Drak zavil od bolesti, zrútil sa k zemi a rozplynul sa, akoby tam ani nikdy nebol.

Odrazu mu na tvár dopadla záplava červených vlasov, keď vedľa neho pristála Ginny na metle.

„Čo sa stalo? Kam zmizol?“ zapišťala. „Si v poriadku?“

„Šálka,“ takmer nečujne povedal Harry a ukazoval na miesto, kde ležala.

Ginny ju zodvihla a obracala v ruke. Zlato bolo spálené a očerneté, ale inak nedotknuté.

„Už len obyčajná šálka,“ zamumlal Harry neisto. „Zaujímalo by ma, či ešte funguje ako kľúč.“

„Poďme, vypadnime odtiaľto,“ zavelila a pomohla mu vstať a vysadnúť na vyčarovanú metlu.

Keď vzlietli, Harry sa o ňu zľahka oprel a spolu leteli na opačný koniec arény.

„Myslel som si, že dáma má zostať na sedadle a kričať na svojho šampióna, aby vstal,“ povedal so slabým úsmevom.

„Kto tvrdí, že som dáma?“ opáčila Ginny.

Harry sa uškrnul. Cítil sa, akoby blúznil. „Milujem ťa, Ginny,“ zašepkal. Nedokázal udržať oči otvorené.

Cítil, ako sa strhla. „Snažila som sa ti prísť na pomoc skôr, no akoby ma nejaká prekážka držala na mieste. Nedokázala som ju prekonať, kým si nespadol na zem,“ povedala s posmrkávaním.

„V pohode,“ zamumlal.

Ginny sa natiahla dozadu a silno ním zatriasla. „Zostaň so mnou, Harry. Už len zopár minút. Tu je vchod, vlož šálku do otvoru.“

Harry skúsil zdvihnúť ruku, no mal ju ako zo želatíny. Nedokázal ju prinútiť k spolupráci.

„Daj sem, spravím to,“ povedala Ginny, vzala mu šálku a napasovala ju do otvoru. Dvere sa znovu otvorili a odhalili svoju temnotu.

Ginny s metlou vletela rovno dnu a o malú chvíľu vleteli späť do salóna v Smithovom múzeu. Ron a Hermiona stále schúlení sedeli pri stene.

„Máte ho?“ opýtal sa Ron napäto.

Harry kývol smerom ku spálenej šálke. „Našli a zničili,“ povedal slabo. Keď zosadol z metly, jeho nohy ho odmietli niesť. Ginny ho zachytila a pomaly ho zložila na zem.

„Kamoško, čo sa ti stalo?“ opýtal sa Ron s očami rozšírenými.

„Preberieme to späť na Grimauldovom námestí,“ povedala Ginny veliteľským tónom. „Ron, stále si myslíš, že sa dokážeš premiestniť aj s Hermionou?“

Ron prikývol. Pevne chytil Hermionu a spolu sa s puknutím odmiestnili.

Ginny objala Harryho. „Pevne sa drž, Harry,“ zašepkala.

„Môžem nás vziať,“ namietol Harry tvrdohlavo.

„Vďaka, ale nie. Dnes nemám chuť sa rozštiepiť. Stačilo vzrušenia na jeden deň.“

S drzým úškrnom ho pobozkala na líce a vzala ich späť do hlavného stanu… Späť k jej rodine.

Druhá časť jedenástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Opäť relatívne krátka (no nasledujúca bude mať 8 strán fomrátu A4 ). Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

Do Šikmej uličky sa primiestnili neďaleko apatieky aby sa vyhli spozorovaniu, lebo si mysleli, že to je dosť ďaleko od miest, kde sa často vyskytujú Fred, George a ostatní Weasleyovci.

„Hm, ešte to tu vonia ako doma,“ ohodnotil Ron a zhlboka sa nadýchol. Deň bol zamračený a ani zďaleka nie taký horúci ako v Albánsku.

„Nikdy som si nemyslela, že mi bude tak chýbať pohľad na habity, ale chýbal,“ priznala sa Ginny a s úsmevom sa obzerala.

Napriek tomu, že sa z návratu do Londýna tešil rovnako, ako ostaní, cítil aj obavy. Dúfal, že budú mať šťastie a reportér ich rýchlo zbadá. Teraz, keď bol tak blízko prehľadaniu múzea, nedokázal poriadne skrývať svoje napätie.

„Hýbme sa. Hľadajte povedomé tváre, ktorým by sme sa chceli vyhnúť,“ upozornil ich.

Prikývla a vykročili na hlavnú ulicu. Netrvalo dlho a ich prítomnosť oznámilo aj bliknutie blesku. Harry vzhliadol a uvidel, ako sa k nim ponáhľa reportérka v pätách s fotografom.

„To bolo rýchle,“ zamrmlal Ron a pohol sa opačným smerom.

„Pán Potter! Pán Potter, počkajte. Len pár otázok, Harry,“ zakričala reportérka, čím na jeho prítomnosť upovedomil aj nakupujúcich.

„Mami, to je Harry Potter,“ ukázal naňho malý chlapec.

„Bežte!“ prikázal im Harry. Vždy ho udivovalo, ako dokáže len čírou prítomnosťou vyvolať takýto dav.

„Zaujímalo by ma, čo sa dialo, kým sme boli preč,“ hovorila Hermiona zadýchane, keď sa s nimi snažila udržať krok.

Vbehli do ďalšej uličky a nazdávali sa, že sa im podarilo utiecť, no v tom im vypálil ďalší blesk priamo do tváre.

„Harry, môžeš mi povedať, čo si myslíš o útokoch Inferiov? Čo proti nim podnikneš?“ opýtal sa ho reportér a jeho brko s blokom šialene škrabali, zatiaľ čo sa vznášali vedľa neho.

Harry nechápavo zažmurkal.

Inferiovia? Aké útoky Inferiov? Ach nie.

„Ehm,“ začal Harry a lovil v pamäti, čo mu Dumbledore povedal o Inferioch. Ak ministerstvo nevaruje ľudí, ako sa brániť pred Inferiami, tak on to urobí. „Inferius, ako každé stvorenie temnoty, sa bojí tepla a svetla, takže proti nim nemu použite oheň. Je to vaša najlepšie obrana.“

„Harry!“ zakričala znovu reportérka, ktorá ich konečne dobehal.

Harry sa cítil, akoby ho hodili do jamy levovej. A levy boli hladné.

„Hýbte sa,“ zasyčal na ostatných a postrčil Rona plecom do smeru, kde sa zatiaľ žiadny reportér neukázal. Došli na koniec uličky, rýchlo zahli doprava a ponorili sa do nakupujúceho davu.

„Musíme sa rozdeliť,“ povedal zadýchane Harry. Hlavy držal sklonenú, aby ho nespoznali. „Vy traja pokračujte tadeto. Ja pôjdem na opačnú stranu a skryjem sa pod plášť hneď, ako nájdem nejaké miesto, kde sa to bude dať urobiť nepozorovane. Stretneme sa na mieste, na ktoré sme sa sem primiestnili.“

Ron s Hermionou prikývli, no Ginny tvrdohlavo pokrútila hlavou. „Myslím, že by sme mali ísť po dvojiciach. Pôjdem s Harrym.“

„Ginny –“

„Prestaň sa nás pokúšať chrániť, Harry. Strácame čas,“ napomenula ho Ginny a postrčila ho.

Ron sa uškrnul a Hermiona bezradne prikývla. Vyrazili na opačnú stranu.

„Poďme,“ povedal rozladený Harry.

„Nebuď naštvaný, Harry. Koľkokrát ti ešte máme pripomínať, že v tom nie si sám? Okrem toho, je to len o utekaní pred novinármi. Nevieš, aká som v tom dobrá?“ opýtala sa Ginny s nadvihnutým obočím.

Harry vedel, že na tú otázku neexistuje odpoveď, ktorá by ho nedostala do problémov, a tak bol radšej ticho. Zahli za rok hneď, ako začuli dupot krokov. Harry z vrecka vytiahol neviditeľný plášť a prehodil ho cez nich. Keď pred nimi zastal druhý reportér, čarodejník, aj s fotografom, zostali ticho stáť.

„Kade išiel? Zdalo sa mi, že som ho videl bežať tadeto aj s tým červenovlasým dievčaťom,“ nechápal novinár.

Fotograf pokrčil plecami. „Aj mne sa zdalo.“

„Do pekla! Ale aspoň som získal priamu výpoveď. To musí za niečo stáť,“ hneval sa novinár, keď listoval svojimi poznámkami.

„Povedal, že proti Inferiom treba použiť oheň,“ povedal fotograf. „Je to pravda?“

„Nemám tušenie,“ odvetil mu reportér a pokrčil plecami. „Aj tak na tom nezáleží, bude z toho skvelý titulok a verejnosť to zhltne. Poďme. Som si istý, že šiel tadeto.“

Harry hrubo zanadával, keď tí dvaja odišli. „Počula si ich? Oheň je na boj s Inferiami najlepší, ale ani ich to netrápilo,“ sťažoval sa Harry nahnevane.

„Ja viem, Harry. Chceli len svoj príbeh. Ale pretože je to pravda, možno sa jedného dňa budú vedieť zachrániť. A ak ťa citujú priamo, práve si urobil viac, ako Scrimgeour za celé svoje ministrovanie,“ chlácholila ho Ginny a utešujúco ho potľapkala po ruke.

Harry vzdychol. Byť sklamaný nemalo zmysel. Nepomôže to a na práci mal v ten deň príliš veľa iných vecí.

„Vráťme sa k Ronovi a Hermione,“ navrhol a viedol Ginny späť k lekárni.

„Mali by sme to obísť tamtou ulicou,“ ukázala Ginny. „Je tam menej ľudí a nikto sa nebude obtierať o plášť.“

Harry prikývol a začali sa presúvať cez preplnené ulice. Bolo pre nich ťažké nestrkať do množstva okoloidúcich. Viacero ľudí sa znepokojene obzrelo, keď sa o nich Harry alebo Ginny obtreli.

„Keby sme sa tak mohli premiestniť,“ zašepkala Ginny.

„Ja viem. To isté som si pomyslel, keď nás prenasledovali tí novinári. Ale je tu príliš rušno a nevieme, či by sme sa neobjavili priamo pod nosom tvojej rodiny alebo Rádu. Mám dojem, že informácia o tom, že sme tu, sa už šíri a ulicami sa prepletajú Weasleyovci,“ odpovedal Harry.

„Hej! To platí aj o mne,“ ohradila sa a štuchla ho lakťom do rebier.

Harry sa uškrnul a masíroval si brucho. „Nikdy som nepovedal, že Weasleyovci nie sú jedni z najlepších ľudí na svete, len teraz nechcem väčšinu z nich stretnúť.“

„Krásne, Potter,“ odpovedala Ginny a tiež sa uškŕňala. „Vidím, že spolužitie so mnou a Hermionou ťa za posledný mesiac niečo naučilo.“

„Viac, ako by si si predstavovala,“ s úsmevom, keď si pripomenul mnohé útržky informácií, ktoré získal, keď žil s dievčatami v takej blízkosti.

Ginny zrazu zanadávala, čím Harryho tak šokovala, že ho vytrhla zo zadumania. Také slová očakával od Rona, no nebol na ne pripravený od Ginny. Zúfalo sa snažil nerozosmiať sa.

„Ginny,“ napomenul ju, no nepodarilo sa mu zachovať si vážny výraz.

„Pššt,“ zasyčala Ginny a ťahala ho, až kým nestáli chrbtom opretí o tehlovú stenu. „Tam.“

Pozrel smerom, ktorým ukazovala a na moment zabudol dýchať. Na opačnej strane ulice stáli pani Weasleyová, Bill a Kingsley Shacklebolt. Očividne niečo hľadali… Alebo niekoho. Rôznym čarodejniciam a čarodejníkom kládli otázky. Shacklebolt niekoľko krát vytasil svoj odznak aurora a vyzeral dosť namosúrene.

No bol to výraz na tvári pani Weasleyovej, ktorý spôsobil, že sa Harryho žalúdok nepríjemne zachvel. V očiach mala tú Weasleyovskú iskru, ktorú Harry tak dobre poznal, no vyzerala unavene a vyziabnuto, akoby sa posledný mesiac nenajedla a nevyspala.

„Och, mami,“ vzdychla Ginny a silno sa k Harrymu privinula. Zvládol nemyknúť sa, keď sa mu jej nechty zaryli do kože.

Kingsley povedal niečo, čo spôsobilo, že naňho pani Weasleyová vyprskla a jej slová sa k nim niesli cez ulicu. „Neodídem, kým nenájdem svoje deti. Niekde tu sú a ja ich nájdem.“

Ako sa prechádzala po ulici a jej oči sledovali každý detail, Harrymu pripomínala tigricu chrániacu svoje mladé.

Bill položil svojej mame ruku na plece a niečo jej upokojujúco zašepkal do ucha. Pani Weasleyová sa rozplakala a tvár si zaborila do Billovho ramena.

Ginny v Harryho objatí stuhla a odvrátila tvár.

„Mali by sme si pohnúť a nájsť Rona s Hermionou, aby sme ich varovali,“ povedal Harry sklesnuto.

Ginny sťažka preglgla a pohli sa preč, krytí plášťom. Pevne sa chytili za ruky a ponáhľali sa dolu ulicou.

„Čoskoro sa s ňou budeme môcť stretnúť, Ginny,“ zašepkal Harry. V hrdle mu vyschlo. „Sľubujem.“

Ginny stuhnuto prikývla a aj keď stále hľadela vpred, jej zovretie zosilnelo.

Keď prišli k lekárni, Harry na moment spanikáril, keď Rona s Hermionou nevidel. O sekundu neskôr obaja vystrčili hlavy spoza rohu. Harry a Ginny sa rozbehli k nim.

„Sme tu,“ zašepkal Harry. „Ale musíme odtiaľto čo najskôr zmiznúť.“

„Kde ste boli?“ opýtal sa Ron nahlas. Jeho pohľad bol trochu nervózny.

„Buď ticho, Ron,“ zasyčala naňho Ginny. „Videli sme mamku a Billa. Rád nás tu hľadá. Premiestnite sa do Smithovho múzea a porozprávame ti o tom.“

Harry a Ginny počkali, kým Ron a Hermiona zmiznú a nasledovali ich. Tesne pred tým, ako sa s Ginny prípojne premiestnil do múzea, za rohom videl utekať Billa a pani Weasleyovú. Smerovali priamo k lekárni.

Prvá časť jedenástej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti môžete nájsť v archíve prekladu.

Prvý september svitol nad albánskymi lesmi slnečný a horúci. Hľadanie stôp po miestach, kde Voldemort schoval svoje horcruxy sa doteraz ukazovalo ako márne. Aj keď našli miesto, kde sa Voldemort podľa Harryho po svoje roky vyhnanstva skrýval, neposkytlo im ani stopu po horcruxe, ani dôvod, prečo sa tam Voldemort cítil v bezpečí.

Keď prehľadávali chatrč zastrčenú hlboko v lese, Hermiona narazila na plytký hrob obsahujúci niekoľko ľudských kostí. Harry mal podozrenie, že patria Berte Jorkinsovej. Štvorici sa nepáčila myšlienka, že ju tam nechajú, bezmennú a osamotenú na večnosť, ale nemohli si dovoliť pritiahnuť pozornosť tým, že by to niekomu oznámili.

Namiesto toho vytesali malý náhrobný kameň a vložili ho na Bertin hrob. Všetci sklonili hlavy, zatiaľ čo Hermiona povedala niekoľko slov na rozlúčku. Pred tým, ako odišli, všetci na hrob zoslali polohové kúzlo, aby neskôr mohli upovedomiť Rád. Bolo to všetko, čo mohli urobiť, no Harryho svedomie mu stále nedávalo pokoja. Veľmi dobre vedel, že pozostatky jeho samého môžu v blízkej budúcnosti skončiť niekde na zemi. Ak to má byť jeho osud, chcel aspoň, aby sa s nimi zaobchádzalo dôstojne.

Harry, Ginny, Ron a Hermiona si ráno prvého dovolili poležať trochu dlhšie. Neskoro poobede mali v pláne premiestniť sa späť do Londýna a pred návštevou múzea sa verejne ukázať v Šikmej uličke. Harry pokladal myšlienku pána Weasleyho za správnu, no nebol si istý, či by im ešte vždy chcel pomôcť, keď jeho dcéra zmizla spolu s Harrym.

Harry pomaly otvoril oči a natiahol sa na posteli. Z postele pod ním počul Ronovo chrápanie. Bez okuliarov sa mu izba zdala rozmazaná. Zažmúril smerom na Ginninu posteľ, no obvyklú záplavy červených vlasov pokrývajúcu vankúš tam nevidel. Pocítil ono povedomé bodnutie sklamania, no potlačil ho.

Posadil sa na posteli, ponaťahoval si chrbát, nasadil si okuliare a kalným pohľadom sa rozhliadal okolo. Obe dievčenské postele boli prázdne a pomyslel si, že z vedľajšej izby cíti vôňu slaninky. Zvesil nohy z okraja postele a zoskočil. Ron sa ani nepohol, tak ho nechal ďalej vyspávať.

Ginny a Hermionu našiel v kuchyni. Ginny na panvici opekala slaninku, zatiaľ čo Hermiona sa hrbila nad šálkou kávy. Harry bol prekvapený, keď zistil, aká rozladená dokáže byť Hermiona tesne po vstaní z postele. V Rokforte prišla dolu vždy veselá a pripravená ísť na hodiny, zatiaľ čo na tomto výlete Harry zistil, že kým si nedá sprchu, Hermionine spôsoby dosť pripomínajú tie Ronove.

Ginny mu prezradila, že bola taká vždy. Zvyčajne neschádzala dolu, kým sa celkom neprebrala. Hermiona sa držala svojich zabehnutých spôsobov, ktorých časť zahŕňala vyhýbanie sa kontaktu s ostatnými ľuďmi tesne po prebudení. Ginny tiež vyzradila, že v dni, keď Hermiona vyzerala rozladená už na raňajkách, bolo to preto, že hneď ráno s ňou chceli hovoriť Parvati a Lavender.

„Ránko, Harry,“ pozdravila ho Ginny s nežným úsmevom.

Beštia v Harryho vnútri priadla. „Dobré,“ odvetil, neschopný potlačiť prihlúply úsmev, ktorý sa mu tlačil na pery.

„Raňajky ešte nie sú celkom hotové, ale v hrnci je káva, ak sa s tebou Hermiona podelí,“ povedala Ginny a štuchla obracačkou Hermionu do rebier.

Hermiona sa strhla aby unikla Ginninmu rýpaniu a bez slova postrčila hrniec s kávou smerom k Harrymu.

„Dobré ráno, Hermiona,“ povedal Harry, nalial si kávu a vdýchol jej čerstvú vôňu.

„Ako si sa vyspal?“ opýtala sa ho Ginny a keď kráčala späť ku sporáku, jemne mu postrapatila vlasy.

„Ako ešte nikdy,“ odvetil Harry a sledoval, ako rozbíja vajíčka o okraj drezu.

„Premýšľala som o tvojom pláne nechať sa vidieť v Šikmej uličke, Harry,“ ozvala sa Hermiona a posadila sa o trochu vzpriamenejšie. Podarilo sa jej otvoriť oči takmer do polovice.

„Čo je s ním?“ opatrne sa spýtal Harry. Cítil, že sa blíži hádka a nesúhlasiť s Hermionou ráno, to bol veľmi zlý nápad.

„Naozaj si myslíš, že nechať sa vidieť ešte pred hľadaním horcruxu je dobrý nápad? Čo ak narazíme na niekoho z Rádu alebo nás zatkne ministerstvo? Podľa mňa by sme mali ísť rovno do múzea a až zajtra do Šikmej uličky.“

Harry potriasol hlavou. „Už sme to prebrali, Hermiona. Neviem, čo sa stane, ak nájdeme horcrux. Neviem, ako ho zničíme… Alebo či sa pri tom nezraníme,“ vysvetľoval Harry a sťažka preglgol. V mysli mu sám od seba vyvstal obraz Dumbledorovej odumretej ruky a jeho prosby, keď ho Harry nútil piť tú hnusnú tekutinu. Keď vytláčal tie spomienky do úzadia svojej mysle, zachcel sa. Teraz sa nimi nesmie zapodievať.

„Uvedomujem si, že to bude nebezpečné,“ pokračovala Hermiona, akoby mu čítala myšlienky, „ale všetci do toho idem dobrovoľne. Vieme, čo robíme, Harry.“

Harry s preglgnutím prikývol. Vedel, že nebude schopný žiť s faktom, že sa niektorému z nich niečo stalo, nech si Hermiona hovorí, čo chce. Nesmel stratiť nikoho ďalšieho…

„Aj tak si myslím, že by bolo dobre, keby sme tvoje zjavenie v novinách mali odložiť,“ nedala sa Hermiona, očividne pripravená nevzdať sa. Teraz, keď mala prvú šálku kávy a na ceste bola druhá, pripomínala už viac Hermionu, ktorú poznal.

„Nie,“ odmietol Harry rázne. „Mám ešte iný dôvod, prečo to urobiť dnes. Je prvého septembra a mám dojem, že veľa študentov urobí to, čo Zacharias Smith a pôjde do školy inam. Chcem všetkým ukázať, že ja som stále v Anglicku. Malo by to udržať Voldemortovu pozornosť preč od ostatných škôl.“

Hermiona odvrátil pohľad a uprene sa zadívala do svojej šálky. Harrymu sa zazdalo, že pred tým, ako odvrátila oči, v nich zahliadol niečo ako slzy. Vedel, že fakt, že sa nevrátia do školy, bude najťažší pre Hermionu. Vždy vytrvalo sledovala svoje akademické ambície a Harry sa musel čudovať nad obeťou, ktorú preňho podstúpila.

Natiahol ruku a jemne jej stisol dlaň. „Aj mne to bude chýbať,“ zašepkal.

Hermiona k nemu vzhliadla a chvejivo sa usmiala. „Stále nemôžem uveriť, že v Rokforte sa tento rok nebude učiť.“

„Viem,“ povedala Ginny, položila na stôl slaninku a vajcia a sadla si k nim. „Chcela by som vedieť, čo budú robiť všetci učitelia. Veď tam cez školský rok bývajú, nie? Vrátia sa, keď sa Rokfort znovu otvorí? Lebo on sa otvorí.“ Ginny na nich hľadela pevne, akoby ich vyzývala, nech s ňou nesúhlasia.

„Samozrejme, že áno,“ súhlasil Harry s istotou, ktorú necítil. „Musí.“

„Čo urobíme, ak v Šikmej uličke narazíme na Freda s Georgom? Alebo na mamku?“ opýtala sa Ginny a zahryzla si ho dolnej pery.

„To sa nesmie stať,“ odvetil Harry odhodlane, lebo vedel, že Ginny z časti chce stretnúť svoju rodinu. „Keď získame horcrux, ak tam nejaký je, potom sa vrátime na Grimauldove námestie. S následkami nášho zmiznutia si poradíme, keď tam budeme, no nikto nám nesmie zasiahnuť do návštevy múzea.“

„A čo keď horcrux nenájdeme?“ opýtala sa Ginny, jej pohľad priamy a pevný.

Harry preglgol. Už niekoľko dní o tejto možnosti premýšľal, aj keď mu niečo nahováralo, tam niečo nájdu.

„Neviem,“ priznal sa s povzdychnutím. „Nechcem sa vracať do hlavného stanu, kým o niečo nepokročím, bez niečoho, čo by dalo tomuto výletu význam.“

„Ale stále im nechceš povedať o horcruxoch?“ opýtala sa ho Hermiona.

„Nie,“ potvrdil Harry. „Mám dojem, že keď sa vrátime, užijeme si množstvo kriku, ale robíme správnu vec. Ak jeden nájdeme, jednoducho sa mi bude ľahšie vzdorovať im.“

„Mamka musí byť hrozne vytočená. Pravdepodobne sa nás pokúsi priviazať reťazami,“ povedala Ginny s povzdychom.

„Ja viem,“ povedal Harry a stisol jej ruku. „No boli sme preč všetok ten čas a všetko bolo v poriadku. To na teba bude najtvrdšia. My sme všetci plnoletí, takže s nami vlastne nemôže robiť nič, ale ty –“

„Na tom nezáleží,“ povedala Ginny a bojovne vystrčila bradu. „Už nie som malé dievča a nevrátim sa, aby so mnou tak zaobchádzali. Veľmi mamku ľúbim, ale som po nej. Dokážem byť tak tvrdohlavá, ako ona.“

Harry sa nežne usmial a hladkal ju prstom po predlaktí. V poslednom čase cítil neustálu túžbu dotýkať sa jej, kedykoľvek bola nablízku. A tiež si všimol, že ona robí to isté jemu. Len maličkosti, držanie sa za ruky, jemný dotyk, keď sa rozprávali. Nikdy nedychtil po prehnanom fyzickom kontakte, takže nechápal, čo sa deje, ani prečo bol jej dotyk taký upokojujúci, ale túžil po ňom.

„Nemyslím si, že mama bude prehnane proti tomu, aby som šla s tebou, keď sa trochu upokojí,“ pokračovala Ginny a do kávy si dala trochu cukru.

Ostatní dvaja sa na ňu pochybovačne pozreli a Hermionine obočie vyletelo až tak vysoko, že sa jej stratilo v ofine.

„Ginny, teraz hovoríme o tvojej mamke, áno?“ uisťovala sa Hermiona. „O tej istej, ktorá Rádu dovolila v našom dosluchu diskutovať tak akurát o počasí?“

Ginny potriasla hlavou. „Už nie je taká upätá, ako keď sme boli na Grimauldovom námestí naposledy. Po tom, čo sa stalo na ministerstve… Neviem… Zmenila sa. Zmierila sa s tým, že nech robí, čo robí, pred vojnou nás neochráni. Práve vtedy dovolila dvojčatám, aby sa naplno pridali k Rádu. Možno sa jej to nepáči, ale zmierila sa s tým. Najprv vybuchne, ale neskôr sa upokojí, verte mi.“

„Keď to vravíš,“ zareagoval Harry, stále na pochybách. Živo si vybavoval zúfalstvo pani Weasleyovej v tú noc, keď im Sirius dovolil pýtať sa záležitosti Rádu. Dokonca Ginny vytiahla z miestnosti a poslala ju do postele, len aby Ginny nepočula niečo, čo pokladala za nevhodné.

„Museli ste si tú zmenu všimnúť,“ povedala Ginny. „V nemocničnom krídle, v noc, keď zomrel Dumbledore. Nepokúsila sa nás poslať von. Dokonca ani nebola prekvapená, že sme všetci bojovali.“

Hermionine oči sa rozšírili. „Máš pravdu,“ povedala. „Ron mi povedal, že v tú noc, keď napadli Brloh, ho poslala, aby použil Patronusa.“

„Presne. Odkedy sme tu, často o nej premýšľam,“ priznala Ginny a pohľad zabodla do stola.

Harry ju vzal za ruku. Aj napriek jej hranej statočnosti vedel, že mama jej chýbala. Harry ju neobviňoval. Pani Weasleyová bola najlepšia matka, akú poznal.

„A uvedomila som si, že mamka je tvrdá žena,“ pokračovala Ginny a spodná pera sa jej chvela. „Myslím, že som na ňu bola trochu dosť tvrdá. Možno sa nezaplieta do súbojov so smrťožrútmi, ale keď ju profesor Dumbledore požiadal, aby sa pridala k Rádu, neváhala. Zapojila doňho celú rodinu, lebo to bolo správne. Mala som na to myslieť.“

Hermiona potiahla nosom a odrazu vyskočila a objala Ginny. „Aj mne všetci chýbajú, Ginny. Máš pravdu. Bude to v poriadku. Nie sme rovnakí, ako sme boli, keď sme odchádzali a myslím si, že to uvidia.“

„Uvidia čo?“ opýtal sa Ron ospalo, keď sa dopotácal do kuchyne a zvalil sa na jedinú voľnú stoličku.

„Že už nie sme deti a urobili sme správne rozhodnutie, keď prenasledujeme Voldemorta na vlastnú päsť,“ odvetil Harry s úškrnom.

„Správne,“ okomentoval Ron a do úst si strčil celú kus slaniny. Mamka s tým nebude mať žiadny problém. Privíta nás doma s otvorenou náručou, hneď po tom, ako napíše Percymu, že je debil a dá dvojičkám Brloh, aby ho stavili na metlobalový zápas.“

Ostatní vyprskli do smiechu. Užívali si raňajky ich posledného dňa v Albánsku. Vracali sa domov.

Posledná časť desiatej kapitoly The Seventh Horcrux. Ostatné častí môžete nájsť v archíve prekladu.

Po takmer dvoch týždňoch v Albánsku toho nemali o nič viac, ako keď tam dorazili. Všetci sa cítili sklamaní a strácali strpenie s ostatnými.

Prechádzali dedinou za dedinou, kládli otázky a hľadali čokoľvek, čo podľa nich mohlo byť spojené s Voldemortovou prítomnosťou. Všetko, čo dostali, bolo akurát rastúce podozrenie tunajších muklov. Po ceste používali ako úkryt stan, a aj keď počasie spolupracovalo, z toto, že boli stále na jednej kope, začínali byť nepokojní.

Stan mal dve miestnosti. Jedna bola obývačka s malou kuchynkou a druhá bola spálňa s dvomi poschodovými posteľami. Prvú noc si spodné postele vzali Ron s Harrym, no Hermione, ktorá nikdy nebola na výšky, sa nepáčilo, že je hore, a tak sa vymenila s Harrym. Ron bol jednoducho príliš vysoký, aby sa zmestil na hornú posteľ. Udieral by si hlavu do stropu.

Ronove a Hermionine hašterenie s ubiehajúcimi dňami pokračovalo s novým elánom. Harry sa rozhodol, že on s Ginny od nich potrebujú pauzu, aj keby len na chvíľu. Jedenásteho augusta, na Ginnine šestnáste narodeniny, povedal Harry Ronovi a Hermione, že Ginny vezme na riadne rande. Povedal im, nech si tiež vyjdú von a zabavia sa, len nech idú do inej reštaurácie. Aj oni si potrebovali zlepšiť náladu a toto bola ideálna príležitosť.

Ginny, ktorej bolo trochu smutno, že bude na narodeniny preč, bola nadšená. Zvýskla od radosti, hodila sa Harrymu okolo krku a opakovane ho bozkávala.

„Hej!“ vyhŕkol Ron. „Toto nechcem visieť.“

„Tak sa nepozeraj,“ uškrnul sa Harry a oplácal Ginny jej bozky.

Hermiona plesla Rona po ruke a nesúhlasne sa zamračila. „Vážne, Ron. Nechaj ich na pokoji, sú to jej narodeniny.“

„Len aby sa im to oslavovanie nevymklo z pod kontroly,“ vyhlásil Ron zachmúrene.

„Áno, mami,“ odvetila Ginny a obrátila oči v stĺp.

Nikto z nich, si nepriniesol nijaké šaty pre takúto príležitosť, a tak sa rozhodli pre trochu transfigurácie. Harry si obliekol čierne nohavice a bielu košeľu, zatiaľ čo Ginny si dala ľahké sivozelené koktejlové šaty, ktoré jej voľne splývali od pásu a pri chôdzi sa jej vlnili okolo nôh.

Harry zistil, že ju rád pozoruje pri chôdzi.

„Vyzeráš očarujúco,“ povedal, keď bol znovu schopný slova.

„Ach, Ginny, vyzeráš vážne skvele,“ ocenila Hermiona a rýchle transfigurovala Ginninu vetrovku na ľahký šál.

Ginny sa začervenala a s očami stále upretými do tých Harryho si vzala šál. „Vďaka, Hermiona.“

„Naozaj vyzeráš dobre, keď sa rozhodneš obliecť sa ako dievča, Ginny,“ ohodnotil ju Ron. „Lepšie ako to, čo si mala na Billovej svadbe.“

Hermiona len od podráždenia prevrátila očami. „Ron! Nevieš povedať niečo milé ani na jej narodeniny?“

Ron neveriacky zamrkal. „Práve som povedal. Povedal som –“

„Viem, čo si povedal. Urobil by si lepšie, keby si raz za čas držal jazyk za zubami,“ povedala Hermiona a od zlosti sa mu otočila chrbtom.

Harry sa rozhodol, že odídu, kým sa dá. Schytil Ginny za ruku a odtiahol ju od Rona a Hermiony. „Odchádzame. Bavte sa,“ zavolal na nich.

„Nečakajte na nás,“ zakričala Ginny a rozosmiala sa nad Harryho zdvihnutým obočím.

V strede dediny bola krčma, ten typ, ktorý má asi každá dedina, ako si Harry všimol. Strávili tam chvíľu v ich prvý večer v dedine. Takéto miesta boli vždy dobré na nadviazanie rozhovoru s miestnymi a zistenie informácií, ktoré by bolo inak ťažké nájsť.

Harry však toto miesto na svoje rande s Ginny zámerné nevybral. Všimol si však malý podnik neďaleko, ktorý mal peknú reštauráciu a pokojnejšiu atmosféru. Keď tam dorazili, Harry bol so svojou voľbou spokojný. Reštaurácia bola tlmene osvetlená sviečkami horiacimi na stoloch. V pozadí hrala pomalá hudba malá časť miestnosti bola vyhradená na tancovanie.

Harry sťažka preglgol, keď uvidel parket. Nemyslel na to a nevedel, či Ginny rada tancuje. Spomenul si, ako sa cez vianočný ples sťažovala, že jej Neville stúpa na nohy a nečakal, že by to dokázal lepšie. Možno Ginny nerada tancuje.

„Och, Harry. To je nádherné,“ povedala Ginny a jej oči jasne žiarli.

Harry si pomyslel, že spôsob, akým sa jej svetlo sviečok odráža v očiach, je očarujúci, a povedal si, že narodeniny či nie, s tancovaním sa vyrovná, ak je to to, čo Ginny chce.

Čašník ich uviedol k tichému, romantickému stolu v rohu s prekrásnym výhľadom na hory. Väčšinu jedla si vyčarovali v stane, takže nemali veľké skúsenosti s tunajším jedlom.

Ginny pred tým, ako si vybrala, zamyslene preštudovala jedálny lístok. Harry nebol nikdy veľmi vyberavý, čo sa týka jedla. Väčšinou bol rád, že sa k nejakému vôbec dostal, a tak bol pri výbere oveľa odvážnejší ako ona.

Keď im čašníčka, ktoré sa na nich neprestajne usmievala, priniesla jedlo, obaja ochutnali aj z taniera toho druhého. Väčšinu času však mali oči len jeden pre druhého. Keby sa Harryho niekto opýtal, čo mal v ten deň na večeru, nevedel by odpovedať, ale vedel by presne popísať, ako sa presne Ginnine šaty na nej sedeli a spôsob, akým sa jej svetlo ohňa zlato trblietala na vlasoch.

Ginny si bola očividne vedomá jeho pohľadu, lebo tvár a krivku jej krku jej pokryl pekný rumenec. Harryho zradná myseľ sa zaujímala, či sa tak červená všade a bol nesmierne rád, že neovláda Legilimenciu a nepočula tú myšlienku. Čím viac času spolu trávili, tým menej bol schopný kontrolovať smer, akým sa jeho myseľ vydávala.

Pri dezerte, ohromnom čokoládovom výtvore, na ktorý sa Harrymu zbiehali slinky už pri pohľade naň, podal Harry Ginny malú škatuľku zabalenú v zlatom papieri a previazanú zelenou stuhou. Ginny zvýskla a hneď začala trhať obal. Harry sa zasmial, lebo mu pripomenula, ako sa správal Ron každé Vianoce, odkedy svojho červenovlasého priateľa poznal.

Ginnin úsmev ochabol, keď vytiahla dlhú zamatovú škatuľku na šperky. Jej pohľad neisto našiel Harryho a zahryzla si do pery, čo Harry považoval za mimoriadne príťažlivé.

„Harry,“ povedala váhavo.

„Len to otvor,“ povzbudil ju, vediac, že sa trápi kvôli cene. Cítil sa trochu nervózne z toho, že jej to dáva.

Ginny odklopila vrch a vybrala náramok zložený z jemnej zlatej retiazky s veľkým talizmanom v tvare srdca. Talizman sa na retiazke takmer vznášal. Ginnine malé prsty sa so srdcom hrali a skúmali ho bližšie.

Harry preglgol. „Povedala si mi, že je mojou úlohou ochrániť ostatných pred Voldemortom, ale že tvojou úlohou je ochrániť mňa,“ zašepkal. „Chcem len, aby si vedela, nech sa stane čokoľvek, že si to urobila. Moje srdce bude vždy patriť tebe, Ginny.“

Retiazku videl v jednom z miestnych obchodov po tom, čo si uvedomil, ako blízko sú jej narodeniny, a predavačka si bola istá, že sa bude Ginny páčiť. Keď ňou teraz sedel, zrazu si pomyslel, že tie slová zneli hlúpo a dosť banálne, ako niečo, čo by Bill povedal Fleur. Prial si, aby zvolil niečo lepšie.

Ginny k nemu vzhliadla a v očiach sa jej ligotali slzy. „Och, Harry,“ povedala a natiahla sa ponad stôl, aby ho vzala za ruku. „Je nádherná. Je to tá najkrajšia vec, akú mám. Zapneš mi ju?“

Napriahla k nemu ruku, aby jej mohol zapnúť sponu okolo zápästia. Posmrkávala a zároveň sa naňho usmievala.

Harryho srdce sa radovalo, keď si uvedomil, ako veľmi sa Ginny darček páčil. Zrazu si pomyslel, že Bill možno predsa len vie čosi o dievčatách.

Jeho myšlienky sa okamžite vrátili späť na zem, keď sa Ginny spýtala: „Zatancujeme si?“

Výraz jeho tváre musel prezradiť jeho skutočné pocity skôr, ako ich stihol zakryť, lebo Ginny sa zasmiala, vstala zo stoličky vzala ho za rameno. „No tak. Na svadbe si tancoval a bolo to v poriadku, pamätáš? A to bol tanec, ktorý to dal medzi nami do poriadku,“ povedala.

Harry ju nasledoval na parket, privinul sa k nej a vlnil sa podľa hudby. Každých pár minút Ginny natiahla ruku, aby mohla obdivovať, ako sa jej narodeninový darček leskne. Z jej ocenenia mal Harry pocit, že zvládne čokoľvek. Musel priznať, že tancovanie malo svoje výhody. Páčila sa mu sloboda, s akou ju mohol držať tak blízko pri sebe a prechádzať prstami po látke jej šiat bez pohoršovania sa ostatných.

Neskôr v ten večer, po tom, ako Harrytancoval viac, ako za celý život, Ginny zašepkala: „Toto boli najkrajšie narodeniny, aké som kedy v živote mala. Ďakujem, Harry.“

„Ešte neskončili,“ odpovedal Harry s úškrnom. „Čo povieš na to, keby sme šli späť do stanu?“

Keď prišli do stanu, Harryho potešilo, keď uvidel, že Ron s Hermionou sa zo svojho rande ešte nevrátili. Sadol si na gauč a Ginny si pritiahol na kolená. Nohy si preplietla s jeho a hlavu si oprela o jeho rameno.

Líce si položil na temeno jej hlavy a vychutnával si jemnosť jej vlasov. „Takéto noci si budeme musieť dopriať častejšie,“ povedal a zavrel oči. „Keď robíš niečo zábavné, čo ťa baví, odstráni to napätie a všetko sa ti zase javí jasnejšie.“

Ginny sa posunula, aby ho mohla začať bozkávať na krk a ucho. „Harry,“ zašepkala chrapľavo. „Ešte ďalšiu hodinu mám narodeniny, takže Voldemort aj so svojimi horcruxami si môže dovtedy trhnúť nohou.“

Harry sa uškrnul a naklonil sa na stranu, aby jej umožnil lepší prístup. Pri pocite, aký my spôsobovala, zavzdychal. Zrazu už nezáležalo na tom, kde, ani kým bol. Jediné, na čom záležalo, bolo toto dievčatko v jeho objatí a to, čo mu robila. Jeho žalúdok sa šialene chvel, keď menil pozíciu, aby dočiahol na jej pery.

Čas pre nich stratil všetok zmysel, no keď si na gauči líhali a ich ruky sa skúmavo pohybovali akoby sami od seba, Harry skončil nad Ginny. Keď sa Harry dotkol odhalenej kože na Ginninej svalnatej nohe, dych sa mu zasekol v hrudi. Hlasy pred stanom ich okamžite vtiahli späť do reality. Vyskočili z gauča, zúfalo si upravujúc strapaté vlasy a pokrčené šaty.

Vrátili sa Ron s Hermionou.

Harry a Ginny sa vrútili do spálne, ktorú všetci spoločne zdieľali práve keď sa celtovina na vchode do stanu pohla. Ginny vbehla do kúpeľne, aby sa prezliekla do pyžama, zatiaľ čo Harry použil spálňu. Keď sa Ginny vrátila, už ležal na svojej posteli. Rýchlo vliezla do tej svojej oproti a spolu potichu čakali na príchod Rona a Hermiony.

Obaja ležali pokojne, pripravený pri otvorení dverí predstierať spánok. Harrymu srdce divo bila v hrudi, v žilách mu prúdil adrenalín. V temnote videl Ginnin profil a uškrnul sa na ňu. Ležiac na boku s tvárou otočenou k nemu mu úsmev cez medzeru medzi posteľami opätovala. Prešlo niekoľko dlhých minút, no dvere sa neotvorili.

„Myslíš, že nejdú rovno do postele?“ zašepkal konečne Harry.

„Myslím si, že možno robia presne to, čo sme robili my,“ odpovedala Ginny s chichotom.

Harryho oči sa rozšírili. „Myslíš?“

Pozorne načúval, no z hlavnej miestnosti nepočul nič.

„Myslím,“ potvrdila Ginny a znovu sa rozchichotala.

„Ešte k tomu, Harry,“ pokračovala a zahryzla si do pery.

„K čomu?“ nechápal Harry, no zdalo sa mu, že teplota v miestnosti alarmujúco klesla.

„No… Dnešnú noc som si naozaj užívala. Boli to najkrajšie narodeniny, aké som kedy mala,“ vysvetľovala.

„Ale?“ opýtal sa Harry. Vedel, že je toho viac.

Ginny preglgla. „Ale… Myslím si, že bolo šťastie, že Ron a Hermiona prišli vtedy, keď prišli. Dali sme sa trochu… Uniesť,“ dokončila váhavo.

„Prepáč,“ povedal Harry. Cítil sa pokorene. Nechcel ju vystrašiť, no mala pravdu. Neovládal sa.

„Nie! Nie je to tvoja vina. Bola som v tom rovnako ako ty. No keď rozmýšľam jasne, tak ako teraz, viem, že na ďalší krok ešte nie som pripravená. Ale keď som v tvojom náručí a bozkávam ťa, jediné, čo chcem, je viac,“ povedala Ginny a jej pohľad ho prosil o pochopenie.

Harry presne vedel, čo tým myslí. Bol unáhlený. „Berieš mi schopnosť myslieť,“ povedal s prikývnutím.

„Dobre,“ ocenila Ginny s úškľabkom. „Som rada, že sa tak necítim len ja. Budeme sa jednoducho musieť snažiť brať veci pomaly.“

„Ale nemusíme sa prestať bozkávať, že nie?“ opýtal sa Harry a po chrbte mu prebehli zimomriavky strachu.

„Jednoznačne nie. Len sa ma skús zbaviť, Potter,“ vyvrátila jeho obavy Ginny s nezbedným úškrnom.

„Dobre,“ zamrmlal Harry.

* * *

O dosť neskôr vtrhol do miestnosti Ron, naštvaný a pripravený ísť hľadať Harryho a svoju sestričku, aby Harryho riadne zmlátil. Vyšiel naprázdno, keď ich oboch našiel v hlbokom spánku vo svojich posteliach so spokojnými úsmevmi na tvárach.

Tretia (no nie záverečná) časť desiatej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

Všetci štyria sa vrátili do hostinca a spali dlho do poobedia. Keď vstali, naplánovali, ako zistiť bývalú adresu Hepzibah Smithovej. Harry a Ron šli pod neviditeľným plášťom do Šikmej uličky. Ledva sa prepletali preplnenými ulicami bez toho, aby ich niekto videl. Už pre nich nebolo také jednoduché skryť sa pod plášťom, ako to bývalo kedysi.

Keď prechádzali okolo Fredovho a Georgovho obchodu, Harry sa cítil vinný. Bol tam zhromaždený dosť veľký dav, no nezahliadol ani jednu z červenovlasých hláv. Dúfal, že zvyšok Weasleyovcov nebol príliš vystrašený ich zmiznutím. Ron prešiel okolo obchodu s pohľadom upretým pred seba a Harry vedel, že aj on sa trápi.

Keď prišli do Zašitej uličky, Ron vykĺzol spod neviditeľného plášťa a vošiel k Borginovi a Burkesovi. Dvere podržal otvorené dosť dlho na to, aby nimi nepozorovane prekĺzol aj Harry. Ron sa chvíľu prechádzal po obchode, zatiaľ čo Harry zamieril k pultu. V obchode bol už len jeden ďalší zákazník a predavač Rona celý čas pozorne sledoval.

Keď sa zákazník spýtal niečo predavača, Ron využil odpútanie pozornosti a zaklopal na vitrínu s hryzúcimi mincami. Predavač sa tam ponáhľal, zazeral na Rona a spolu sa potom pokúšali pozbierať mince bez toho, aby pri tom prišli o prsty.

Skrytý pod plášťom, Harry ľahko prekĺzol za pult a otvoril kartotéku. Rýchlo našiel niekoľko zložiek pomenovaných ‘Smith’ a listoval nimi, až kým nenašiel informáciu, ktorú hľadal. Po smrti Hepzibah bolo niekoľko správcov majetku Smithovcov. Najnovšie meno znelo Sebastian Smith. Harry si zapamätal adresu a urýchlene založil zložku.

Zľahka poklepal Ronovi na rameno a vykročil k dverám, čím na moment rozptýlil Ronovu pozornosť. Rona minca, ktorú práve držal, okamžite pohrýzla a on ju pustil na zem.

„Och, prepáčte mi to,“ zamrmlal Ron rozladenému predavačovi.

„Len sa vezmite a odíďte,“ zavrčal na odpoveď.

Ronovi to nemusel opakovať dva krát. Ponáhľal sa k dverám a doširoka ich otvoril, aby Harry mohol vykĺznuť von. Potom ho nasledoval Zašitou uličkou. Ukryli sa do bočnej uličku, aby Ron mohol opäť vkĺznuť pod neviditeľný plášť.

„Našiel si ju?“ zasyčal Ron, keď už boli obaja skrytí a kráčali preč.

„Hej, našiel. Je to tu v Londýne. Môžeme tam ísť ráno, teraz je už príliš neskoro. Ginny a Hermiona sa určite čudujú, čo nás zdržalo,“ povedal Harry. Obe dievčatá nechali v hostinci, lebo počítali s tým, že to bude ľahšie, keď budú pod plášťom len dvaja.

Ron zrazu plesol Harryho po ramene. „Tam, pozri,“ zasyčal.

Harry sa obzrel a uvidel Deana Thomasa a Parvati Patilovú, ako sa prechádzajú ruka v ruke a nazerajú do výkladov.

„Mal som dojem, že Parvatini rodičia vzali ju a Padmu z Rokfortu, lebo to bolo príliš nebezpečné. Ako je potom možné, že jej dovolia prechádzať sa po Šikmej uličke?“ opýtal sa Harry krútiac hlavou.

„Netuším. Mňa by zaujímalo, kedy sa dala dohromady s Deanom. Ako je možné, že všetci Ginnini bývalí frajeri nakoniec chodia s tvojimi bývalými priateľkami?“ opýtal sa Ron s úškľabkom.

„Sklapni,“ zahriakol ho Harry celý nesvoj. „Parvati nebola mojou priateľkou. Len sme spolu šli na Vianočný ples a čo sa týka randenia, nebol to práve nejaký fantastický úspech.“

Ron sa zachechtal. „Hej, ale Harry, ani s Čcho si nemal práve vášnivý vzťah. Väčšinu z neho preplakala, pamätáš? Riadne ste sa bozkávali tak raz? Pokiaľ viem, plakala ešte aj vtedy. S tebou to nie je ľahké. Prečo si myslíš, že mi nevadí, že chodíš s mojou sestrou?“ opýtal sa Ron a od smiechu sa až prehýbal.

Harry vedel, že ho si ho Ron doberá, no aj tak sa ho to dotklo. Ramenom strčil do Rona, až ten takmer vypadol spod plášťa. „Ak nechceš počuť podrobnosti z ľúbostného života tvojej sestry, skončil by som, byť tebou,“ zavrčal Harry podráždene.

„Udrel som na citlivú strunu, čo?“ stále sa chechtal Ron.

Harry ho chcel udrieť. Zrazu dosť znervóznel pri predstave, že jeho bozkávanie minulé bozky budú porovnávané s bozkami, ktoré dostala Ginny. Čo ak nebol dosť dobrý a Ginny nechcela nič povedať? Takmer okamžite túto myšlienku zavrhol, Ginny nebola z tých, čo by si svoje myšlienky nechávali pre seba. A k tomu ten spaľujúci bozk z minulej noci. Reagovala presne s takou vášňou, akú cítil on. So znovu nadobudnutou istotou nemohol nechať Rona bez odplaty.

„Som v pohode, kamoško,“ odvetil Harry a lakťom Rona silno štuchol do rebier. „Ginny aj tak ešte nechodila s nikým starším či skúsenejším. Michael aj Dean boli obaja len rokfortskými študentmi.“

Harry Rona kútikom oka zlomyseľne pozoroval. Ten mierne zbledol, keď ho naplno zasiahol význam Harryho slov. Harry sa uškrnul – cítil, že sa pomstil.

„Sklapni,“ zavrčal Ron.

* * *

Nasledujúce ráno dorazili na adresu, ktorú Harry našiel v zložke u Borgina a Burkesa. Niekedy za posledných desať rokov prerobili Smithovci dom na múzeum. Podľa zložky slúžila časť domu na bývanie, no zvyšok bol otvorený pre čarodejnícku verejnosť.

Nápis na dverách hlásal ‘Otvorené’ a tak štvorica jednoducho vstúpila dnu.

Už to tu nepripomínalo nič, čo Harry videl v mysľomise. Preč bol prezdobený starý nábytok, ktorý nahradili výstavné skrine a úhľadné kožené kreslá.

„Potter! Čo, do pekla, tu robíš?“ zvolal nepríjemne známy hlas.

Harry sa otočil a uvidel ako k nim kráča vysoký, chudý chlapec. Zacharias Smith bol ich známy z Rokfortu, ktorý mal vo zvyku byť otravným tŕňom v Harryho oku.

„Smith,“ odvetil s prikývnutím.

„Myslel by som si, že sa niekde ukryješ. Nemôže byť ťažké nájsť ťa , keď sa prechádzaš po vonku. Samozrejme, ak sa ťa Veď-Vieš-Kto naozaj snaží zabiť,“ pokračoval Smith tónom, ako by na tom vlastne aj tak nezáležalo.

Aby sa nenechal nachytať, Harry len pokrčil plecami. „Mám niečo na práci.“

„Áno. Videl som tvoju fotku v Prorokovi deň po tom, ako si získal premiestňovák. Asi sa vtedy nestalo nič zaujímavé,“ nenechal sa vyviesť z miery Smith.

„Čo chceš?“ vyprskla Ginny nahnevane. Nikdy Smithovi neodpustila jeho minuloročný pohŕdavý komentár ich metlobalového zápasu proti Slizolinu.

„Čo chcem?“ opýtal sa Smith nechápavo. „Mám dojem, že nechápete. To vy ste sem prišli, či nie, moja?“ pokračoval blahosklonne.

Harry videl, že Ginny siaha po prútiku a rýchlo sa postavil pred ňu.

„Zacharias Smith, samozrejme,“ ozvala sa Hermiona. „To tvoja rodina vedie múzeum. Neviem, prečo som si to nedala dohromady.“

Smith na ňu civel a nechápavo žmurkal. „Chcete povedať, že ste sem neprišli za mnou? Prišli ste, aby ste si pozreli exponáty. Chápem tvoj záujem, Gragerová. Vždy si bola prehnane ambiciózna. Ale vy ostatní ste nikdy neprejavili nejaký prehnaný záujem o rod Bifľomorovcov. O čo vám ide?“

„O nič,“ odbil ho Harry krútiac hlavou. „Bol to Hermionin nápad a nemali sme nič lepšie na práci. Nevedeli sme, že tu budeš.“

Smith prikývol, aj keď stále sa tváril trochu podozrievavo. „No tak sa tu poobzerajte, ale ničoho sa nedotýkajte. Máte šťastie, že ste prišli práve teraz. V septembri na dva týždne zatvárame.“

„Naozaj? Prečo?“ spýtala sa Hermiona.

„Predpokladám, že viete, že Rokfort neotvoria. Svoj posledný rok strávim na Beauxbatonse. Moji rodičia pôjdu so mnou, aspoň kým sa neusadím. Čudujem sa, že neurobíš to isté, Grangerová. Ako dokončíš svoje štúdiá?“ chcel vedieť Smith.

„Moja mamka nás všetkých bude učiť doma,“ odpovedal mu Ron a uši mu zružoveli len nepatrne.

„Chápem,“ odvetil Smith pohŕdavo a hľadel na nich ponad svoj hore ohnutý nos. „Som si istý, že to bude stačiť, keď si nemôžete dovoliť ísť do Francúzska. Nechám vás, nech môžete obdivovať naše poklady.“

„Nechám vás, nech môžete obdivovať naše poklady,“ napodobnil Smitha Ron. „Prečo ten –“

„Ron,“ zahriakla ho Hermiona vyčítavo. „Len buď ticho a trochu sa tu rozhliadni, nech sa sem môžeme premiestniť, keď budeme pripravení.“

Chvíľu si prezerali starožitnosti a čítali niektoré známe fakty zo života Helgy Bifľomorovej, aby v Zachariasovi nevzbudili ďalšie podozrenie. Keď sa opäť zhromaždili vonku, Harry sa rozhodol.

„Dobre. Ak bude múzeum zatvorené prvého septembra, budeme musieť prísť hľadať vtedy,“ navrhol.

„Cítil si niečo, kým sme boli dnu, Harry?“ opýtala sa Ginny.

„Nie, ale bol som trochu nesústredený. Keď sa vrátime, musíme urobiť dôkladnú prehliadku,“ odvetil.

„Tak, kam sa pozrieme medzitým?“ opýtal sa Ron.

„Na jediné ďalšie miesto, o ktorom vieme na isto, že tam Voldemort nejaký čas bol – do Albánska,“ odvetil Harry zamračene.

„Do Albánska?“ opakoval Ron s očami rozšírenými,

„Viem, že v štvrtom ročníku šiel Červochvost Voldemorta hľadať, a našiel ho žiť v albánskom lese. Môžem sa len domnievať, že tam utiekol, keď prišiel o moc, lebo sa tam z nejakého dôvodu cítil bezpečne. Dumbledore povedal, že keď odišiel od Borgina a Burkesa, na istý čas zmizol a tak si myslím, že ten čas mohol stráviť práve tam,“ vysvetľoval Harry.

„Myslím, že to je rovnako dobrá úvaha, ako každá iná,“ odvetila Ginny, no jej pohľad prezrádzal, že ju to zaskočilo.

„Ale čo Borgin a Burkes?“ opýtal sa Ron. „Práve si povedal, že tam pracoval. Možno skryl jeden tam. Mali sme sa pozrieť, kým sme tam včera boli.“

„Nemyslím si to,“ odvetil Harry krútiac hlavou. „Bol len predavačom a on má rád, keď má moc. Okrem toho, je príliš veľká šanca, že by ten skrytý predmet našli a predali. Myslím si, že neukryl nič v sirotinci, lebo sa tam necítil silný. Presne kvôli tomu istému ukryl prsteň do domu Gauntovcov po tom, čo zabil Morphina. Mám dojem, že sa cíti mocný, keď zabíja. Hepzipah zabil priamo v Smithovskom dome, preto si myslím, že horcrux skryl priamo tam.“

„Takže ideme do Albánska. Nejaké nápady, kam sa premiestiť?“ opýtal sa Ron. „Predpokladám, že Albánsko je veľká krajina.“

„No,“ ozvala sa Hermiona tónom, ktorý používala, keď sa na nich chystala vysypať omračujúce množstvo faktov. „Asi tridsať percent územia Albánska je pokrytých lesmi. Čierne borovice sa nachádzajú hlavne v centrálnych oblastiach. Myslím si, že by sme mali začať tam, lebo to vyzerá ako miesto, kde by sa Voldemort chcel schovať. V Elbasane je premiestňovacie stanovisko. Mohli by sme začať tam a potom pokračovať do menej zaľudnených oblastí.“

„Ty si čo? Chodiaci atlas?“ neveriacky sa opýtal Ron.

„Myslel si si, že kým ste boli vy dvaja v Šikmej uličke, my s Ginny sme sa celý deň flákali? Predpokladám, že presne to by ste robili vy dvaja. My sme boli v muklovskej knižnici. Predpokladala som, že náš ďalší cieľ bude Albánsko,“ odfrkla Hermiona.

„Takže ty si myslíš, že najlepšie miesto na začiatok je Elbasan?“ rýchlo sa opýtal Harry, aby zastavil blížiacu sa hádku.

„No, predpokladám, že by si vybral málo zaľudnené miesto, ale vieme tiež, že tam Červochvost natrafil na Bertu Jorkinsovú, takže nemohlo byť úplne odľahlé,“ vysvetlila Hermiona.

„Dobrý postreh. Vyzerá to, že ideme na výlet,“ povedal Harry a zachechtal sa. Spomenul si, ako strýko Vernon preklínal otrasných mladých ľudí, cestujúcich len s ruksakom krížom cez kontinent, a rozveselila ho myšlienka, že pridáva ďalšiu vec na zoznam vecí, ktoré na ňom jeho strýko neznáša.

Druhá časť desiatej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

V tú noc sa Harry s Hermionou prípojne premiestnil do zaprášeného skladu a dal jej tak možnosť rozhliadnuť sa a zoznámiť sa s usporiadaním. Potom sa premiestnili späť do malého penziónu, kde si prenajali dvojicu izieb, a vzali so sebou Rona a Ginny.

„Toto miesto je dosť strašidelné,“ poznamenal Ron, keď sa opatrne rozhliadal po nakopenom starom nábytku. Vzduch tu bol vlhký, páchol zatuchlinou a tlmené svetlo ich prútikov vrhalo na steny dlhé tiene. „Zaujímalo by ma, prečo je táto miestnosť tak hlboko pod zemou.“

„Myslím si, že cez vojnu mohla byť používaná ako letecký kryt ,“ ozvala sa Hermiona neprítomne a rozhliadala sa okolo.

„Toto je muklovská stavba, Hermiona. Nevedeli o vojne,“ povedal Ron zmätene.

„Nie s Voldemortom. Vážne, Ron, ty si si mal dať život a zvyky muklov. Približne v čase, keď Grindelwald terorizoval čarodejnícku Britániu, muklovia tiež viedli obrovskú vojnu. Počas bitky o Britániu, keď bol Londýn ťažko bombardovaný, používali ľudia letecké kryty, aby sa ochránili.“

„Tu schovávali deti?“ striaslo Rona pri tom pomyslení.

„Povedala by som, že áno,“ potvrdila Hermiona.

„Toto miesto je dosť strašidelné,“ zopakoval Ron.

„Je tu množstvo smútku,“ ozval sa Harry potichu. „Poďte, tamto som si všimol nejaké šatníky.

Harry si všimol, že Hermionin a Ronov pohľad sa pred tým, ako ho nasledovali, stretli.

„Naozaj si myslíš, že keby tu bol horcrux, on by ho bol skryl do skrine, Harry?“ opýtala sa Hermiona. „Ako si môžeš byť istý, že by bol schopný nájsť práve tú jeho?“

Harry len pokrčil plecami. Cítil sa zastrašený množstvom miest, kde bude treba hľadať. „Ak sa sem vrátil aby u jeden schoval, som si istý, že ho skryl práve tam. Je to len predtucha, ale je to všetko, čo máme. Bol by schopný nájsť tú správnu skriňu, tým som si istý. Ale čím dlhšie som tu, tým menej pravdepodobné sa mi zdá, že by tu nechal horcrux.“

„Prečo?“ zaskočilo to Hermionu.

Zatiaľ čo hovoril, zamračil sa. Hermiona vždy potrebovala pádne dôvody, prečo niečo urobiť. Harry mal podozrenie, že väčšina jeho úlohy bude zahŕňať nasledovanie vnútorného inštinktu a bol zvedavý, ako si s tým Hermiona poradí. A vedel tiež, že by sa jej nepáčila jeho odpoveď na túto otázku.

„Jednoducho mi to nepripadá správne. Neviem to vysvetliť,“ odvetil.

„Harry, budeš sa musieť snažiť viac. Nemôžeme celé naše pátranie založiť na tvojich inštinktoch,“ namietla Hermiona.

„Inštinkty ho už v minulosti dostali zo zamotaných situácií,“ ozvala sa Ginny a slabo sa na Harryho usmiala.

„Jeho inštinkty ho do množstva zamotaných situácií aj dostali,“ vyprskla Hermiona. „Nemôžeme si dovoliť chyby. Nemôžeme konať na základe vnútorných pocitov.“

„Budeme musieť, Hermiona,“ odvetil Harry. „Presne to urobil aj Dumbledore v tú noc v jaskyni. Bolo to viac o cítení než o vedomostiach.“

„Ale ako to vedel?“ trvala na svojom Hermiona, pričom dupla nohou.

Harry si od zúfalstva zašiel rukou do vlasov. „Pozri, toto miesto pre Riddla znamená zlé spomienky, nie tie silné. Tu bol bezmocný. Tá spomienka, čo sme videli v mysľomise, kde si schovával prvé trofeje, ktoré získal, do skrine. Tá ma viedla k tomu, aby som si myslel, že jeden schoval. Ale už si to nemyslím. Má rád moc a pocit, že má všetko pod kontrolou. Keď sa prvý raz dozvedel, bol to Dumbledore, kto mal všetku moc. Dumbledore mal všetky odpovede a Tom mu bol vydané na milosť. Voldemortovi by sa tá spomienka nepáčila. Nepáčil by sa mu ten pocit.“

„Takže si nemyslíš, že tu niečo je? Tak čo tu hľadáme?“ chcel vedieť Ron, ktorý nedokázal skryť svoju radosť z toho, že možno nebude musieť prehľadať všetky šatníky.

„To, že si niečo nemyslím, neznamená, že to nie je pravda,“ odpovedal mu Harry. „Je celkom dobre možné, že tu niečo schoval. A aj keď nič nenájdeme, som si istý, že to nebude posledná slepá ulička, ktorou pôjdeme, kým to bude za nami.“

„Dá nám to aspoň cvik,“ ozvala sa Ginny nadšene. „Kto vie? Možno budeme mať šťastie.“

„Povedal si, že si nič necítil, Harry. čo si tým myslel?“ pokračovala s otázkami Hermiona.

Harry vzdychol. „Neviem to presne vysvetliť. So zápisníkom a vtedy v jaskyni s Dumbledorom… Niečo som cítil. Nevenoval som tomu veľa pozornosti, kým mi Moody nepovedal, ako vysledovať mágiu s týmto,“ vysvetľoval a zdvihol Detektor kúziel. „Dúfam, že keď sa nám podarí nájsť horcrux, stane sa to znovu a ja to budem vedieť vysvetliť lepšie.“

Hermiona sa zamračila. Odpoveď sa jej očividne nepáčila, no na teraz to nechala tak.

Stojac pred radmi a radmi rozbitých starých skríň, Ron vyzeral zdrvený. „To máme prejsť každú jednu? To potrvá roky. A aj tak sú všetky prázdne.“

„No, on nenechá nič niekde, kto to uvidí každý,“ odbila ho Hermiona ostro.

„Tu máte, použi toto,“ navrhol Harry a podával Ronovi Detektor mágie. „Neviem, či bude schopný rozoznať nejaké kúzla po šesťdesiatich rokoch, no hľadaj akúkoľvek farbu. Ak to bude červená, znamená to temnú mágiu.“

„A čo budeš robiť ty?“ chcel vedieť Ron.

„Prejdem sa v neviditeľnom plášti po ubytovni, aby som videl, či sú niektoré staršie skrine ešte stále tam hore,“ odvetil.

„Pôjdem s tebou,“ ponúkla sa Ginny. „Bude to rýchlejšie, keď na to budú dva páry očí.“

Harry prikývol a zdvihol ruku, aby sa mohla schovať k nemu pod plášť. Keď sa k nemu tak tesne privinula, všetky jeho zmysly okamžite zbystrili na maximum. Keď kráčal ku schodom, bolo to to jediné, na čo sa dokázal sústrediť.

„Len hľadáte skrine,“ ozval sa rozladene Ron. „Žiadne bozkávanie, kým ste tam hore.“

„Nechaj ich na pokoji, Ron,“ prerušila ho Hermiona. „Poďme, začnime už.“

Harry a Ginny vyšli po schodoch a potichu kráčali do krídla kde osirelé deti spali. Keď prehľadávali izby, Harry s obrovským úsilím prinútil svoje telo, aby sa upokojilo a svoju myseľ, aby sa prestala zaoberať myšlienkou, ako skvele pasuje jeho ruka na krivku Ginninho boku.

Niekoľko krát videli, ako vychovávateľky hliadkujú na chodbách, no plášť ich kryl a tak jednoducho zostali na mieste, kým daná osoba neprešla. Práve v priebehu týchto chvíľ sa Harryho myseľ opäť začal príliš zaoberať Ginninou blízkosťou. Zakaždým, keď sa zase začali hýbať, sa musel rýchlo vrátiť do prítomnosti.

Trvalo dlho, kým prehľadali všetky izby a nenašli ani stopy po stále požívaných starých skriniach. Niekoľko detí bolo ešte hore a len predstierali, že spia, keď vošla vychovávateľka. Harry sa usmial, keď si spomenul, že keď bol mladší, robil to isté tete Petunii. Často sa vykradol zo svojej komory a sliedil po dome, keď Dursleyovci išli spať. Niekedy z chladničky potiahol aj nejaké jedlo.

„Nemyslím si, že tu hore niečo je, Harry,“ ozvala sa Ginny, keď dorazili na koniec krídla.

„Nie. Aj tak to bolo nepravdepodobné, ale oplatí sa skontrolovať to,“ odpovedal Harry, ktorý sa cítil mierne odradený.

Ginny zastala, otočila sa na päte a pritlačila ho ku stene. V očiach mala odhodlanie, ktoré nikdy predtým nevidel a na tvári jej ihral slabý úsmev. Harry sa okamžite zameral na všetky časti jej tela, ktoré sa ho dotýkali, chytil ju za pás a držal ju na mieste.

„Čo to hovoril Ron o bozkávaní?“ opýtala sa chrapľavým hlasom s perami tak blízko tých jeho, že cítil jej teplý dych. Teplota na chodbe musela stúpnuť o desať stupňov a Harry nechápal, ako mu môže byť tak teplo a zároveň sa triasť.

„Že to nesmieme robiť,“ zašepkal Harry pred tým, ako sa ich pery stretli a dôkladne ju bozkával.

Rukami prechádzal hore a dolu po jej chrbte, potreba dotknúť sa každého kúska jej tela bola vše pohlcujúca a on sa stratil vo vášni toho bozku. Ginny mu prstami zašla do vlasov a jej telo sa formovalo okolo jeho, akoby bola z tekutiny. Srdce mu vibrovalo v hrudi a cítil, ako sa mu podlamujú kolená. Našťastie bol stále pritisnutý o stenu. Pomyslel si, že by bolo vrcholne slabošské, keby sa zrútil z intenzity jej bozkov.

Nemal tušenia, ako dlho sa bozkávali – z toho, čo vedel, mohlo pokojne svitať – kým sa Ginny lapajúc po dychu neodtiahla. Kvôli podpore sa oprela rukami o stenu a hlavu si položila na jeho rameno. Obom trvalo niekoľko minút, kým sa upokojili a chytili dych.

„Mám dojem, že takto ma ešte nikto nebozkával,“ ozvala sa Ginny trochu omámene a zdvihla hlavu.

„Ako?“ opýtal sa Harry a začínal byť nervózny. Nepáčilo sa jej to? Lebo mne jednoznačne áno…

„Ako… Ako ženu,“ odpovedala Ginny a odvrátila pohľad. Dokonca aj v slabom svetle z ich prútikov videl, ako jej líca zalial pekný rumenec.

Harryho hruď sa nadula pýchou. „Tak by si mala byť bozkávaná,“ povedal. Po chvíli premýšľania sa zamračil a spresnil: „Ale len mnou.“

„Teraz sme majetnícki, čo?“ opýtala sa s úškrnom.

„Dokonale,“ odvetil Harry so širokým úsmevom. Jeho srdcu sa odrazu uľavilo a už ho netrápila zbytočnosť ich doterajšieho hľadania.

Preplietol svoje prsty s jej, trochu sa strhol a spolu vykročili späť do skladiska. Ginny celú cestu palcom hladkala jeho dlaň. Cítil jej sladkú kvetinovú vôňu a niečo mu to pripomenulo.

„Prepáč, že som ťa minulú noc pripravil o tvojho nočného spoločníka,“ povedal s úškrnom.

Ginny sa zamračila. „Môjho čo?“ spýtala sa a zahľadela sa naňho.

„Dnes ráno som sa zobudil a pod plachtou som cítil hrču. Vytiahol som niečo, čo pokladám za tvojho plyšového medvedíka,“ vysvetlil a zasmial sa nad jej nechápavým výrazom.

„Och! Našiel si Soplíka,“ povedala Ginny a zachichotala sa.

„Soplík? Tvoj medvedík sa volá Soplík?“ neveriacky sa spýtal Harry.

„Máš s tým nejaký problém?“ odbila ho Ginny s úškrnom.

„Možno som nikdy nemal vlastného, ale mám dojem, že hlavná myšlienka za plyšovými medvedíkmi je tá, že ich máš rád,“ povedal Harry s nadvihnutým obočím.

„Ale ja Soplíka milujem,“ odvetila Ginny a plesla ho po ruke.

„Tak prečo ho voláš Soplík?“ vyzvedal ďalej a smial sa nad jej pohoršeným výrazom. (Poznámka prekladateľa: Nasledujúca slovná hračka sa bohužiaľ stratila v preklade)

„Dostala som ho, keď som bola naozaj malá a nemal meno. Chalani si ma kvôli nemu zvykli doberať, vraveli, že je detský a tak a ja som vždy hovorila ‘On nie je’. Fred a George ma dokázali svojimi poznámkami tak naštvať, že som to na nich zajačala. Hneď sa toho chytili, prekrútili to a nazvali ho Soplík. Odvtedy sa tak volá,“ vysvetľovala Ginny so smiechom. „Aj keď som na nich bola naštvaná, je to zábavné meno a sedí mu.“

Harry sa zasmial pri predstave skupiny malých Weasleyovcov, ako jeden druhého provokujú. Oni všetci mali život, za aký by deti žijúce tu dali všetko a nemal dojem, že vedeli, aké majú šťastie.

“Ale nezabalila si si ho. Ako je to možné?“ chcel vedieť Harry, keď došli k dverám do skladu.

„Budem si jednoducho musieť nájsť niečo iné, čo budem môcť objať a pritúliť sa k tomu,“ povedala, roztopašne ho pobozkala na konček nosa, vyliezla z pod plášťa a utekala dolu schodmi.

Harry zostal na odpočívadle a ústa otváral na prázdno ako ryba na suchu. Po krku a tvári mu stúpalo teplo a kým ju nasledoval, musel si dať niekoľko dôkladných upokojujúcich nádychov.

Ron s Hermionou stále prehľadávali skrine s detektormi kúziel. Zopár prameňov Hermioniných vlasov sa uvoľnilo z jej chvosta a ochabnuto jej viseli okolo tváre. Ron bol spotený a na líci mal špinavú šmuhu.

„Kde ste vy dvaja boli?“ spýtal sa Ron mrzuto. „Boli ste preč večnosť.“

„Je to veľká budova, Ron,“ odbila ho Ginny sucho.

„Našli ste niečo?“ opýtala sa Hermiona. Harry si pomyslel, že znie trochu zúfalo.

„Nie. Hore sme nevideli žiadny zo starých šatníkov,“ odvetila Ginny so vzdychnutím. „A čo vy? Našli ste niečo?“

„Nie, nič,“ odpovedal krátko Ron. „Išlo by to ľahšie, keby sme viac tých detektorov. Skrátilo by to čas na polovicu.“

„Začnem na opačnej strane miestnosti,“ navrhol Harry. „Neviem, či niečo vycítim, ale pokus nič nestojí.“

Ďalších niekoľko hodín strávili usilovným prehľadávaním každého radu skríň. Harry bol sklamaný. Nič necítil, no nebol si natoľko istý, že to dokáže, aby považoval šatníky, ktoré prezrel, za čisté. Ron bude musieť pokračovať s detektorom cez celú miestnosť.

„Harry!“ vykríkol zrazu Ron a vyľakal ho tak. „Myslím, že niečo mám. Je to slabé, no celkom určite vidím červenú.“ Ronov hlas, len pred chvíľou taký vyčerpaný, bol zrazu plný vzrušenia.

Harry sa rýchlo presunul ku skrini, na ktorú Ron ukázal. Zatvoril oči a prechádzal po nej rukami v úpornom sústredení. Niečo cítil, no nevedel to presne pomenovať. Bolo tam veľmi vzdialené bzučanie a vlasy na zátylku sa mu zježili, akoby bola skriňa nabitá elektrinou.

„Cítiš niečo?“ opýtala sa po chvíli Ginny.

„Hej… Cítim,“ odpovedal jej mierne ohromene Harry.

„Čo tým myslíš? Čo cítiš?“ dožadovala sa odpovedí Hermiona. Nasledovala Harryho príklad a tiež prechádzala rukami po šatníku.

„Necítiš tú energiu?“ pýtal sa Harry. „Takmer sa z nej trasiem. Myslím si, že keby to bolo silnejšie, triasol by som sa naozaj.“

Hermiona vyzerala očividne sklamaná. „Neviem, o čom to hovoríš, Harry. Ja necítim nič.“

„Ale on má pravdu, Hermiona,“ potvrdil Ron a podával jej detektor kúziel. „Pozri.“

Hermiona si ich nasadila a zalapalo po dychu. „Vidím slabé červené čiary. Sú takmer priesvitné, ale sú tam.“

Harry prikývol. „Myslím si, že sú priesvitné, lebo magická sila je tu tak stará. Nečarovalo sa tu už dlho, ale stavil by som sa o galeóny, že táto skriňa kedysi patrila Tomovi Riddlovi.“

Ginny podvedome o krok ustúpila.

„Nie je tu,“ zhodnotil Harry a zašiel si rukou do vlasov. Len si ich viac rozstrapatil. „Nie sme na správnej stope.“

„Ale ako si to vedel bez detektora, Harry? Nechápem, ako to robíš,“ priznala sa Hermiona a od sklamania až dupla nohou.

„Neviem,“ priznal sa Harry. „Jednoducho to dokážem.“

„Tak čo ďalej?“ opýtal sa Ron potláčajúc zívnutie.

„Mali by sme sa vrátiť do hostinca a trochu si pospať,“ navrhol Harry. „Zajtra uvidíme, či dokážeme zistiť bývalú adresu Hepzibah Smithovej. Stavím sa, že ju majú niekde u Borgina a Burkesa.“

„A ako ich podľa teba prinútime, aby nám ju dali?“ opýtala sa Hermiona.

„Odlákanie pozornosti a neviditeľný plášť by mali fungovať,“ odvetil Harry s úškrnom. „Poďme sa vyspať.“

Zvuk, ktorý sa zrazu ozval zo vzdialeného konca skladu, ich všetkých vyľakal.

„Kto je tam?“ ozval sa z temnoty detský hlas.

Zhasli svoje prútiky a Harry pred nich zdvihol neviditeľný plášť ako záves tesne pred tým, ako chlapec šťukol vypínačom. Ron o krok ustúpil, keď ostré svetlo zalialo miestnosť.

„Viem, že tu niekto je,“ pokračoval chlapec roztrasene. Harry ho teraz videl. Bol malý, asi osem alebo deväť rokov, a mal pyžamo o dve čísla menšie, ako by potreboval. Prešiel skladom so sebaistotou, ktorá aj napriek jeho roztrasenému hlasu naznačovala, že to nie je prvý raz, čo je vonku po večierke.

Chlapec vykročil uličkou a nazeral pod niektoré kusy nábytku. Ak by sa dostal príliš blízko, určite by ich uvidel.

Harry zdvihol prútik a poslal kúzlo opačným smerom. Z pukliny v stene jasne zaznel cupot.

„Len potkany,“ zamrmlal chlapec. „Niekto tadeto zrejme tajne prenášal jedlo.“ Otočil sa a rýchlo vyšiel hore schodmi, pričom zhasol svetlá.

„To bolo tesné,“ ozval sa Ron. „Pekný trik, Harry.“

„Nemôžeme ho len tak nechať,“ povedala Hermiona. „Chodí tadeto sám, mohol by si ublížiť. Som si istá, že to je proti pravidlám.“

„Nikomu neubližuje, Hermiona. Nemyslím, že to bolo po prvý raz, čo to urobil. Ty si si nikdy nespravila žiadny nočný výlet, keď si bola mladšia?“ opýtal sa jej Harry a opäť si pripomenul, že niečo podobné urobil mnoho krát. Niekedy to bol jediný kúsok slobody, ktorý sa mu podarilo uchovať si.

„Aj tak si myslím, že by sme sa mali uistiť, že ho niekto nájde,“ pokračovala Hermiona ustarane. „Je príliš malý na to, aby bol sám.“

„Je v pohode, nebudeme ho udávať,“ zamietol Harry a pocítil akési puto s neposlušným chlapcom. Odmiestnil sa zo skladu skôr, ako sa s ním o tom stihol niekto hádať.

]]> http://mar3ek.wordpress.com/2009/09/13/siedmy-horcrux-%e2%80%93-kapitola-desat-%e2%80%93-oneskorenia-sklamanie-a-rande-%e2%80%93-cast-1/ Sun, 13 Sep 2009 12:04:52 +0000 Mar3ek http://mar3ek.wordpress.com/2009/09/13/siedmy-horcrux-%e2%80%93-kapitola-desat-%e2%80%93-oneskorenia-sklamanie-a-rande-%e2%80%93-cast-1/

Prvá časť desiatej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

Harry sa prudko prebudil a zľakol sa, lebo sprvu nevedel, kde sa nachádza. Založil si okuliare a vyjavene pozeral na jasnožlté steny, množstvo kvetov, kozmetiku a… No, jednoducho dievčenské veci. V tom si spomenul, že si minulú noc vymenili izbu z Ginny a Hermionou. Nastavil budík, aby ho zobudil na svitaní, a okolo svojej postele zoslal umlčiavacie zaklínadlo, aby nezobudil nikoho iného.

Počul Ronove hlasné chrápanie a pri pohľade na jeho nohy trčiace z postele, zatiaľ čo bol zakrútený do načechranej prikrývky s ružovými kvetinkami, musel potlačiť smiech. Prial si, aby mal fotoaparát. Fred s Georgom by za taký obrázok dali obrovskú sumu.

Harry si ľahol na chrbát, natiahol sa a vdýchol vôňu jeho vankúša… Ginninho vankúša. Pohľadom prechádzal po izbe. Teraz bol už prebratý a schopný sústrediť sa na svoje okolie. Bolo jednoduché odlíšiť Ginninu časť izby od Hermioninej. Jedna polovica izby bola presne usporiadaná, všetko bolo na svojom mieste a v oboch rohoch stáli úhľadné kôpky knižiek. Podlaha v druhej časti bola pokrytá kusmi oblečenia, obalmi od žuvačiek, zblúdilými brkami a niekoľkými číslami týždenníka Čarodejnica. Harryho rozladil pohľad na svoju vlastnú tvár, ktorá naňho žmurkala z horného rohu obálky jedného čísla.

Keď pod sebou zacítil niečo neforemné, posunul sa. Siahol pod plachtu a vytiahol odtiaľ potrhané handrové zvieratko. Vyzeralo, akoby to bol minulosti medveď, no jeho terajší stav bol žalostný. Uškrnul sa, keď si uvedomil, že našiel niečo, čím si bude môcť z Ginny uťahovať.

Prudko odhrnul prikrývku, položil nohy na zem a okamžite niečo pristúpil. Zohol sa a zdvihol to zo zeme. Silno sa začervenal, keď zistil, že drží Ginninu podprsenku.

„Čo je to?“ zamumlal Ron, ktorý naňho žmúril z opačného konca miestnosti.

„Nič,“ vypískol Harry vysokým hlasom. Previnilo schoval podprsenku za chrbát a pokúsil sa zmeniť tému rozhovoru. „Musíš vstávať. Mali by sme pohnúť kostrou.“

„O čo ti ide, Harry? Čo to máš za chrbtom?“ opýtal sa Ron, ktorého pohľad na rozrušeného Harryho prebral.

Harry sa pokúsil dotyčný kus oblečenia skryť pod Ginninu prikrývku. Napriek zahanbeniu si nemohol nevšimnúť, z akého je jemného a hodvábneho materiálu a keď sa ho pokúsil ukryť, prešiel palcom po jeho okraji.

Ron vyskočil z postele a natiahol sa, aby Harrymu podprsenku vzal. „Čo sa pokúšaš skryť?“ opýtal sa ostro.

„Nič to nie je,“ odvetil mu Harry v panike a pokúsil sa zbaviť sa dôkazového predmetu.

V tom okamihu sa otvorili dvere a za nimi boli Hermiona a Ginny. Obe tam stáli a keď uvideli Rona a Harryho oproti sebe na strede miestnosti naťahovať sa o Ginninu podprsenku, na tvárach sa im usadila zmes prekvapenia a pobavenia.

„No,“ ozvala sa napokon Ginny. „Nevedela som, že vy dvaja máte také zvrhlé sklony. Viete, mám aj iné podprsenky, nemusíte sa biť o tú jednu.“

Hermiona zavyla smiechom. „Máte na sebe aj nejaké naše nohavičky?“ opýtala sa a pri pohľade na šarlátový odtieň, ktorý zalial Ronovu a Harryho tvár ju od smiechu až prehlo v páse.

„Ja– Čo– On– Čo robíš s podprsenkou mojej sestry?“ skríkol Ron a zazeral na Harryho.

Harryho oči sa rozšírili, keď sa naňho všetci traja zahľadeli. „Nič,“ vykoktal. „Stúpil som na ňu keď som vstal a chcel som ju odložiť, no vtedy si sa zobudil ty.“

„Buďte už ticho, vy dvaja,“ sykla Hermiona. „Chcete zobudiť celý dom?“

Ginny so smiechom prešla cez miestnosť a vzala si od nich podprsenku. Zľahka sa dotkla Harryho nosa. „Sluší ti, keď sa hanbíš,“ povedala.

Keď si Ron uvedomil, že tam stojí len v boxerkách, schytil ružovú kvietkovanú prikrývku a omotal sa ňou. „Čo tu vy dve vlastne robíte?“ osopil sa na ne. „Ešte nie sme oblečení.“

„To vidím,“ odbila ho Ginny sucho. „Ale nosiť takú farbu by som ti neodporúčala, Ron. Neladí ti k vlasom. Preto som ju dala Hermione.“

Hermiona sa zachichotala. Líca jej zružoveli. „Všetko už máme pripravené. O päť minút vás čakáme dole. Ponáhľajte sa,“ povedala, pričom uprene hľadela na Rona. „Tvoja mama zvyčajne vstáva prvá.“

Zatiaľ čo sa Harry s Ronom rýchlo obliekali, dievčatá zišli dolu. Nakoniec sa všetci stretli vo vstupnej hale.

„Sme na to pripravení?“ opýtala sa Hermiona. Teraz, keď na to prišlo, vyzerala napäto a neisto.

„Hej,“ odpovedal Harry a do hlasu vložil istotu, ktorú v skutočnosti nepociťoval. Hľadanie horcruxov bude istotne lepšie, ako čakať na to. Oprel sa o dvere, zhlboka sa nadýchol a všetci štyria ticho vykročili do sivého svetla pred úsvitom.

Čoskoro dorazili na adresu sirotinca, ktorú im dala pani Grangerová, no bolo priskoro na to, aby vošli. V neďalekej kaviarni si kúpili mafiny a usadili sa za stolík na chodníku, z ktorého bol jasný výhľad na sirotinec. Harry prižmúril oči a študoval ho. Bola tam istá podobnosť s budovou, ktorú videl v mysľomise, no bolo tam niečo rozdielne, niečo, čo nevedel s istotou identifikovať.

„Určite je to správna adresa,“ ozval sa pomaly, „tie schody sú presne rovnaké, ale –“

„Bol renovovaný,“ povedala Hermiona. „Ten článok, čo mi poslala mama hovoril, že bol kompletne prestavaný v roku 1972. Nechali niečo z pôvodnej stavby a pridali ten kus tamto.“ Hermiona ukázala na opačnú stranu budovy, ktorá sa tiahla ďalej, ako si Harry uvedomil na začiatku.

„Renovovali ho? Ako vieme, že vôbec nechali tú časť, kde žil Riddle?“ opýtal sa Harry zdesene.

„Nevieme,“ odvetila jednoducho Hermiona s pokrčením pliec. „Ale musíme to skontrolovať aj tak, nie? S tým, že ho renovovali aj tak nemôžeme nič urobiť, Harry. Aj tak je to už dávno, čo tu bol Riddle. Museli sa spraviť nejaké zmeny, ak je ešte stále otvorený.“

„No, ešte aj renovácie boli robené pred naším narodením. Asi by sa im hodili nejaké ďalšie,“ ozval sa Ron s ústami plnými mafinu.

Harry len pokrčil plecami. Hermiona mala pravdu. Nevedel, prečo o takej možnosti vôbec nepremýšľal. Riddle sem prvý raz prišiel pred viac ako šesťdesiatimi rokmi, všetko nemohlo zostať po starom.

„Ako sa dostaneme dnu?“ chcela vedieť Ginny. „Sú to muklovia, ale musia mať nejaké zabezpečenie.“

„Áno, ale myslím že ju dokážem prekonať,“ odpovedal Harry. „Dumbledore použil kus čistého papiera na to, aby presvedčil riaditeľku, že Tom Riddle má ísť do Rokfortu. Myslím si, že dokážem urobiť to isté. Keď budem vnútri, stačí mi nájsť odľahlé miesto, kam sa môžeme neskôr premiestniť. Myslím si, že bude lepšie, keď sa tam vrátime v noci pod neviditeľným plášťom.“

„To je dobrý nápad,“ ocenila ho Hermiona. „My pôjdeme na noc objednať nejaké izby. Tam budeme môcť počkať.“

„Dobre,“ povedal Harry. „Stretneme sa tu o dve hodiny a potom mi môžete ukázať, kam mám ísť. Pred tým, ako pôjdem dnu, chcem sa prejsť okolo budovy a zistiť, či mi niečo nie je povedomé.“

Hermiona, Ron a Ginny odišli a Harry sa prechádzal hore dolu po ulici pred sirotincom. Keď prechádzal popred kamenný vchod, mal veľmi zvláštny pocit déja vu. Rozhodne to bolo rovnaké miesto a tehlové priečelie zostalo nedotknuté. So vstupom čakal, až kým na ulici nebol nejaký ruch.

Očividne to tam zrenovovali, no Harry to tu spoznal. Videl kamenný schody vedúce do kancelárií vzadu za pohodlným salónom vyzdobeným v odtieňoch jemnej modrej. Schody strážil veľký drevený stôl a za ním sedela recepčná a prehŕňala sa nejakými papiermi. Zomkla pery a nasadila si okuliare na čítanie. Niečo na papieri, ktorý držala, ju muselo rozladiť, lebo sa mračila, keď ho vyberala z kopy a odkladala bokom.

Niečo v tvári tej ženy mu pripomenulo tetu Petuniu. Mala rovnaký nesúhlasný pohľad, ktorý tak často vídal, keď žil na Privátnej ceste. Teta mala stále dojem, že ju všetci chcú podviesť.

Harry sebaisto vykročil ku stolu. V súlade so svojimi inštinktmi s ňou jednal rovnako, ako by jednal so svojou tetou.

„Dobré ráno, pani… Hatcherová,“ oslovil ju, pričom predstieral, že to zistil z papiera, ktorý držal. V skutočnosti sa jednoducho pozrel na menovku, ktorú mala recepčná pripnutú na saku. „Poslali ma, aby som sa pozrel na ten problém s jedným z vašich počítačov. Podľa všetkého ste s ním museli mať dosť problémov.“

Pani Hatcherová, ktorá sa na Harryho najprv pozerala veľmi podozrievavo, vydýchla. „Áno, správne, mladý muž. Tie pekelné stroje sa stále kazia a my strácame všetky údaje. Nechápem, ako môžete žiť s tým, že predávate také podradné vybavenie.“

„To je mi ľúto madam,“ odvetil Harry a strnulo pokýval hlavou. „Ak mi ukážete, kde je ten pokazený kus, dám to do poriadku bez toho, aby som vás viac vyrušoval.“

Pani Hatcherovú upokojilo, že pokladal jej prácu za dôležitú. „Dnes nám sem príde jedna rodina kvôli adopcii a pani Thompsonová by sa hnevala, keby sme nedokázali dať do poriadku všetky dokumenty. Ktorý počítač to vlastne je? Kto zavolal do servisu?“ opýtala sa pani Hatcherová.

„Mám dojem, že to bola pani Thompsonová,“ klamal hladko Harry.

Pani Hatcherová vzala do ruky jeden z papierov na stole a mierne sa zamračila. „Nie ste na zozname návštevníkov,“ povedala a znovu sa začítala.

Harry predstieral zmätok. „Nie som?“ opýtal sa a nahol sa k papieru. Prútik držal skrytý pod rukou a neverbálne zoslal kúzlo.

„Ach! Tu je. Bola to pani Thompsonová. Asi by ste sa mali poponáhľať. Má kanceláriu hneď nad za schodmi napravo. Mám dojem, že je už tu,“ povedala pani Hatcherová a ukázala mu cestu.

„Ďakujem vám,“ odvetil Harry a ponáhľal sa hore schodmi.

Keď odchádzal, začul, ako pani Hatcherová hovorí veľmi nesúhlasným tónom: „Sú stále mladší.“

Rýchlo kráčal chodbou a všimol si prosté steny a zašlé koberce. Dolu jednou chodbou videl niekoľko učební a usúdil, že ubytovacie priestory musia byť na opačnej strane budovy. Deti v triedach stále vyzerali, že je o ne dobre postarané, no podľa Harryho tu boli samota a smútok priam hmatateľné.

Strýko Vernon mu často hrozil, že ho pošle do sirotinca a Harry si myslel, že by mu tak bolo lepšie. Teraz však vedel, že ani takýto život by samu nepáčil. Mohlo by mu byť lepšie fyzicky, no nenávidel by nutnosť prispôsobovať sa. Vedel, že by sa dostal do množstva problémov a pri pomyslení na zvláštnu podobnosť medzi ním a mladým Tomom Riddlom ho striaslo.

Toto miesto sa mu nepáčilo a chcel odtiaľ zmiznúť čo najskôr. Potreboval nájsť tiché miesto, ktoré bude vo večerných hodinách prázdne. Hľadiac do diaľky, všimol si správcu, ako opravuje pokazený policu na knižnici.

„Idete opraviť ten počítač?“ opýtal sa muž po rýchlom pohľade na Harryho. Bol starý a prešedivený a Harrymu trochu pripomínal Divookého Moodyho.

„Nó… Hej,“ odvetil Harry neisto.

„Ruth hovorila, že vás pošle. Táto sa tiež práve zlomila,“ povedal muž a udrel do knižnice. Nemohli by ste sa pozrieť aj na to?“

„To vyzerá ako naozaj stará knižnica,“ začal Harry, sadol si za stôl a predstieral, že si prezerá počítač. „Vyzerá to, že tu nedostávajú nový nábytok príliš často.“

„Nó, pretĺkame sa ako vieme s tým, čo máme. Kopec starého nábytku z pred renovácie uložili dole do skladu. Vynášame ho hore vždy, keď sa niečo z nových vecí pokazí. Nábytok už nie je to, čo býval. Starý nábytok možno vyzerá odreto, ale je odolnejší ako ten brak čo vyrábajú dnes,“ odvetil správca.

Harry pokýval hlavou spôsobom, o ktorom dúfal, že bude vyzerať súcitne. „Držia dole v sklade aj nejaké staré počítače? Také, ktoré by poslúžili na náhradné diely?“ opýtal sa Harry a myseľ mu pracovala na plné obrátky. „Pomohlo by vám to znížiť faktúru.“

Muž pokrčil plecami. „Netuším. Môžete sa ísť pozrieť. Vedú tam dvere na konci chodby. Dokážete to opraviť?“ opýtal sa.

Harry sa zahľadel na počítač. Nevedel, čo je s ním v neporiadku a nemal ani potuchy, ako ho opraviť. Rýchlo pozrel na správcu, ktorý bol k nemu obrátený chrbtom. Jemne mávol prútikom a neverbálne zoslal opravné zaklínadlo.

Počítač zabzučal takmer šťastne.

„Už je to v pohode,“ odvetil Harry. „Bolo mi potešením.“

Muž nevrlo potriasol hlavou, no neodpovedal. Harry sa ponáhľal chodbou a vkĺzol do dverí vedúcich do skladu. Našťastie neboli zamknuté.

Harry bol ohromený úžasnou rozľahlosťou podzemného priestoru. Každý kúsok miesta zaberali rady a rady naskladaných postelí so železným rámom a šatníkmi. Prehľadať ich by pravdepodobne trvalo celú noc.

Harry z vrecka vytiahol detektor kúziel a nasadil si ho na nos. Mal šťastie, keď sa sem dostal. Možno bude mať šťastie znova. Rýchlo prehliadol miestnosť, no nevidel ani stopu červenej, ktorá by znamenala temné čary. Budú sa musieť vrátiť večer a hľadať pozornejšie. Teraz sa už musel vrátiť k ostatným.

Posledná časť deviatej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

Keď sa po dlhej, a veľmi otvorenej, prechádzke po Šikmej uličke vrátili na Grimauldove námestie, čakala ich narodeninová oslava hodná kráľa. Cestou urobili niekoľko zastávok, vrátane návštevy Vydarených výmyslom Weasleyovcov. Tam mu Fred s Georgom dali narodeninový darček. Vraj bude lepšie, ak to otvorí niekde mimo dohľad sliedivých očí pani Weasleyovej.

Harry otvoril balík a našiel v ňom dve fľaše Ogdenskej ohnivej whiskey.

„To sú fľaše nekonečného žúru,“ vysvetľoval Fred.

„Ručíme za to, že vydržia celú jednu párty,“ pokračoval George.

„Alebo aspoň kým nezamdlieš,“ dodal Fred s úškrnom.

Keď tak kráčali rušnou ulicou, stretli niekoľkých spolužiakov a pár krát ich vyfotili. Celkovo vzaté, Harry to pokladal za veľmi úspešnú vychádzku.

Pri návrate bol Harry šokovaný množstvom jedla, ktoré pani Weasleyová pripravila. Od hanby z pripravovaného klamstva mu skrútilo vnútornosti a pokúsil sa pani Weasleyovej ukázať, ako vďačný bol za jej láskavosť.

Vzala to, ako by to nič nebolo, no Harrymu sa zdalo, že v očiach pána Weasleyho zazrel náznak pochopenia.

„Hmm, pečené jahňacie,“ ocenil Ron, sadol si a pritiahol si tanier.

„Kašli na jedlo, Ron. Ako si dopadol?“ opýtala sa Hermiona a od napätia si zahryzla do hornej pery.

„Ako som dopadol s čím?“ opýtal sa Ron s ústami plnými zemiakov.

Hermiona zostala vyjavene sedieť. „S čím? No predsa s tvojím testom. A vôbec, Ron, kde ste boli tak dlho?“ zaujímala sa Hermiona.

„Och. Prešiel som,“ odvetil Ron a dal si ďalšie sústo.

„Vedela som, že na to máš,“ vykríkla Hermiona a objala ho.

Ronovi najprv vypúlil oči, no potom jeho tvárou preletel veľmi spokojný výraz, nad ktorým sa Fred s Georgom zachechtali.

„A ty, Harry? Ako si dopadol ty?“ opýtala sa Ginny, pretisla sa k nemu a sadla si na vedľajšiu stoličku.

„Mám licenciu,“ odvetil s úškrnom.

„Vedela som, že to spravíš,“ odpovedala, naklonila sa k nemu a letmo ho pobozkala. Harry cítil, že mu tvár horí.

„Prešli aj napriek snahe Rufusa Scrimgeoura rozptýliť ich,“ ozval sa pán Weasley a naložil si večeru.

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa okamžite Lupin.

„Nič to nebolo,“ potriasol Harry hlavou.

„Čo bolo nič?“ vyzvedal Lupin.

„Scrimgeour kvôli Harrymu zavolal kopec reportérov,“ odpovedal mu Ron. „Viete ako veľmi chcel, aby sa Harry ukázal na ministerstve. Chcel, aby ho všetci videli. Snažili sa nás čo najskôr dostať preč, keď sme spravili test, no Harry to nedovolil. Šiel priamo cez vstupnú halu a mával svojou licenciou, takže všetci vedeli, prečo sme tam. Strašne by som chcel vidieť Scrimgeourov výraz, keď sa o tom dozvie.“

„Už sa dozvedel,“ povedal pán Weasley zachmúrene.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry, ktorého výraz pána Weasleyho vystrašil.

„Nepáčilo sa mu to. Večerné vydanie Proroka je už vonku a je plné tvojich fotiek a príbehov, ale nič o tvojej podpore ministerstva, v čo dúfal. Vyhodil čarodejnicu, ktorá v testovacom stredisku pracovala ako recepčná,“ odpovedal pán Weasley.

Harry sa cítil hrozne. Chcel prekaziť Scrimgeourove plány, no nemal v úmysle spôsobiť problémy recepčnej.

„To nie je tvoja vina, Harry,“ povedala pevne Ginny, ktorá si jeho výraz vyložila správne. „Nemôžeš ovplyvniť, čo urobia ostatní. To, čo si urobil, bolo správne, a nemôžeš za to, že Scrimgeour sa správal ako idiot.“

Pán Weasley sa láskavo usmial. „Aj keď nezájdem tak ďaleko, aby som ministra mágie nazval idiotom,“ povedal, a kútikmi mu mykalo, „Ginny má pravdu. Nebola to tvoja chyba, tak nedovoľ, aby si sa kvôli nemu cítil vinný.“

„To stačilo,“ zahriakla ich pani Weasleyová zamračene. „Toto je Harryho narodeninová večera. Rozprávajme sa o niečom príjemnejšom.“

Harry si spomenul, ako nahnevaná bola minulý rok, keď jeho oslavu prerušili správy o vojne. Vedel, že to myslí dobre, ale stála si odmietala priznať, že Harry je súčasťou vojny, či sa jej to páči, alebo nie.

Z myšlienok ho vyrušil príchod Tonksovej. Bola bledá a vyzerala vyčerpane. Trávovozelené vlasy jej skleslo viseli na plecia. „Prepáčte, že meškám,“ ospravedlnila sa a unavene si sadla do kresla, ktoré pre ňu pritiahol Remus.

„Vyzeráš strašne, Tonksová,“ povedala pani Weasleyová ustarane.

„Ťažký deň,“ odvetila Tonksová a pokúsila sa o úsmev.

„Zase si mala službu v Azkabane?“ opýtal sa Remus a podal jej pohár vína a tanier s večerou.

Tonksová prikývla a vďačne si odpila z vína. „To miesto je strašné.“

„Azkaban?“ spýtal sa Harry. „A čo si robila v Azkabane?“

„Odkedy odišla väčšina dementorov, ministerstvo tam na stráženie väzňov posiela aurorov,“ odvetila mu Tonksová.

„Väčšina?“ zarazil sa Harry. „Ešte tam nejakí zostali?“

„Niekoľko starších a slabších,“ vysvetlila sťažka Tonksová. „Odporné stvorenia. Myslím, že niektorí tam zostali len kvôli ľahkej koristi. Nechcelo sa im ísť si hľadať svoju vlastnú potravu.“

„No na tom veľmi nezáleží. Steny Azkabanu dýchajú ich prítomnosťou, lebo tam boli tak dlho. Je to otrasné miesto.“

Pani Weasleyovú striaslo. „Nemôžem uveriť, že ťa tam poslali. Pamätám si, ako tam raz musel ísť Artur. Trvalo mu niekoľko dní, kým sa zotavil,“ povedala so slzami v očiach.

Pán Weasley ju upokojujúco chytil za ruku. „No tak, Molly. Niekto tých väzňov strážiť musí, nie? Nie je iná možnosť.“

Myslím si, že ministerstvo by malo postaviť novú väznicu, niekde mimo vplyvu dementorov z Azkabanu,“ ozval sa Bill. S Fleur sa nedávno vrátili zo svadobnej cesty. Obaja boli opálení a vyzerali dobre oddýchnutí. „Na uväznenie by sa dali použiť kúzla a jedlo by mohli zaobstarať domáci škriatkovia.“

„Tak to rhobíme vo Fhrancúzsku,“ súhlasila Fleur. „Podľa mňa je to oveľa lhepšie.“

„U nás možno niečo také spravia po vojne. Práve teraz sa ministerstvo sústreďuje na Veď-Viete-Koho a skazu, ktorú spôsobuje,“ povedal pán Weasley sťažka.

Noviny hlásili nové útoky dementorov takmer denne a Temné znamenie sa v muklovských oblastiach objavovalo stále častejšie. Minulý týždeň začalo v Birminghame horieť niekoľko budov, ktoré sa aj napriek veľkému ministerskému úsiliu nepodarilo uhasiť.

„Keď budete po večeri, ako dezert som pripravila koláč s melasou. To je tvoj obľúbený, že, zlatko?“ opýtala sa pani Weasleyová a zazerala na Billa a pána Weasleyoho.

„Áno, pani Weasleyová,“ odvetil Harry. Aj napriek tomu, že chcel o udalostiach v Azkabane vedieť viac, vidina melasového koláča pani Weasleyovej bola veľmi lákavá.

Celá spoločnosť potom prijala návrh pani Weasleyovej na príjemnejší predmet rozhovoru a nechala na chvíľu vojnové správy bokom. Zvyšok večere strávili príjemne a so smiechom nad dvojičkami, ktoré si doberali Rona kvôli jeho prvému, neúspešnému pokusu získať premiestňovaciu licenciu.

Všetci boli tak zabraní do zábavy, že si ani nevšimli, že sa kuchynské dvere znovu otvorili. Do kuchyne vstúpila, s opatrným výrazom na tvári, Narcissa Malfoyová a niesla hromady použitých riadov. Prešla k drezu a položila riad vedľa neho, pričom znechutene hľadela na kuchynskú dosku.

„Narcissa,“ oslovila ju pani Weasleyová milo. „Dala by si si niečo?“ Harry si všimol, že pani Weasleyová nevyskočila, aby ju obslúžila, ako to zvyčajne robievala, keď niekto vošiel do kuchyne.

Ginny sa naklonila k Harrymu a zašepkala: „Ja neverím. Priniesla tie riady dolu. Musí byť hladná, celý deň nič nejedla.“

Pani Malfoyová vyzerala byť touto ponukou dotknutá. „Radšej by som si vzala tanier hore,“ povedala strnulo.

„No, jedla je tu dosť. A vidím, že ste zhora priniesli taniere. Budete ich však musieť aj umyť, lebo už žiadne čisté nezostali. A potom si pokojne naberte,“ povedala pani Weasleyová s úsmevom a bez jediného pohľadu spať sa obrátila k svojmu tanieru.

Pani Malfoyová zostala stáť s ústami dokorán a s odporom pozerala na pani Weasleyovú. Jej bledé, kostnaté prsty sa v šoku zovreli okolo tácky. „Na také veci sú predsa domáci škriatkovia,“ povedala zdesene.

Pani Weasleyová sa usmiala a potriasla hlavou. „Och, nie, odkedy Kreacher odišiel do Rokfortu. Aj tak nebol veľkou pomocou. Ak chceme v tomto niečo urobiť, domáce práce si musíme rozdeliť všetci.“

„Sídlo Malfoyovcov má celý oddiel domácich škriatkov. Iste to nebude nikomu prekážať, ak si jedného zavolám, aby pre mňa pracoval,“ povedala pani Malfoyová povýšenecky.

„Nie,“ prerušil ju Remus drsne. Znel nahnevane. „Toto sme prebrali, keď ste prišli. Sami ste svedkami toho, že lojalita domáceho škriatka sa nedá zaručiť.“

Harryho žalúdok sa stiahol, keď Narcissa bez ospravedlnenia zabodla nos dohora.

Hermiona sa pri zmienke o domácich škriatkoch zamračila a prekrížila si ruky na prsiach. Harry vedel, že to chcelo všetko jej sebaovládanie, aby sa nezačala hádať o škriatkovských právach. Musela vedieť, že by jej názory nepadli na úrodnú pôdu. No poznal Hermionu dosť dobre na to, aby vedel, že nevydrží byť ticho oveľa dlhšie.

„Mám si jedlo pripravovať sama?“ spýtala sa neveriacky pani Malfoyová a jej bledé, modré oči sa od úžasu rozšírili.

„Len ak chcete jesť,“ odvetila pani Weasleyová s úsmevom, aj keď bol jej tón ľadový.

Harry sa oprel o operadlo stoličky a uškŕňal sa. Toto bol jeden z najlepších darčekov, aké mohol dostať. No keď si spomenul na Kreacherovu zradu, mal dojem, že pani Weasleyová nerobí pobyt Malfoyovcov tu dostatočne nepríjemný. Narcissa Malfoyová našla v pani Molly Weasleyovej seberovnú, no Harry predpokladal, že nemá ani potuchy, s kým má dočinenia.

Obzrel sa na Freda a Geroga. Tí sedeli opretí v kreslách, upíjali z vína a otáčali hlavami zo strany na stranu, akoby sledovali napínavý tenisový zápas. Ginny si hrýzla peru, aby sa nerozosmiala. Nikto nepovedal ani slovo.

Narcissa zúrila. Nenávistne preletela pohľadom celú spoločnosť. Harry očakával, že sa otočí na päte a odíde, no hlad musel byť silnejší než jej pýcha. Schytila tanier, hodila ho do drezu a pohŕdavo ho začala umývať.

Strnulo, s hlavou vysoko zdvihnutou, prešla k stolu a chladne si premerala pripravené pochúťky, až sa jej pohľad zastavil na torte so slovami ‘Všetko najlepšie, Harry’ na vrchu.

Jej ľadovo modré oči sa upreli na Harryho. „Toto je tvoja narodeninová oslava,“ povedala arogantne. Nebola to otázka.

„Je,“ pritakal Harry s úškľabkom.

Narcissa odložila tanier späť na kuchynskú dosku. „Prešla ma chuť,“ prehlásila a prebehla pohľadom Weasleyovcov a ostatných hostí. „Som prekvapená, že je toľko ľudí, ktorí sú ochotní byť ti nablízku. Tí, čo tak robia, zvyknú skončiť mŕtvi.“

Harry stisol zuby a prinútil sa zostať sedieť. Jeho tvár však musela zblednúť, lebo Ginny ho okamžite chytila za ruku a upokojujúco ju stisla.

Obrátila sa k Narcisse a povedala: „Zatiaľ čo tí okolo vás majú zvyk skončiť v base.“

Narcissine oči sa zúžili, no skôr, ako stihla odpovedať, zahriakla ju pani Weasleyová ostro: „To stačí.“

Narcissa sa otočila na päte a odišla s nosom zabodnutým do neba.

Harry si vydýchol.

Po jej odchode zostala kuchyňa chvíľu ticho. Nakoniec sa Ron naklonil cez stôl a dramaticky zašepkal: „Zaujímalo by ma, či nos drží tak vysoko preto, že žila toľko rokov Luciusom a Dracom. Pozerá tak vysoko preto, aby sa nemusela pozerať na nich.“

Ginny odfrkla a nahnevane si z tváre odfúkla prameň vlasov. „Kašli na ňu, Harry. Nenechaj ju, aby ti pokazila oslavu.“

Rozhovor okolo stola sa znovu rozprúdil a Narcissina prítomnosť bola zabudnutá. No napriek Harryho snahe bola jeho nálada pokazená. Či to povedala v hneve alebo nie, Narcissine slová boli pravdivé a to obnovilo Harryho starosti o jeho najbližších. Keď otváral darčeky, prinútil sa usmievať sa, no túžil odísť a vyčistiť si hlavu.

Keď bolo po večeri, pani Weasleyová všetkých vyhnala z kuchyne a trvala na tom, že umyje riad. Harry sa pokúsil utiecť a vybehol do izby, ktorú zdieľal s Ronom, no jeho priatelia očividne vedel, ako sa cíti, a nasledovali ho.

Ginny sa posadila na posteľ vedľa Harryho, zatiaľ čo Ron s Hermionou sedeli na Ronovej posteli. Fred s Georgom sa zvalili na zem a začali sa prehŕňať kopou Harryho darčekov.

„Tu je to,“ vykríkol nakoniec Fred a vytiahol jednu z fliaš ohnivej whiskey, ktoré v ten deň mu dal on s Georgom.

„Harry, kamoško, myslím, že potrebuješ toto,“ povedal George a podával Harrymu otvorenú fľašu.

Harry sa na ňu chvíľu mlčky pozeral, no potom fľašu pozdvihol a dal si riadny hlt.

„Harry!“ vykríkla pohoršená Hermiona.

„Čo je? Je plnoletý,“ bránil ho Ron, vzal si od Harryho fľašu a tiež si odpil. Ron fľašu podal Fredovi. Obe dvojičky si dali hlt a potom fľašu podali Ginny.

„Ginny nie je plnoletá,“ namietla Hermiona a pozorne sledovala fľašu. Harry mal podozrenie, že bola nervóznejšia z toho, že po Ginny je rad na nej, ako z Ginninho veku.

Ginny prevrátila očami a dala si dlhú dúšok. Na chvíľu sa na nich víťazoslávne zadívala, no potom jej začali slziť oči a začala kašľať a prskať.

Harry ju s úškrnom pobúchal po chrbte. „Už si predtým pila ohnivú whiskey, Ginny?“ opýtal sa.

Neschopná rozprávať, Ginny pokrútila hlavou. Oči mala stále plné sĺz.

„Ja som ju mal prvý raz na Billovej rozlúčke so slobodou. A keď sme pri tom… Ráno som sa cítil katastrofálne,“ povedal Harry a stále Ginny hladil po chrbte.

„Ach, správne. Postarali sme sa o všetko,“ ozval sa George a prehraboval sa v krabici, ktorá ukrývala ďalšiu fľašu ohnivej whiskey. Vytiahol odtiaľ ampulku plnú tmavosivej tekutiny a dal si hlt.

„Zaručene zabráni opici,“ vysvetľoval Fred, tiež si logol a podal fľaštičku Harrymu.

Ginny podala fľašu Hermione, ktorá sa na všetkých ostražito zadívala. „Naozaj si nemyslím, že toto je dobrý nápad. Tvoja mama by tu mohla byť každú chvíľu,“ povedala.

Fred lenivo mávol prútikom na dvere. „Ak pôjde tadeto, začujeme ju na schodoch. Ale nepôjde. Je tu Tonksová a mamka urobila čaj. Keď tie dve začnú trkotať, bude im trvať hodiny, kým skončia. Hore dnom, Hermiona,“ vyzval ju s úškrnom.

Hermiona sa narovnala, zhlboka sa nadýchla a dala si veľmi krátky dúšok.

„Zvládneš viac ako toto,“ povedal Ron, keď Hermiona prestala kašľať. „Mysli na to ako na experiment. Nemôžeš mne a Harrymu rozprávať o pití, keď nemáš o dôsledkoch skúsenosť z prvej ruky.“

Hermionine oči sa zúžili, keď zazrela na Rona. Bez toho, aby prerušila očný kontakt znovu pozdvihla fľašu a tento raz si dala riadny hlt. Dvojičky nadšene zvýskli.

„Ukázala si mu, Hermiona,“ ocenil natešene Fred.

„Vždy som vedel, že je v tebe viac ako ten pedantský a slušný zovňajšok,“ povedal George a vzal si od nej fľašu.

Hermiona sa zamračila a Ron jej položil ruku okolo ramien. „Daj pokoj,“ povedal Georgovi stíšeným hlasom.

„Nevytáčaj sa, braček,“ odvetil Fred a vzal si od Harryho fľašu. „Nikto si na tvoju Hermionu nevyskakuje.“

Ronove uši očerveneli, rovnako ako Hermionine líca.

Ako fľaša kolovala a oni počúvali zábavným historkám z ich obchodu, Harry sa pokúsil striasť zo seba nepokoj. Ohnivá whiskey ho v žalúdku hriala, no necítil sa tak bezstarostne a uvoľnene, ako keď ju pil naposledy. Narcissine slová mu stále zneli v hlave.

Tí, ktorí sú ti blízko, zvyknú skončiť mŕtvi…

Harry si zúrivo vzal od Ginny fľašu a dal si ďalší hlt. Zúfalo sa snažil nemyslieť na dôsledky tých slova.

Ron, Hermiona a Ginny sú mi teraz najbližší…

Ron už začal komoliť slová, zatiaľ čo Ginny sa nekontrolovateľne chichotala. Napriek pochmúrnym myšlienkam si Harry nevedel pomôcť. Vidieť ju takto bolo zábavné. Najprv sa smiala na každej nezmyselnej poznámke dvojičiek, no postupne sa začala chichotať už keď sa na ňu niekto čo i len pozrel.

Prekvapujúco, Hermiona vyzerala, že sa drží lepšie ako všetci Weasleyovci. Držala krok s ostatnými, no nezačala sa správať pripito. Na druhej strane, bola oveľa tichšia ako inokedy.

Ginny sa obrátila k Harrymu a mierne sa zamračila, keď si ho pozorne prezerala.

„Čo je?“ opýtal sa nakoniec, rozrušený jej upreným pohľadom.

„Neviem, ako som prišla na čerstvo naložené ropuchy, máš ich skôr smaragdovo zelené. Asi bolo ťažšie zrýmovať ‘smaragdový‘,“ ozvala sa a tak sa chichotala, že nevedela chytiť dych.

Ostatní prepukli v smiech a Harry sa cítil, ako sa červená, keď si spomenul na tú mimoriadne zahanbujúcu Valentínku z druhé ho ročníka.

„Ehm.. Správne,“ povedal a posunul sa, aby sa mohol oprieť o stenu. „Možno ti už stačilo, Ginny.“ Začal sa obávať o to, čo by ešte mohla v tomto stave vyzradiť. Sedel v malej izbe s tromi jej bratmi.

„Do šľaka, Harry, uvoľni sa,“ ozvala sa Hermiona, čím všetkých šokovala. Ronovi spadla sánka.

„Hermiona,“ povedal neveriacky. „Práve si zanadávala.“

„Posledných šesť rokov som s tebou prakticky žila, Ron. Myslíš si, že som nepochytila niečo z tvojich prekliatych spôsobov?“ opýtala sa Hermiona a dala si ďalší dúšok.

Fred s Georgom okamžite zabudli na Harryho Valentínku a obrátili sa na Hermionu s vypočítavými pohľadmi.

„A ktoré z jeho zvykov si ešte pochytila, Hermiona?“ opýtal sa dychtivo Fred.

„Nenaučila som sa, ako si dokáže natlačiť do úst celý zemiak naraz, no nemyslím si, že by som to chcela vedieť,“ povedala vážne a ostatní sa smiali. „Ale naučila som sa kopec nadávok a dokážem sa tváriť, že pozorne počúvam, zatiaľ čo rozmýšľam o domácich úlohách. Samozrejme, Ron asi nemyslí na domáce úlohy. Skôr na metlobalovú taktiku. Nikdy som nevidela nikoho tak posadnutého tým prekliatym metlobalom. V minulosti, pred tým, ako sa dostal do tímu, zvykol, zatiaľ čo sledoval, ako Harry hrá, citovať fakty o každom jednom zápase v histórii.

„Nikdy som neveril, že počúvaš,“ povedal ohromene Ron.

„Och, nedávala som pozor, ale rada som počúvala tvoj hlas. Keď nenadávaš alebo kvôli niečomu nekričíš, máš naozaj príjemný hlas. Ale naozaj dosť často kričíš,“ pokračovala vážnym tónom.

Natešené výrazy na tvárach Freda a Georga Harrymu naznačoval, že toto Ronovi nikdy neprejde len tak.

Tí, ktorí sú ti blízko, zvyknú skončiť mŕtvi…Ak budú trvať na tom, že pôjdu so mnou,bolo viac ako pravdepodobné, že jeden alebo všetci…

Harryho striaslo, lebo vedel, že by nikdy neprežil, keby ich stratil. Voldemort sa nikdy nesmie dozvedieť, že najistejší spôsob, ako zničiť Harryho, by bola ublížiť jeho priateľom. To nemôže dovoliť. Nedovolí.

„Harry,“ povedala Ginny nežne a chytila ho za ruku. Oči sa jej leskli a vyzerali trochu prázdne, no stále dokázala vycítiť jeho vnútorný nepokoj.

Točila sa mu hlava a zrazu sa cítil veľmi starý a unavený. Možno mal len sedemnásť, no cítil sa, akoby už prežil niekoľko životov.

„Všetko bude v poriadky,“ zašepkala Ginny a posunula sa, aby si mohla hlavu položiť na jeho hruď. „Skús sa menej znepokojovať.“

„Och, to je ale pohľad,“ ozval sa hlas od dverí.

Harry pozrel hore a Draca Malfoya, ako sa opiera o rám dverí s nerozlúštiteľným výrazom na bledej tvári. Blond vlasy mal neupravené a viseli mu do očí veľmi nemalfoyovským spôsobom.

„Čo chceš?“ opýtal sa Ron, vyskočil na nohy a mierne za zavrávoral.

„Prišiel som vypátrať zdroj toho hluku. Nevedel som, že preruším vašu úbohú malú párty,“ uškrnul sa Malfoy.

Ginny sa začala smiať a chytila sa za brucho, v snahe kontrolovať svoj chichot.

Harry sa na ňu pobavene usmial a čakal, kým chytí dych.

„Naozaj vyzerá ako fretka,“ povedala sťažka dýchajúc.

„Sklapni, Weasleynka,“ okríkol ju Malfoy a v jeho šedých očiach sa zablyslo. „Ty úbohá malá zradkyňa krvi. Stýkaš sa s Potterom a humusáčkou. Si hanba svojej krvi. Vždy si mala pre Pottyho slabosť, že?“

„Pozor na hubu,“ zavrčal Ron s päsťami zovretými.

„Daj jej pokoj, Malfoy,“ vyštekol Harry, zoskočil z postele a vytiahol prútik. Celý večer hľadal ventil na svoju zlú náladu a blondiak predstavoval dokonalú príležitosť. „Nech ťa už znovu nepočujem tak sa s ňou rozprávať.“

Ginny sa prestala chichotať a snažila sa sústrediť na dianie okolo.

„Nechať ju na pokoji? Aj tak je v samom centre, Potter. Bože, ty si fakt naivný, čo? Snape už Temnému pánovi povedal o tvojej malej priateľke. Má rovnakú šancu, že prežije túto vojnu, ako ty,“ povedal Malfoy.

Tí, ktorí sú ti blízko, zvyknú skončiť mŕtvi…

„Čo chceš, Malfoy?“ opýtal sa Harry cez stisnuté zuby. Nechcel mu spraviť tú radosť, aby videl, že jeho slová mali na Harryho nejaký dopad. „Stavím sa, že si to pred tým, ako sa Voldemort obrátil proti vám, s radosťou potvrdil.“

„Len som sa zaujímal, prečo sa Vyvolený zašíva v spálni a chľastá so svojimi kumpánmi, kým všetci čakajú, kým spasí svet. Nemyslím si, že by bola ich viera taká silná, keby ťa videli teraz, Potter.“

„Prečo nie?“ vyštekol Ron agresívne a postavil sa pred Harryho. „Ja mám dojem, že by všetkým prospelo, keby videli, že Harry nenechá V-Voldemorta zasahovať mu do života.“

Malfoy sa pri tom mene zachvel a oči sa mu mierne rozšírili. Harry si pomyslel, že to bolo prvý raz, čo počul Rona to povedať, a chcel vedieť, koľko z toho mala na svedomí ohnivá whiskey.

„V týchto temných časoch potrebuje každý trochu smiechu,“ ozval sa Fred a postavil sa vedľa Harryho.

„Harry nám to povedal pred pár rokmi a mal pravdu. Vyhrá a prežije. A my všetci tam budeme s ním a uistíme sa, že to tak bude,“ doplnil George a postavil sa Harrymu z druhej strany.

Harryho srdce sa hrdosťou zväčšilo. Keď sa pozrel na Malfoya, videl na jeho tvári neistotu. Uvedomil si, aké boli ich situácie podobné. Obom bola pridelená nemožná úloha zničiť mocného vodcu nepriateľskej strany. No ich rozhodnutia sa líšili. Harry bol obklopený skupinou silne oddaných priateľov pripravených zomrieť s ním, keby museli, zatiaľ čo Malfoy bol sám a skrýval sa pred tými, ktorým prisahal vernosť. Ich voľby a dôsledky boli veľmi rozdielne.

„Potom všetci zomriete,“ vyprskol Malfoy. „Vy hlupáci netušíte, do čoho sa púšťate. Temný pán nezaháľa a nebude tolerovať vaše malé vtipy.“

„Tak to je asi jeho problém,“ odvetil Fred.

„Každý potrebuje dobrý vtip,“ doplnil George.

Harry kútikom oka pozoroval Ginny. Zmračene sa na posteli postavila, neisto sa zakolísala a namierila na Malfoya prútik.

„Ginny, nerob,“ povedal a natiahol sa k nej. Bál sa, že vo svojom pripitom stave zasiahne seba. Padla dozadu a jemu sa ju podarilo zachytiť, než dopadla. V tom okamihu začul Harry jasné ‘hušš‘ zoslaného kúzla, aj keď vedel, že nevyšlo z Ginninho prútika.

Keď sa otočil, uvidel Rona, Freda a Georga šokovane civieť na dvere, kde pišťala malá biela fretka, ktorá potom utiekla chodbou.

Pozreli sa jeden na druhého, šokom neschopní hovoriť, a potom sa narazobrátili na Hermionu. Sedela na Ronovej posteli a pokojne si leštila prútik. „Ginny mala pravdu,“ odvetila jednoducho. „Ten mizerný hajzeľ naozaj vyzerá ako fretka.“

Dvojičky zrevali od smiechu a Ron klesol pred Hermionou na kolená. „Milujem ťa, Hermiona,“ povedal.

„Bolo by fajn, keby si to povedal aj pri inej príležitosti, a nie len keď som za teba spravila domácu úlohu alebo predviedla dokonalú ukážku transfigurácie,“ odvetila Hermiona upäto.

Ronovi očerveneli uši. „Popracujem na tom,“ povedal potichu.

„Čo sa toho týka, brat môj, myslím, že je čas, aby sme im popriali zbohom,“ navrhol George.

„Hej. Mamka tu bude každú chvíľu a ja nechcem, aby si myslela, že máme niečo spoločné so stavom, v ktorom sa táto banda nachádza,“ súhlasil Fred.

Zapriali Harrymu všetko najlepšie a všetkým dobrú noc.

Harry sa otočil a našiel na Ginny spať na jeho posteli, schúlenú do klbka ako mačka. Prikryl ju plachtou a nežne ju pobozkal na čelo.

„Poďme, Ron. Nechajme dievčatá spať tu a my poďme do ich izby. Musíme zajtra skoro vstávať,“ navrhol Harry.

„Správne,“ odvetil Ron a stále zvedavo pozeral na Hermionu.

Harry sa v tú noc schúlil na Ginninej posteli a keď sa zhlboka nadýchol, cítil tú opojnú kvetinovú vôňu. To bola Ginny. Ich poslanie začne zajtra, no keď tu teraz ležal, cítil sa zvláštne pokojne.

Druhá časť deviatej kapitoly The Seventh Horcrux. Ostatné časti môžte nájsť v archíve prekladu.

(Táto časť je o niečo kratšia ako obvykle, ale nepodarilo sa mi nájsť vhodnejšie miesto na rozdelenie kapitoly. Nasledujúca časť bude o to dlhšia )

Museli použiť vchod pre návštevníkov, čo spôsobilo, že Harrymu nepríjemne zovrelo žalúdok. Kým boli v telefónnej búdke, pán Weasley mu položil ruku na plece a upokojujúco stisol. Harry bol za jeho podporu vďačný, no ešte viac si cenil jeho mlčanie. Nedokázal sa prinútiť rozprávať o tom, čo sa tam stalo, keď tu bol naposledy. Tie spomienky boli príliš čerstvé.

Keď sa búdka otvorila, vystúpili v átriu. Harry mal len moment na to, aby si všimol, že fontána v strede miestnosti bola nahradená. Potom sa k nim rozbehol zhluk reportérov.

„Tam je,“ skríkol jeden z nich. „Pán Potter, pozrite sa prosím sem.“

Zo všetkých smerov blýskali žiarovky a vypytovali sa toľko otázok, že ani jednu nepočul.

Na chvíľu zostal prekvapene stáť a nechápavo pozeral na reportérov. Potom ho pán Weasley chytil za rameno a posúval ho k skleneným dverám. Ron kráčal na druhej strane a snažil sa ho kryť

Dvere sa zrazu otvorili a Percy Weasley im naznačil, aby šli dnu. Prebehli cez dvere a Percy dvere zabuchol a zapečatil ich kúzlom. Harry cez sklo videl reportérov, ako búšia na dvere, vykrikujú otázky a zúrivo fotia.

„To ušlo,“ povedal Percy a viedol ich ďalej chodbou a mimo dohľad.

„Čo to do šľaka malo znamenať?“ opýtal sa pán Weasley a naprával si habit.

„To,“ odvetil Percy zachmúrene, „bol ministrov nápad. Informoval tlač, že sem dnes ráno prídeš, Harry.“

„A povedal, že som tu len kvôli premiestňovaciemu testu?“ zaujímalo Harryho.

„Nie. A aj keď nepovedal, že sa s ním máš stretnúť, dôvod tvojho príchodu nechal dosť nejasný,“ odpovedal Percy a vyhýbal sa Harryho pohľadu.

„Niečo mi tajíš,“ povedal Harry inštinktívne.

„Mal som ťa dostať preč od reportérov a cez bezpečnostnú kontrolu skôr, ako stihneš odpovedať na nejaké otázky.,“ pripustil Percy a na lícach sa mu zjavili dva bledé fliačiky.

„Robil si to len preto, aby si si udržal prácu,“ mávol rukou Harry. „Okrem toho, aj tak som sa s tými reportérmi rozprávať nechcel.“

Percyho to na moment zaskočilo a za svojimi okuliarmi s rohovinovým rámom zažmurkal. Nakoniec sťažka preglgol a povedal: „Vďaka, Harry.“

Harry znovu mávol rukou. „To je minulosť. Teraz mám iné starosti.“

„Áno, ale až teraz vidím, akej chyby som sa dopustil,“ povedal Percy a ošil sa. Harry postrehol, že ospravedlňovanie bolo pre Percyho ťažké.

„Percy, to najlepšie, čo teraz môžeš spraviť, je urovnať si to s tvojou rodinou. Časy sú nebezpečné a iste nechceš nič nechať nedokončené či nedopovedané. Ber to ako radu niekoho, kto vie o čom hovorí,“ odvetil Harry vážne.

Percy smutne prikývol a jeho pohľad na moment skĺzol k Ronovi, ktorý sa mračil s rukami prekríženými.

„Tvoja mama bude rada, keď sa dozvie, že sme spolu hovorili,“ ozval sa pán Weasley trochu priduseným hlasom.

„Čoskoro ju prídem pozrieť. A vy by ste sa mali ponáhľať do testovacie strediska, čakajú na vás,“ odpovedal Percy, otočil sa na päte a náhlivo odišiel chodbou.

„Nemôžem uveriť, že si ho nechal odísť tak ľahko,“ povedal Ron krútiac hlavou.

„Je to tvoj brat, Ron,“ odvetil mu Harry.

„O Ďalší dôvod viac pre to, aby sa nesprával ako debil,“ odsekol Ron zamračene. „Bude to chcieť viac ako toto, ak mu mám odpustiť.“

Harry pozrel na pána Weasleyho, v očakávaní, že Rona pokarhá, no neurobil to. Očividne súhlasil s tým, že si to Percy so svojimi súrodencami musí urovnať sám.

„Mali by sme ísť hore,“ povedal pán Weasley veselo s veselým úsmevom, pri ktorom vyzeral mlado ako už dlho nie, privolal výťah.

Keď prišli do testovacieho strediska, našli ho prázdne, až na mladú čarodejnicu na recepcii. Príjemne sa na nich usmiala a vyzvala ich, aby sa posadili. Sedeli v pohodlných kreslách, zatiaľ čo čarodejnica vrhala ponad stôl koketné pohľady. Harry sa zahniezdil, Ron sa v kresle vystrel. Po chvíli začala čarodejnica špúliť pery, čím dramaticky vystrčila silno narúžovanú hornú peru. Očividne chcela upútať Harryho pozornosť, no on jej pokusy ignoroval.

Ron sa zamračil, keď zistil, že čarodejnica mu nevenuje pozornosť a začal sa ošívať. Poposedával si v kresle a nervózne klepkal nohou.

„Neboj sa toho,“ zasyčal nakoniec Harry. „Bude to dobré. Už si to dokázal aj predtým.“

„Neznášam testy,“ zasyčal mu Ron späť.

Pán Weasley sedel v kresle schovaný za časopisom a predstieral, že im nevenuje pozornosť, no Harry videl, ako sa triasol od potláčaného smiechu. Harryho našťastie zavolali ako prvého a nasledoval prísne vyzerajúcu čarodejnicu chodbou, preč od recepčnej a Ronovej nervozity.

Vrátil sa o dvadsať minút so širokým úsmevom a licenciou na premiestňovanie v ruke.

„Výborne,“ ocenil to pán Weasley a potľapkal ho po chrbte. „Naozaj skvele. Posaď sa, kým sa vráti Ron.“

Harry mal silný dojem, že pán Weasley sa s ním chce porozprávať o niečom konkrétnom a od nervozity mu skrútilo žalúdok.

„Myslím si, že teraz, keď si plnoletý, sa niektoré veci zmenia,“ začal pán Weasley až príliš ľahostajne a hral sa s uvoľnenou nitkou na svojom habite.

„Áno, pane,“ odvetil Harry a bojoval s nutkaním rozopnúť si golier. Zrazu mu bolo teplo a v hrdle mu vyschlo.

„Viem o tom, že ste s Albusom na niečom pracovali a môžem len predpokladať, že sa to chystáš dokončiť, čo si začal,“ pokračoval pán Weasley.

Harry sa prinútil potlačiť triašku a túžbu všetko vyzradiť. Bolo oveľa ťažšie nepovedať pravdu pánu Weasleymu ako Remusovi alebo Moodymu. „Áno, pane. Je mi ľúto, ale naozaj nemôžem –“

„Nechcem, aby si povedal niečo, čo mi nechceš povedať, Harry. Ale chcem, aby si vedel, že ak budeš potrebovať pomoc, môžeš kedykoľvek prísť za mnou alebo za kýmkoľvek iným z Rádu,“ povedal pán Weasley vážne. „Môžeš ku mne prísť kedykoľvek, Harry.“

„Ďakujem vám,“ povedal prekvapený Harry. Vedel, že pani Weasleyovej by sa nepáčilo, keby sa zapojil do Rádu, no nikdy neuvažoval o tom, že pán Weasley môže veci vidieť inak. Objektívnejšie.

„Nesľubujem, že celý Rád s tým bude súhlasiť,“ pokračoval pán Weasley a trochu sa posunul. „V skutočnosti mám dojem, že niekoľko ľudí sa na teba riadne naštve. No ja som ťa po celé tie roky sledoval a viem, že si viac ako schopný čarodejník. Ste dospelí a ja za vás už viac rozhodovať nemôžem.“

„A pani Weasleyová?“ opýtal sa Harry a bál sa odpovede. Jej nesúhlasu sa bál skoro tak, ako Dumbledorovho.

„Molly bude nahnevaná, ale to asi vieš. Ty a Ron budete navždy jej malými chlapcami. Nechce sa vás vzdať. Ale je to silná čarodejnica, bude v poriadku. Ľúbi ťa, Harry. Odpustí ti,“ odpovedal pán Weasley a jeho výraz zmäkol.

Harry si všimol, že pán Weasley podozrieval Rona, že pôjde s ním, o Ginny netušil. Bol zvedavý, či sa pocity pána Weasleyho zmenia, keď zmizne aj jeho dcéra. Akosi sa mu zdalo, že je pre pána Weasleyho ľahšie vidieť svojich synov ako mužov, než vidieť jeho dcéru ako ženu.

„Dúfam,“ odpovedal popravde Harry.

„Mohol by som navrhnúť, aby sme si, keď odtiaľto odídeme, spravili otvorenú prechádzku Šikmou uličkou?“ opýtal sa pán Weasley prefíkane. Jeho oči darebácky svietili, čím Harrymu trochu pripomínal Freda s Georgom.

„Ale… Nepritiahne to kopec pozornosti?“ opýtal sa zmätene Harry. Rád chcel jeho pohyb vždy udržať v tajnosti.

„Presne. Ak ťa raz za čas uvidia na verejnosti, tí blázni dole sa pretrhnú, aby o tom napísali. Bude dobre, ak si Veď-Vieš-Kto nebude myslieť, že si zmizol,“ odpovedal mu pán Weasley.

„To je skvelý nápad, pán Weasley,“ súhlasil Harry s úškrnom.

„Môžem použiť nejaké kontakty na ministerstve, aby som zaistil, že keď budeš chcieť, tlač dostane echo. S tým by nám mohol pomôcť aj Percy,“ povedal pán Weasley s úsmevom.

„Ďakujem,“ odvetil Harry, hrdlo mal zrazu stiahnuté.

Prerušil ich Ron, keď vyšiel z dverí so širokým úsmevom a niesol si svoju vlastnú licenciu.

„Obočie aj všetko ostatné,“ povedal s úškrnom.

„Výborne,“ ocenil ho Harry a pobúchal ho po chrbte.

„Gratulujem, chlapče. Vedel som, že to v sebe máš,“ povedal pán Weasley.

„Vďaka, tatko,“ odvetil Ron a uši mu sčerveneli.

Recepčná sa zdvihla zo svojho miesta a otvorila pre nich dvere po svojej pravici. „Obom vám gratulujem. Hneď za tými dverami je premiestňovacie stanovište, ktoré môžete použiť,“ povedala a opäť sa s nádejou pozrela na Harryho.

Pán Weasley ich oboch chytil okolo pliec a postrkoval ich ku dverám. Po niekoľkých krokoch sa Harry zastavil.

„Nie je premiestňovacie stanovište vo vstupnej hale, pán Weasley?“ opýtal sa.

„Áno, je,“ odvetila čarodejnica skôr, ako pán Weasley stihol otvoriť ústa. Zrazu vyzerala, nervózna a neistá. „Toto stanovište máme kvôli tomu, že uchádzači chcú svoju novú licenciu vyskúšať čo najskôr. Priamo týmito dverami.“

Pokúsila sa ich prestrčiť cez dvere s úsmevom, no Harry v jej očiach zaregistroval náznak paniky.

„Vďaka, ale radšej sa prejdem,“ povedal a zastal, aj napriek tlaku jej ruky na jeho ramene.

Schytila ho za ruku a pokúsila sa zastaviť ho. „Pán Potter… Harry, naozaj nemusíš –“

„Naopak, myslím si, že musím,“ odvetil jej Harry, uvoľnil si ruku a odkráčal rovnakými dverami, ktorými prišiel.

„O čo ti ide, Harry?“ chcel vedieť Ron a nasledoval ho k výťahom.

Pán Weasley sa nevinne usmial. „Chlapci, musím sa vrátiť do kancelárie. Verím, že cestu von nájdete aj sami.“

„Áno, pán Weasley, celkom ľahko… A vďaka,“ uistil ho Harry.

„Rado sa stalo,“ odvetil pán Weasley a vydal sa opačným smerom.

Keď sa Ron a Harry dostali do vstupnej haly, stále tam bolo niekoľko reportérov, ktorí dúfali, že chytia Harryho odchod. Takmer okamžite ho zbadali a vykročili k nemu. Harry zdvihol ruku a ukázal tak všetkým svoju premiestňovaciu licenciu. Zvečnilo ho pri tom niekoľko fotoaparátov.

„Spravil som to,“ zakričal netešene a vedel, že tým zodpovedal všetky otázky týkajúce sa jeho návštevy ministerstva. Harry a Ron sa na seba usmiali a bežali k premiestňovaciemu stanovišťu, aby sa vyhli otázkam reportérov.

Prvá časť deviatej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

Harry sa v deň svojich narodenín zobudil skoro. Aspoň raz ho v noci netrápili nočné mory. Zhlboka sa nadýchol, ležal na posteli a vychutnával si pocit tepla, ktorý mu dodávali slnečné lúče vnikajúce dnu cez medzeru v záclonách.

Konečne bol plnoletý, konečne sa stal mužom.

Spomenul si na Dursleyovcov. Kúzlo, ktoré vyvolala jeho matka, keď sa zaňho obetovala, skončilo o polnoci. Zamyslel sa, čo, ak vôbec, to pre nich znamenalo. Vedel, že Rád stále Privátnu cestu pozoruje, ale vedel tiež, že by Dursleyovci nikdy neprijali návrh na ukrytie. Týmto s ním a s jeho svetom skončili. Pre ich dobro Harry dúfal, že mali pravdu.

Harry mal podozrenie, že Ron s Hermionou spravili tesne pred odchodom niečo, čím dali najavo, že sa im nepáčil spôsob, akým s Harrym počas tých rokov zaobchádzali. Naschvál sa ich však nepýtal. Keď nevedel, o čo išlo, nemohol sa za to cítiť vinný. Nie že by si Dursleyovci trochu problémov nezaslúžili.

Potriasol hlavou a pokúsil sa odviesť svoje myšlienky od svojich príbuzných. Už sa k nim nikdy nemusel vrátiť a to bol dobrý pocit. Mal pred sebou rušný deň a zajtra… A zajtra to začne. Remus mu zohnal čarovný stan, ktorý teraz ležal zabalený v jeho ruksaku. Mladá skupina sa nabalila len ľahko, lebo nevedeli, ako dlho budú preč a nechceli so sebou vláčiť ťažké kufre.

S Ronom mali byť o deviatej na ministerstve, aby sa podrobili premiestňovaciemu testu. Pán Weasley súhlasil, že ich tam odprevadí cestou do práce. Harry sa na to tešil, aj keď sa trochu bál toho, že Rufus Scrimgeour využije jeho prítomnosť na ministerstve.

Harry sa zahľadel na Ronovu posteľ a prekvapilo ho, že ju našiel prázdnu. Stávalo sa len zriedka, že by Ron vstal pred Harrym. Harry vedel, že Ron bol z nadchádzajúceho testu mimoriadne nervózny, no dúfal, že sa to neprejaví na výsledku. Keď začnú svoju úlohu, musia sa vedieť premiestňovať. Robilo mu starosti, že kým bude Ginny plnoletá, bude ešte celý ďalší rok odkázaná len na prípojné premiestňovanie. A to aj napriek tomu, že naznačila, že to už dokáže.

Vyrušilo ho zavŕzganie dverí a zamieril svoj neostrý pohľad na červenú šmuhu prichádzajúcu k nemu.

„Dobré ráno, Harry! A všetko najlepšie k narodeninám,“ zavrnela Ginny a keď si sadla na roh jeho postele, vášnivo ho pobozkala.

Harry sa široko uškrnul a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa cítil veľmi neisto. „Vďaka, Ginny. Keby som vedel, že dostanem taký darček, mal by som sedemnásť skôr,“ povedal s bezočivým úsmevom.

Ginny sa uškrnula a láskavo mu prešla prstami po tvári. „Mamka vyrába obrovské narodeninové raňajky, takže dúfam, že si hladný.“

„To som,“ prisvedčil a pobozkal jej ruku. „Dúfam, že ten test dopadne dobre pre nás oboch. Budem šťastný, keď to bude za nami. Kde je Ron? Videla si ho?“

„Je v kuchyni. Mamka sa ho snaží presvedčiť, aby niečo zjedol, ale vyzerá veľmi nervózne. Kedy sa ten hlupák konečne naučí, že to pokašle len preto, že sa presvedčí, že to pokašle?“ vzdychla podráždene.

„Ja viem,“ zaškľabil sa Harry. „Ale nie je hlupák, je len nervózny.“

„Je to hlupák,“ trvala na svojom Ginny. „Na zajtra je všetko pripravené. Dúfam, že mama sa príliš nenahnevá.“

„Ja tiež,“ povedal Harry skormútene. Naozaj nechcel pani Weasleyovú raniť, ale vedel tiež, že by im nikdy nedovolila odísť bez toho, aby vedela, kam šli. Aj keby prišli s nejakou prijateľnou výhovorkou, nesúhlasila by s tým, že opúšťajú bezpečie hlavného stanu.

Hermionina mama vypátrala adresu sirotinca dosť rýchlo. Našťastie ešte stále fungoval a nebol zbúraný ani prestavaný na niečo iné. Neležal ďaleko od Deravého kotlíka, no zhodli sa, že bude lepšie sa mu vyhnúť a cestovať ako muklovia.

Plánovali opustiť Grimauldove námestie za úsvitu, kým ešte ostatní spia. Bol si istý, že po návrate budú musieť čeliť dôsledkom, no to by už mal mať ďalší horcrux. To by mu dodalo istotu v diskusii s Rádom.

„Snáď ju zamestná tá malá súkromná vojna s Narcissou Malfoyovou, takže sa nebude rozčuľovať príliš,“ povedala Ginny a zahryzla si do hornej pery.

Narcissa Malfoyová sa ešte od ich príchodu na Grimauldove námestie neukázala. Zotrvávala vo svojej izbe a žiadala, aby jej jedlo nosili. Pani Weasleyová síce podnosy pripravila, no odmietla ich nosiť, takže si ich Narcissa musela byť vyzdvihnúť sama, alebo si nájsť niekoho, kto to spraví za ňu. Pani Malfoyová tiež odmietla vrátiť použitý riad do kuchyne a pani Weasleyová zase odmietla zozbierať rastúcu kopu riad stojacu na chodbe. Chcela, aby ich pani Malfoyová vrátila a umyla osobne.

„Škoda, že o tú hádku prídeme,“ vzdychol si Harry s úškrnom.

„Hej. Všimla som si, že sa tu dosť často potĺkajú Fred s Georgom. Mám dojem, že chcú byť pri tom, keď to príde,“ odvetila Ginny.

„Dúfam, že tvoja mamka s tatkom na mňa nebudú príliš naštvaní, keď zistia, že sme preč,“ pokračoval Harry. „Spravili toho pre mňa veľa.“ Aj keď to nepriznal, myšlienka na hnev Weasleyovcov ho silne znepokojoval. Znamenali preňho veľa.

„Neznepokojuj sa, Harry. Budeme veci riešiť po rade, spolu. V skutočnosti mám dojem, že tatko nás z niečoho podozrieva. Vie o tom, čo sa deje okolo neho, viac, ako dáva tušiť,“ povedala Ginny s láskavým úsmevom. „Pomôže nám s mamkou. Nerobí mu taký problém, ako jej, keď má priznať, že sme už vyrástli.“

Harryho zaujímalo, či to platí aj pre Ginny rovnako, ako to platí pre jej bratov. Akosi predpokladal, že pre pána Weasleyho bude ťažšie zmieriť sa s tým, že jeho dievčatko je už dosť staré na to, aby ušlo s chlapcom a postavilo sa šialenému temnému čarodejníkovi a skupine smrťožrútov, ako s tým, že to spravil jeden z jeho synov.

Keď Harry zostal ticho, natiahla ruku a jemne pohladila ho po tvári. Oprel sa o jej dlaň a vychutnával si jej dotyk.

„Ako je ti?“ opýtala sa s vážnym výrazom. Hneď vedel, na čo myslí.

Od jeho znepokojivého odhalenia sa s ním nikto o siedmom horcruxe nerozprával. Akoby sa tá téma stala tabu. Keď rozoberali svoju úlohu, všetci sa jej po špičkách vyhýbali. Niekoľkokrát pristihol Ginny, Rona a Hermionu, ako sedia s hlavami dokopy a horúčkovite si šepkajú, no vždy, keď vošiel do izby, prestali.

Podozrieval ich, že strávili mnoho času rozhovorom o ňom a hľadali riešenie jeho situácie. Fakt, že nikto z nich za ním neprišiel, neveštila nič dobré a Harry nemal to srdce pýtať sa. Držal sa len vďaka tomu, že sa hýbal vpred a hľadel len na cieľ.

Jeden horcrux po druhom sa stalo jeho heslom.

„Som v pohode,“ zašepkal a pokrčil plecami. „Musím byť, nie?“

„Nie so mnou,“ odvetila mu láskavo. „Sľúbila som si, že to budem ja, kto ťa podoprie, keď zakolíšeš. Možno si odhodlaný zachrániť čarodejnícky svet, no ja som odhodlaná zachrániť teba.“

Keď ju vzal do náručia a pritisol k sebe, v hrdle mu navrela hrča. Opretý do jej ramena zamumlal: „To nemusí byť možné, Ginny.“

Ginny ho objala tuhšie. „Je to možné. Ak si dosť odvážny, všetko je možné. Už som ti to povedala, pamätáš?“

„Áno, pamätám,“ povedal Harry s úsmevom. „Aj vtedy si mi prišla na pomoc.“

„To som presne ja. Ginny Weasleyová – záchrankyňa hrdinov,“ povedala a stále ho objímala. Jej úškrn skôr vycítil, ako videl.

„Ja nie som hrdina,“ ohradil sa mrzuto. „Ani neviem, čo robím.“

„Všetko bude v poriadku, Harry. Viem, že keď sa na to pozrieš ako na celok, vyzerá to nezdolateľne, no keď na to pôjdeme krok za krokom, nakoniec nájdeme všetky kúsku skladačky a všetko zapadne na svoje miesto,“ povedala Ginny. Nevidel jej do tváre, no jej hlas znel sebaisto a to ho upokojovalo.

„Pri tebe sa cítim, akoby som dokázal čokoľvek,“ zašepkal.

„Dokážeš.“

„Keď som bol v Godricovej úžľabine, videl som hroby svojich rodičov,“ povedal. Keď im rozprával o Červochvostovi, túto časť príbehu vynechal. Nevedel prečo, no mal nutkanie porozprávať jej o tom.

„To pre teba muselo byť ťažké,“ povedala a prstami mu zašla do vlasov.

Harry len pokrčil plecami a vychutnával si pocit, aký v ňom jej prsty vyvolávali. „Bolo to zvláštne. Vždy som o nich premýšľal a myslel som si, že keď konečne uvidím miesto ich posledného odpočinku, pocítim niečo ako spojenie s nimi. Neviem. Vlastne je to hlúposť.“

„Nie je to hlúposť, Harry.“

„Bolo ťažké byť tam. Nútilo ma to rozmýšľať, ako sa veci mohli vyvinúť. Ale v skutočnosti tam neboli. Moje pocity k nim sa nezmenili. Dáva to zmysel?“ spýtal sa Harry.

„Myslím,“ začala Giny opatrne, „že k ľuďom, ktorých sme stratili, nás nepútajú miesta, kde sú pochovaní, ale city, ktoré k nim chováme. Nikdy som nestratila nikoho skutočne blízkeho, takže neviem presne, o čom hovorím, ale mamka v prvej vojne stratila niekoľko bratov. Nikdy som ich nepoznala, keďže zomreli pred mojim narodením, ale ona sa s nimi niekedy rozpráva. Hlavne keď je rozrušená. Fred a George sa volajú po nich, teda, majú aspoň prvé písmená.

Nepamätám si, že by mamka šla niekedy k ich hrobom, no to neznamená, že ich ľúbi menej. Možno, že niektorí na smútenie potrebujú hrob, no niektorí nie. Ty si nikdy nemal miesto, kam by si za nimi išiel, že? Vedel si len, že zomreli, a tak si si našiel iný spôsob, ako byť s nimi.“

„Pravdepodobne,“ pripustil Harry, zaboril svoju tvár do jej vlasov a vdýchol tú sladký kvetinovú vôňu, ktorú tak miloval. Do svojich jedenástich rokov veril, že jeho rodičia zomreli pri autonehode. Pamätal si, ako ležal vo svojej komore a rozprával sa s nimi . Nikdy to nebral ako prejav žiaľu.

„Tak, čo by si chcel v deň svojich narodenín robiť?“ opýtala sa Ginny a on vedel, že sa ho pokúša rozveseliť. Pre zmenu sa zase cítil, že chce oslavovať, a tak ju nechal.

„Viem presne, čo chcem robiť,“ povedal a nežne ju hryzol do ucha, „no myslím si, že tvoja mama by mala námietky, keby sme celý deň strávili tu. A to nevravím o armáde tvojich bratov.“

Ginny sa zachichotala a naklonila hlavu, aby sa ľahšie dostal ku krku. Keď začal bozkávať štíhlu krivku jej krku, ticho vzdychla. Mal pocit, že ho ten zvuk privedie k šialenstvu.

Harry sa práve uvoľnil a začal si to užívať, keď začul pani Weasleyovú, ako im oznamuje, že raňajky sú hotové. Harry a Giny so od seba neochotne odtrhli. Obaja boli zadýchaní a vlasy mali rozstrapatené.

„No,“ povedala Ginny keď vstávala upravovala si oblečenie, „je pekné vidieť, že mamkine načasovanie je stále rovnako dokonalé.“

„Hej,“ odvetil mrzuto Harry a neúspešne si skúsil upraviť beznádejne rozstrapatené vlasy. „Je to skvelé.“

„Neboj sa, Harry. Budeme mať kopec času pokračovať v načatom, keď jej zmizneme spred nosa,“ povedala Ginny s roztopašným žmurknutím. Prehodila si vlasy cez plece, otočila sa a vyšla z izby a nechala šokovaného Harryho, aby ju nasledoval. Jej slová naštartovali jeho predstavivosť a zrazu sa veľmi tešil na začiatok ich úlohy. Z dôvodov, ktoré nemali s horcruxmi nič spoločné.

Keď vošli do kuchyne, bola už preplnená. Všetci sa na nich otočili a obaja sa začervenali. Harryho prekvapilo, že sa Ginny zapýrila. Väčšinou sa pred rodinou hanbila menej, ako Harry.

„Vyzerá to, že náš oslávenec už nejaký darček dostal,“ ozval sa Fred nevinne.

Harry pocítil teplo na tvári a krku a vedel, že sa červená ešte viac, ak to vôbec bolo možné.

„Sklapni,“ zahriakla ho tichým hlasom Ginny a na tanier naložila praženicu. Ten podala Harrymu a nabrala si ďalší pre seba.

„Áno, Ginny,“ začal George so škodoradostným úsmevom. „Čo ti trvalo tak dlho? Bolo ťažké donútiť Harryho, aby dnes ráno vstal?“

Harrymu zabehla praženica a rýchlo sa rozhliadal, aby sa uistil, že pani Weasleyová je ešte stále zamestnaná pri sporáku a nezačula ich rozhovor.

Ginny vyzerala, že opäť získala svoj pokoj. Ľahostajne zbehla pohľadom po Harrym a zamrmlala: „Ani nie.“

Fred a George sedeli bez pohnutia, len ich pohľady skákali z Harryho na Ginny a späť. Tvárili sa rovnako omráčene a potom prepukli v srdečný smiech.

Harry túžil po tom, aby sa zem otvorila a zhltla ho. Bol si istý, že každý z jej bratov ho chcel prekliať. Bol len rád, že je už plnoletý, aby sa mohol brániť, keď to príde. Opatrne pozrel na Rona, no ten im nevenoval pozornosť. Len na tanieri zo strany na stranu presúval jedlo a každých pár sekúnd pozrel na hodinky. Už chcel vypadnúť.

Keď zachytil Harryho pohľad, vzhliadol. „Pohni si, Harry. Nemáš na raňajky čas. Tatko je pripravený vziať nás na ministerstvo, len si šiel vziať plášť.“

„Ron,“ ozvala sa Ginny keď vstávala, chytila Harryho za ruku. „Toto sú jeho narodeninové raňajky. Mal by si z nich užiť aspoň niečo.“

„A tiež musí mať niečo v žalúdku, aby sa mu podaril test,“ pridala sa pani Weasleyová, podišla k stolu a položila na Harryho tanier ďalšie toasty. „Harry, zlatko, si trochu červený, si v poriadku?“

Pani Weasleyová Harrymu položila ruku na čelo, aby zistila, či nemá horúčku.

„Som v pohode, pani Weasleyová,“ zamrmlal Harry, no bol všetko ostatné, len nie v poriadku. Úplne stratil chuť do jedla a túžil vypadnúť z kuchyne a od nebezpečne sa uškŕňajúcich dvojčiat rovnako, ako Ron.

„S tým testom sa netráp, zlatko,“ pokračovala pani Weasleyová, ktorá si zle vyložila jeho nepokoj. „Som si istá, sa ti to podarí. A aj keby nie, môžeš ho podstúpiť znovu neskôr.“

„Mamka, ak má Harry na niečo chuť, som si istý, že Ginny sa oňho postará,“ povedal Fred s nepekným úškľabkom. „V poslednom čase vie o jeho potrebách veľa.“

To mu stačilo, vyskočil od stola a pri tom sa mu podarilo rozliať svoju kávu po celom stole. Pani Weasleyová rýchlo vzala utierku a začala neporiadok utierať.

„Prepáčte, pani Weasleyová,“ ospravedlnil sa nervózne Harry. Fred s Georgom sa smiali hlasnejšie.

Ginny zazrela na svojich bratov. „Ignoruj ich, Harry,“ zašepkala a nežne ho pobozkala na líce. „Veľa šťastia. Aj tebe, Ron.“

„Vďaka,“ odvetil Ron a ledva bral svoje okolie na vedomie, keď Harryho ťahal z kuchyne.

Záverečná časť ôsmej kapitoly prekladu The Seventh Horcrux. Ostatné časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

Harryho srdce divo bilo, keď sa prechádzal po malej izbe vedľa vstupnej haly na Grimauldovom námestí. Moody súhlasil s Harryho žiadosťou na vypočutie Malfoya až nečakane rýchlo. Harryho výraz ho musel prezradiť, lebo starý auror sa zachechtal.

„Domyslel som si, že s Dumbledorom ste na niečom pracovali a predpokladám, že v tom chceš pokračovať. Ak si Dumbledore myslel, že o tom nepotrebujem vedieť, stačí mi to. Vždy v strehu, Potter. Čím menej ľudí vie, čo robíš, tým menšia je šanca na odhalenie,“ povedal. Dal som Dumbledorovi slovo, že dohliadnem na to, aby to skončilo. Ak to znamená, že ti pomôžem s tým, čo robíš, tak presne to aj urobím.“

Obrátil sa a oddupotal zohnať Malfoya. Jeho drevená noha vydávala pri každom jeho kroku hlasné klepnutie.

Harry sa presunul do zadnej časti miestnosti a posadil sa do najtmavšieho kúta. Dúfal, že bude môcť sledovať, ako bude Malfoy reagovať na Moodyho, kým zistí, že je tam aj on.

Pochyboval, že bude Malfoy spolupracovať, no ak mal akúkoľvek informáciu, ktorá by im pomohla, Harry bol odhodlaný ju získať.

Keď v hale začul hlasy, stiahol sa do tieňa a čakal.

„To, že musím žiť v týchto neutešených podmienkach vám nedáva právo vtrhnúť do mojej izby bez pozvania, pán Moody. Zásady slušného správania vyžadujú, aby ste mi poslali sovu a dohodli si stretnutie. Napriek vášmu nedostatku slušnosti by som očakával, že budete tieto základné úkony dodržiavať,“ škľabil sa Malfoy, keď vchádzal do izby. Posadil sa do kresla s tvrdým operadlom a nohy si vyložil na podobnú podnožku.

Moody šiel tesne za ním a tváril sa dosť pobavene. Sadol si na stoličku oproti Malfoyovi a nahol sa dopredu, takže sa takmer dotkli nosmi. „Počúvaj, Drake, a počúvaj dobre –“

„Je to Draco,“ vyštekol urazene Malfoy.

Moody pokračoval, akoby sa nič nedialo. „Nie si tu ako hosť, si tu, lebo keby si bol kdekoľvek inde, bol by si mŕtvy.“

„A bez informácií, ktoré vám môžem poskytnúť, by ste šli hneď za mnou,“ odsekol Malfoy, aj keď pri tých slovách trochu zbledol.

Harry sa Malfoyovi pozornejšie prizrel. Už nemal tmavé kruhy pod očami a jeho pokožka už nebola tak sinavá, no stále vyzeral bledý a vyčerpaný. Stále rozprával s nadradenosťou a sebaistotou, akú Harry očakával, no pod tým všetkým bolo cítiť napätie, ktoré tam v minulosti nebolo.

„Už sme to prebrali a uzavreli sme dohodu, ktorá pre nás bude obojstranne výhodná,“ prerušil ho Moody, no znel unavene, akoby takýto rozhovor viedol už mnohokrát.

„To neznamená, že si môžete vtrhnúť –“

„Zaklopal som, Dávid,“ povedal Moodu sucho. „Mám zopár otázok, na ktoré potrebujem odpovede.“

„Je to Draco,“ zavrčal Malfoy cez stisnuté zuby, „a keď sa o tom dozvie moja matka, nebude sa jej to páčiť.“

Moody mykol hlavou smerom k dverám. „Nech sa páči, ak tu potrebuješ svoju mamičku, choď a zožeň si ju.“

Malfoy sa rozhorčene nadul. „Nebude sa so mnou zaobchádzať ako s nejakým obyčajným domácim škriatkom. A som dokonale schopný starať sa o svoje záležitosti.“

„A so mnou sa nebude zaobchádzať ako s tvojou pestúnkou. Dospej, Dudley,“ zavrčal Moody a jeho magické sa pozerala priamo na Harryho úkryt. Žmurklo.

Harry sa takmer zadusil, čo sa tak snažil potlačiť smiech.

„Je to Draco,“ vyštekol Malfoy škrípajúc zubami. „Čo chcete vedieť? Nemám na to celý deň.“

„Je mi ľúto, že narúšam tvoj nabitý spoločenský program,“ ozval sa Harry, vystúpil z tieňa a sadol si vedľa Moodyho. Nohy si vyložil na podnožku a ruky skrížil na hrudi, takže dokonale napodobnil Malfoya. „Nikdy som si neuvedomil, aké zaujímavé sú portréty vo vašom krídle. Predpokladám, že to oni ťa zamestnávajú, keďže v celom dome nie je ani jeden živý obyvateľ, ktorý by sa s tebou rozprával. Musím sa tam pozrieť, keď si budem chcieť intelektuálne podebatovať.“

Molfoyov výraz sa okamžite zmenil z prekvapenia na hnev. „Potter,“ zaškľabil sa na Harryho povýšenecky. „Čo tu chceš? Nezostanem s ním v jednej miestnosti.“

„To on ti chce položiť zopár otázok a keďže je to jeho dom, môže si ísť, kam chce,“ odpovedal mu Moody nezúčastnene.

„Nemám ti čo povedať,“ povedal Malfoy tvrdohlavo a nepozeral sa na Harryho.

„V poriadku,“ odvetil Harry a pokrčil plecami. „Predpokladám, že vieš, kde je východ. A uisti sa, že si si vzal všetky svoje veci, keďže na tú izby čakajú ďalší. Moody, bol by si taký láskavý a priviedol mi Narcissu? Uvidím, či bude spolupracovať viac ako jej syn. Urobíme jej rovnakú ponuku.“

„Nepribližuj sa k mojej matke, Potter,“ vyprskol Malfoy. Na lícach sa mu urobili dva jasné ružové fľaky.

Harry naňho hľadel bez záujmu. „Ak nebudeš spolupracovať, Malfoy, nájdem niekoho, kto bude.“

Malfoy zaťal päste a po tvári sa mu mihlo niekoľko výrazov. „Čo chceš vedieť? Myslel by som si, že pán Vyvolený má na práci lepšie veci. Ak ma tak veľmi chceš dostať z tohto domu, prečo nenasleduješ svoj osud, aby sme my ostatní mohli žiť ďalej?“ uškrnul sa.

„To stačí,“ zavrčal Moody, vytiahol prútik a namieril ho na Malfoya.

„To je v poriadku, Moody,“ zadržal ho pokojne Harry. Vedel, že Malfoy mal sklon chvastať sa, keď bol naštvaný, a on sa na to spoliehal. „To presne urobím, Malfoy, s tvojou pomocou či bez nej. Nezaujíma ma tvoj osud rovnako, ako teba nezaujíma môj.  Ale myslím si, že obaja máme v tomto dome osoby, na ktorých nám záleží. Dokážeš na chvíľu prerušiť svoje detinské výlevy, alebo sa mám ísť pýtať tvojej matky?“

Malfoy pri zmienke o svojej matke znovu pobledol. No jeho hnev ustúpil a zavrčal: „Naseká ťa na drobné kúsky a nakŕmi tebou svojho hada.“

Harry sa prinútil pokračovať vyrovnaným hlasom. „Možno, ale ak sa mi ho nepodarí vziať so sebou, tvoj život je bezcenný ako kopa dračieho trusu.“

Malfoy sa od zlosti nadul a Harry si bol na moment istý, že vytiahne prútik a vrhne naňho kliatbu, no po chvíli akoby spľasol a unavene sa oprel v kresle. „Čo potrebuješ vedieť?“ opýtal sa nevýrazne.

„Chcem vedieť, či Voldemort,“ Harry ignoroval Malfoyove zasyčanie, „nedávno nevydal rozkazy na stráženie istých miest. Myslím tým za posledný rok. Prikázal by, aby boli tie miesta pod dohľadom, no nepovedal by, prečo. Znie ti to povedome?“

V Malfoyovom pohľade sa mihla iskra pochopenia, aj keď sa to snažil zakryť. „Prečo je to dôležité?“ spýtal sa.

Harry nezúčastnene pokrčil plecami. „Možno nie je, ale som zvedavý.“

Malfoyovi sa vrátila časť nadradenosti, keď ledabolo povedal: „Nemyslím si, že by to mohlo byť dôležité.“

„Čo nie je dôležité?“ opýtal sa Harry s prižmúrenými očami. Chlpy na ruke sa mu zrazu zježili.

„Čokoľvek je pod ochranou nemôže byť dôležité, inak by to strážili iní, dôležitejší ľudia. Ľudia, na ktorých záleží,“ odvetil Malfoy.

„Niekto ako ty?“ prevrátil očami Harry.

Malfoy za začervenal. „Dal mi tú najväčšiu úlohu zo všetkých a ja som ju splnil,“ povedal nadnesene.

Keď si Harry spomenul, akú úlohu zohral Malfoy v Dumbledorovej vražde, rozhorelo sa v ňom rozhorčenie. „Nesplnil si ju ty, ale Snape. Nakoniec si to nedokázal. Nie si vrah, Malfoy. Jedného dňa na to možno budeš hrdý.“

„Čo ty o tom vieš?“ spýtal sa Malfoy s očami rozšírenými od úžasu.

„Viem veľa. Viem, že keď Snape a ostatní vpadli cez tie dvere, sklopil si prútik. Profesor Dumbledore ti spravil ponuku a ty si ju chcel prijať,“ spomínal Harry a striaslo ho.

„Ako to môžeš –“

„Vráťme sa na začiatok, chlapci. Čo vieš o tom strážení, Draco?“ zastavil ich Moody a prvý raz použil správne meno.

„Neviem, čo to je, ani kde to je, ale poslal niekam Pettigrewa, Crabba, Goyla a Simmonsa, aby niečo spravili a správu podali jemu osobne. Ani jeden nepatrí k jeho najchytrejším alebo najoddanejším, takže to nemôže byť príliš dôležité,“ odpovedal Malfoy a pokrčil plecami.

Harry opreteky premýšľal. Červochvost sledoval Brloh, teda jeho. Takže zostáva šálka a neznámy horcrux. Ale čo potom strážil ten štvrtý? Nasadiť strážcov, ktorí neboli príliš inteligentní, to bol presne Voldemortov štýl. Nepýtali by sa, prečo, a nezamýšľali by sa nad tým. A ak sa k tomu ostatní smrťožrúti postavili rovnako, ako Malfoy, neverili by, že to bude niečo dôležité.

Červochvost bol Červochvost a ak sa Crabbe s Goylom aspoň trochu podobali svojim potomkom, tiež nebudú veľkí myslitelia. O Simmonsovi nevedel nič, ale predpokladal, že spadá do rovnakej kategórie. Ale prečo štyria?

Ale samozrejme! Medailón. Ak sa Voldemort nedozvedel, že RAB prenikol do jaskyne a ukradol ho, tak sa ani nedozvedel, že sa tam dostali Harry s Dumbledorom. Lucius Malfoy Voldemortovi povedal o zápisníku a Snape o prsteni, no o medailóne nevedel nikto. Niekto strážil jaskyňu. Rozkazy zneli, že všetko nezvyčajné, alebo akýchkoľvek návštevníkov ohlásia priamo Voldemortovi, aby to mohol vybaviť osobne.

Takže tak. Ak by dokázali nájsť tých strážcov, vedeli by, že sú na správnom mieste.

„Znamená to pre teba niečo, Potter?“ opýtal sa Malfoy a pozorne Harryho sledoval.

„Možno,“ odpovedal Harry neprítomne. „Kto vie, čo si Voldemort skutočne myslí?“

Malfoy sklonil hlavu a unavene si pošúchal čelo.  „Pozri sa, Potter, neviem, či je tá záležitosť s Vyvoleným pravda, alebo nie, ale ani ma to netrápi. Meno Malfoy je staršie a váženejšie, ako akákoľvek iná čistokrvná rodina a aj tak nás prenasledujú ako zvieratá. Ani moja matka, ani ja si nezaslúžime žiť takto. Ak sa pokúsiš zastaviť toto šialenstvo, urobím čokoľvek, aby som ti pomohol. Neznamená to, že sme priatelia a neznamená to, že s tebou chcem niečo mať, keď to skončí. Teda ak to prežiješ.“

„To mi stačí,“ prikývol Harry. „Viem, že keď to skončí, ja nebudem chcieť mať nič spoločné s tebou.“

Otočil sa k Malfoyovi chrbtom, krátko pokynul Moodymu a vyšiel z izby s hlavou vysoko zdvihnutou. Mal miesto, kde začne.

* * *

Ďaleko od Londýna, v temnom kamennom sídle ďaleko od ostatných, zvolal Temný pán svojich stúpencov. Sedel za ťažkým dubovým stolom na stoličke s vysokým operadlom pripomínajúcej trón. Jeho hadie črty prechádzali po zamaskovaných, zahalených postavách stojacich pred ním s úctivo sklonenými hlavami. Jeho dlhé prsty prechádzali pomaly, takmer zamilovane, po prútiku a jeho bezcitný pohľad sa zavŕtaval do skupiny.

„Ktorý z vás mi vie povedať, kam zmizol Potter a tá zradcovská rodina?“ zasyčal Voldemort potichu. Jeho hlas bol pokojný, no aj tak spôsobil triašku, ktorá prešla celou skupinou.

„Podľa mňa,“ ozval sa úlisný, kĺzavý hlas zo zadnej časti miestnosti, „sa skrývajú v hlavnom stane Fénixovho rádu. Ako som vás informoval, je tam celá rodina Weasleyovcov a Potter má sklony ochraňovať ich.“

„Áno, Severus,“ povedal Voldemort a v očiach sa mu mihol kratučký záblesk neprirodzenej červene. „Bol si veľmi nápomocný, keď si mi poskytol mená ľudí zapojených v tomto Ráde, ale nedokázal si mi povedať, kde sa nachádza ich hlavný stan.“

Snape sa uklonil ešte hlbšie. „Ospravedlňujem sa, pane, ale viete, ako funguje kúzlo spoľahlivosti. Jeho poloha nemôže byť odhalená bez strážcu tajomstva.“

Voldemort podráždene zovrel vychudnuté prsty okolo prútika. „A kto že je tým strážcom tajomstva?“ opýtal sa.

„Ako viete, od vraždy Albusa Dumbledora už nie som informovaný o dianí v Ráde,“ odpovedal Snape jemne.

„Áno, všetci vieme, že si zabil Dumbledora, Snape,“ zavrčala Bellatrix Lestrangeová, ktorá už nedokázala dlhšie mlčať. „V jednom kuse nám to pripomínaš. Pýtal sa, kto je novým strážcom tajomstva.“

„Ďakujem, Bella,“ zasyčal výhražne Voldemort. „Aj keď si cením tvoju oddanosť, nepáči sa mi, že si hovorila bez vyzvania.“

Bellatrixine oči sa pod maskou rozšírili, keď si konečne uvedomila, že prekročila hranice. „Samozrejme, pán môj,“ povedal so sklonenou hlavou. „Ospravedlňujem sa.“

„Nech sa to nestane znovu, Bella,“ odvetil chladne. Keď spravila krok späť, aby sa znovu zaradila do radu smrťožrútov, pozdvihol prútik a zasyčal: „Crucio.“

Bellatrix vrieskajúc dopadla na podlahu a zvíjala sa od bolesti. Ostatní smrťožrúti hľadeli pred seba, ani sa nepohli. Po riadnej chvíli Voldemort zrušil kliatbu a opäť sa obrátil na Snapa. Bellatrix fňukala na zemi, nikto sa nepohol, aby jej pomohol.

„Poznáš tých ľudí lepšie ako my ostatní, Severus. Koho by si zvolili za nového strážcu tajomstva?“ opýtal sa.

Snape si zamyslene prechádzal prstom po brade. „Môj inštinkt mi vraví, že buď Minervu McGonagallovú, alebo Alastora Moodyho ale ešte je tu otázka Pottera,“ povedal a ohrnul hornú peru.

„Čo s tým má Potter?“ opýtal sa Voldemort.

„Ak mal ten fagan nejaké slovo vo výbere, bude strážcom on. Je neobyčajne arogantný a sebavedomý. Jeho hlúpa chrabromilskosť mu nedovolí, aby bol ohrozený niekto iný, takže by to vzal na seba,“ odpovedal Snape a zatváril sa, akoby mal tie slová zanechali v ústach pachuť.

Voldemort odmietavo povrtel hlavou. „Rád by nedovolil, aby bol strážcom ich tajomstva šestnásťročný chlapec.“

„Normálne by som s vami súhlasil, no pri Potterovi platia iné pravidlá. Sám Dumbledore mu zveril príliš veľa vedomostí,“ povedal Snape so zaťatými päsťami.

„Dumbledore bol blázon a jeho náklonnosť k tomu chlapcovi bola jeho najväčšia slabosť. Nechcem, aby ste sa zaoberali Potterom. Nechajte ho mne. Mám s ním veľmi presné plány. Musí sa naučiť, čo znamená odporovať mi, no pre naše plány nie je nijakou prekážkou,“ povedal Voldemort.

Sanpe vyzeral, že chce protestovať, no sklonil hlavu a ustúpil. „Áno, pane.“

„Podarilo sa niektorému z vás, neschopných idiotov, zistiť, ako sa podarilo tým zradcom krvi zahnať na svadbe dementorov?“ opýtal sa Voldemort slabým hlasom.

„Potterovi a najstaršiemu Weasleymu, tomu, ktorého som poznačil, sa podarilo posilniť ochrany, pane,“ ozval sa Fenrir Greyback.

„Chápem,“ zasyčal Voldemort. „Očakávam, Fenrir, že toho Weasleyho potrestáš.“

„Áno, pane. Poznačil som ho a som si istý, že je sklamaný z postoja ministerstve k našej rase. Keď ho premením na skutočného vlkolaka, bude pripravený pridať sa k nám,“ zaškeril sa Greyback šialene.

„Výborne. A čo je s Malfoyovcami? Chytili ste ich?“ opýtal sa Voldemort.

Smrťožrúti sa neisto zahniezdili, no niekto neprehovoril.

„Položil som otázku a očakávam odpoveď,“ povedal Voldemort bez toho, aby zvýšil hlas. Hrozba v ňom však znela aj tak.

„Nie, môj pane. Akoby sa prepadli pod zem,“ ozval sa ženský hlas.

„Ako je to možné?“ opýtal sa Voldemort.

Opäť ticho.

„Odpovedzte,“ zvrieskol. Z konca prútika mu vyskočili zelené iskry.

„Bez pomoci by to nedokázali,“ odvetila Bellatrix, ešte stále zo zeme. Od bolesti zalapala po dychu, no kľakla si. „Moja sestra nemá kontakty, ktoré by jej pomohli proti vám, môj pane. Musí im pomáhať niekto z Dracových priateľov.“

Snapova tvár zostala bez výrazu.

„Chcem, aby ste ich našli a priviedli predo mňa, spolu s tým, kto zosnoval ich útek. Ten, ktorý ich nájde, si samozrejme vyslúži pochvalu a kúsok mojej vďačnosti,“ povedal Voldemort.

„A čo Červochvost?“ opýtala sa Bellatrix. „Nie je tu. Možno im pomohol on.“

„Červochvostovi chýba na niečo tak odvážne guráž. Viem, kde je, rovnako, ako viem o vašich úlohách. Na to nikdy nezabúdaj, Bella,“ povedal hrozivo.

„Áno, pane,“ strhla sa Bellatrix.

„Všetci máte svoje rozkazy. Viac ma nesklamte. Ak sa stretneme nabudúce, a vy budete môcť nahlásiť len samé zlyhania, budem oveľa nepríjemnejší,“ oznámil a jeho chladný, hadovi podobný pohľad kĺzal po skupine. „Severus, ostaň ešte chvíľu tu. Niečo s tebou potrebujem prebrať.“

„Áno, pane,“ povedal Snape s úklonom.

Ostatní smrťožrúti sa rýchlo premiestnili, aby mohli pokračovať v zadaných úlohách, ale aj aby boli čo najďalej od jeho hnevu.

„Už je to vyše mesiaca od Dumbledorovej smrti a nezaznamenal som ani náznak, že by niekto šiel po mojich horcruxoch. Mám dojem, že si sa mýlil, keď si tvrdil, že Dumbledore o tom niekomu povedal,“ začal Voldemort hlbokým syčaním.

Snape sa uklonil a pomaly podišiel k stolu. „Samozrejme, môžete mať pravdu. Pane. Ale za tie roky, odkedy som sľúbil vernosť Dumbledorovi, som ho spoznal celkom dobre. Vždy mával záložné plány.“

„No napriek tomu si ku koncu niečo z jeho dôvery stratil. Povedal si, že pred tebou niečo tajil,“ odvetil Voldemort a jeho červené oči sa zúžili na tenké štrbiny.

„Áno,“ priznal Snape a nervózne sa zahniezdil. „Mal dojem, že nerobím dosť, aby som zistil, čo mal v pláne Malfoyov chlapec. Nemohol som odhaliť, čo som vedel a bez Dracovej spolupráce sa moje historky ukázali ako nepravdivé. Ako viete, Dumbledore veril, že každý sa dá zachrániť. Dúfal, že chlapcovi ponúknem možnosť na zmenu.“

„Áno, súcit bola jedna z jeho najväčších slabín. Nikdy nedokázal pochopiť, že sú takí, ktorí sa nechcú dať zachrániť.“ Povedal Voldemort s ohyzdným úsmevom na tvári.

Snape sa zatváril, akoby prehltol niečo slizké a nechutné. „Tiež mi odmietol prezradiť, čo preberali všetky tie večery s Potterom.“

Voldemort nedbalo mávol rukou. „Povedal si, že si zaistil, aby sa Potter minulý rok nenaučil oklumenciu. Možno sa Dumbledore rozhodol učiť ho sám a odhalil tvoje klamstvo.“

Snape sa naježil a jeho sinavé črty nadobudli strašný výraz. „Ten chlapec nie je schopný zvládnuť základné techniky. Keď som povedal, že sa nedokáže učiť, nebolo to ďaleko od pravdy.“

„No Dumbledore mal toho chlapca rád,“ povedal Voldemort, očividne pobavený Snapovou otvoreniu nenávisťou k Harrymu.

„Áno,“ odvetil Snape cez stisnuté zuby. „Mal ho tak rád, že mu často dovolil strkať nos do vecí, ktoré mal nechať schopnejším. Obávam sa, že Dumbledore mohol do záležitostí horcruxov zasvätiť Pottera. Jeho ego je dostatočne veľké na to, aby si myslel, že to zvládne.“

„Hlúposť. Dumbledore mal vždy slabosť pre svojich obľúbencov, no nikdy by nezveril informáciu, ktorá by ma mohla zničiť, šestnásťročnému chlapcovi. Opatrne, Severus, prejavuje sa tvoja žiarlivosť,“ zavrhol to Voldemort pobavene.

Snape mierne pozdvihol hlavu. „Pri všetkej úcte, pane, vy ste zverili podobnú úlohu šestnásťročnému.“

Voldemortov úsmev sa vytratil a jeho oči sa opäť zúžili. „Malfoyovmu chlapcovi som tú úlohu zveril ako trest pre jeho otca. Vedel som, že ju nezvládne a mal som pravdu. To ty si zničil môjho nepriateľa. Malfoy to nemal prežiť.  Dumbledore bol príliš vznešený na to, aby dobrovoľne vystavil niekoho, koho pokladal za dieťa, takému riziku. Jeho náklonnosť k Potterovi by mu to nikdy nedovolila.“

Snape sa zamračil. „Môj pane –“

„Dosť! Už o tom viac nechcem počuť, Severus. Mám s Harrym Potterom plány. Verím, že proroctvo o ňom hovorilo ako o hrozbe, lebo bol horcruxom, a nie kvôli nejakým jeho schopnostiam. Keď som uvedomil, čo sa stalo, bolo mi to jasné. Zvládnem Harryho Pottera. Už pre mňa viac nepredstavuje hrozbu. Môžu sa začať uskutočňovať plány na rozloženie ministerstva. Nikto ma nemôže zastaviť,“ povedal Voldemort s planúcimi očami.

„Áno, pane,“ odvetil Snape a pochybovačne sa zamračil. Nebolo tajomstvom, že Snape veril, že Harryho povesť bola prehnaná, ale tiež vedel, že je nemúdre podceňovať ho. Mal nepekný zvyk byť v pravý čas na správnom mieste.

Druhá časť ôsmej kapitoly prekladu knihy The Seventh Horcrux od Melindy. Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

Harry s prekríženými nohami sedel na posteli, bradu si podopieral rukou a hľadel na škatuľu, ktorú mu dala profesorka McGonagallová. Balík zostal zapečatený a dokonale nezaujímavý, zabalený do hnedého papiera, no Harry vedel, že jeho otvorenie bude znamenať posledné zbohom. Profesor Dumbledore bol naozaj preč a nevráti sa. Vedel, že to, že balík neotvorí, nič na tom nezmení. No keď ho otvorí, bude to neodvolateľné.

Sedel na jednom mieste už vyše hodiny a nebol si istý, či dole ešte prebieha stretnutie. Chcel to, čo mu Dumbledore zanechal, otvoriť v súkromí, pre prípad, že by to malo niečo dočinenia s Voldemortom alebo horcruxmi. A tiež neveril svojím emóciám a nechcel, aby bola spoločnosť svedkom ďalšieho zrútenia. Vedel, že by to mal otvoriť skôr, ako ho príde niekto skontrolovať, no nevedel sa k tomu prinútiť.

Dvere slabo zaškrípali a do miestnosti nakukol Ron. „Všetko v pohode, kamoš?“ spýtal sa opatrne.

„Hej,“ odvetil Harry. „Som v pohode, poď dnu.“

Ron otvoril dvere a vstúpil dnu, tesne nasledovaný Hermionou a Ginny.

„Harry!“ začala Hermiona. „Prečo si odišiel bez slova? Ani som si nevšimla, že si preč.“

Harry jednoducho pokrčil plecami.

„Čo ti odkázal?“ opýtal sa Ron a ukázal hlavou na balík.

„Netuším,“ priznal sa Harry s ďalším pokrčením pliec.

„Ani si to neotvoril?“ zhíkla užasnuto Hermiona. „Môže to byť niečo dôležité, niečo, čo by sa nám hodilo.“

„Ja viem,“ povedal potichu.

Hermiona si očividne uvedomila, prečo Harry otáľal, lebo jej pohľad zmäkol a hľadela na Harryho, akoby jej ho bolo ľúto. Odvrátil pohľad a ona sa vrátila a sadla sa na posteľ vedľa Rona.

„Všetci odišli. Vlastne to ani nebolo pravé stretnutie. Nemôžem uveriť, že Rokfort vôbec neotvoria,“ povedala nervózne.

Harry sa strhol, keď roh jeho postele poklesol. Pozrel hore a uvidel na ňom sedieť Ginny, ktorá ho pozorovala. Jej výraz bol neutrálny a on jej bol za to vďačný.

„Takže profesorka McGonagallová doručila všetko?“ opýtal sa Harry hlasom, o ktorom dúfal, že je dostatočne ľahostajný.

„Všetko nie,“ odpovedal Ron zachmúrene.

Harry zaujato pozrel na Rona a nadvihol obočie.

„Dumbledore zanechal niečo aj Snapovi.“ Ron to meno doslova vypľul.

Harry pevne zovrel päste. „To sa dalo čakať, vždy tomu hajzlovi dôveroval.“

„Je to dosť zvláštne,“ povedala Hermiona ustarane.

„A to prečo?“ vytisol Harry cez stisnuté zuby.

Ginny ho vzala za ruku a jemne mu roztvorila päsť. Odhalila tak niekoľko mesiačikovitých kvapiek krvi na miestach, kde sa mu nechty zaryli do kože. Utrela ich a zovrela jeho ruku vo svojej jemnej dlani. Jeho žalúdok sa trochu upokojil.

„No… Viem, že to nechceš počuť, ale dávaj pozor,“ začala Hermiona nervózne. „Profesor Dumbledore Snapovi skalopevne veril. Trval na tom, že je na našej –“

„Až kým ho nezabil,“ vykríkol Harry, ktorý už nedokázal udržať svoj hnev.

„Ja to viem, Harry,“ odvetila Hermiona. „No aj tak, dúfala som, že sa to dá vysvetliť aj inak, že to tak z nejakého dôvodu naplánovali.“

„Ty si myslíš, že Dumbledore mal v pláne, aby ho Snape zabil?“ neveriaco sa pýtal Ron.

„Neviem,“ zvolala Hermiona sklamane. „No chcela by som vedieť, či tu nie je niečo, čo sme prehliadli. Ale ak Dumbledore Snapovi niečo zanechal… Možno to nevedel. Chcela by som vedieť, čo mu zanechal. Mohlo by to zodpovedať niektoré otázky.“

„Žiadne otázky nie sú,“ odsekol Harry príkro. „Snape ho zabil. Dumbledore mu niečo nechal, lebo mu veril, myslel si, že je priateľ. Snape sa ničím nelíši od Červochvosta.“

„Nemôžeš si predsa stále myslieť, že Snape ja na našej strane, Hermiona,“ povedal Ron.

„Nie, myslím, že nemôžem,“ pripustila Hermiona, „ale priala by som si to vedieť na isto.“

„Nie je čo vedieť,“ odvrkol Harry naštvane. Bol viac a viac nahnevaný. „Je to vrah, Hermiona. Zabil Dumbledora a to sa nedá prepáčiť.“

„Hovorila som s Fredom a Georgom,“ ozvala sa zrazu Ginny. „Spýtala som sa ich, či nevedia, kde býval Mundungus.“

„A vedeli?“ vyzvedal Ron.

„Nie, ale keď som im povedala, že to Harry potrebuje vedieť, povedali, že to skúsia zistiť. Povedali, že Dung nikdy nezostával príliš dlho na jednom mieste,“ odpovedala Ginny.

„Super,“ vzdychol Harry. Opäť hrozilo, že ho zaplaví beznádej.

„Neboj sa, Harry, nechaj to na Freda s Georgom. Ak niekto dokáže vypátrať jeho poslednú adresu, sú to oni,“ povedala Ginny povzbudzujúco.

„Aspoň niečo,“ priznal Harry. „Poprosil som Remusa, aby sa pozrel po nejakom kúzelnom stane, s ktorým by sme mohli cestovať. Môžeme ako základňu použiť hlavný stan, ale mám pocit, že budeme často preč. Dumbledore bol minulý rok tiež často preč a vieme, že robil to isté ako my.“

„To je skvelý nápad, Harry. Kedy teda vyrazíme?“ opýtala sa Hermiona.

„Nie pred mojimi narodeninami,“ odvetil jej Harry. „Nechcem žiadne komplikácie s ministerstvom kvôli neplnoletému čarovaniu a dá nám to možnosť usporiadať niektoré veci. Musíme sa rozhodnúť, tam pôjdeme najprv. Ron a ja si tiež musíme spraviť premiestňovací test.“

Ron sa znepokojene zamrvil a Hermiona sa naňho povzbudzujúcu usmiala.

„Prečo neotvoríš tu škatuľu?“ navrhla jemne Ginny. „Možno nám to pomôže v rozhodovaní.“

Harry pozrel na obyčajne vyzerajúcu krabicu. Nič sa nedá robiť. „Áno… Dobre,“ povedal a potiahol za špagát. Keď prekonal svoju počiatočnú váhavosť, okamžite ho premohla zvedavosť a chcel rýchlo zistiť, čo je vnútri.

Keď odstránil aj poslednú časť obalu, vybral z krabice neuveriteľne starú kamennú misu a dôstojne ju postavil na stôl. V mise bolo niekoľko zabalených predmetov.

„Čo je to?“ opýtal sa Ron a zahľadel sa na predmet zblízka.

„To je Dumbledorova mysľomisa,“ odpovedal mu potichu Harry a vybral zvnútra malé predmety.

„Sú veľmi vzácne, Harry,“ poznamenala Hermiona a pozorne skúmala runy vyryté po obvode mysľomisy.

„A drahé,“ nadviazal Ron.

„Takto ti ukázal spomienky na Toma?“ chcela vedieť Ginny a prstami prechádzala po okraji misy. „To sú tie spomienky?“

Harry prikývol a odbalil poslednú zazátkovanú ampulku. „Hej, toto sú tie spomienky, ktoré mi ukázal v priebehu našich lekcií. Myslel si, že pochopenie Riddlovej minulosti je kľúčom k nájdeniu jeho horcruxov.“

„Ale nemali by Dumbledorove myšlienky zomrieť s ním?“ opýtal sa Ron.

„Nie. Mnohé z týchto spomienok patria ľudom, ktorí sú už dávno mŕtvi. Jedna z nich patrila dokonca domácemu škriatkovi,“ vysvetlil mu Harry a rozbalil posledné dve veci.

Pri Ginninom vzdychu sa prudko otočil.

„To je…?“ začala trasľavým hlasom.

Harry držal zápisník, ktorý kedysi spôsobil v Ginninom živote katastrofu. Zahľadel sa hlboko do jej ustaraných očí a pokúsil sa jej odovzdať kúsok svojej sily. Vedel presne, čo cíti, veď sám sa musel pred chvíľou vysporiadať s hrôzami svojej minulosti.

„Áno, je. Neviem, ako ho Dumbledore získal späť. Vrátil som ho Malfoyovi spolu s ponožkou, ktorá oslobodila Dobbyho. Možno ho Malfoy odhodil, alebo ho mal Dobby. Neviem, možno ho Dumbledore nejako získal v sídle Malfoyovcov,“ odvetil Harry a uprene sledoval Ginny.

Ginny natiahla trasúcu sa ruku k potrhanému, tesákom prederavenému zápisníku. Harry jej ho s vážnym výrazom podal. Vedel, že si musí so svojimi démonmi poradiť sama.

„Nie, Ginny, nerob,“ ozval sa Ron a vrhol sa za zápisníkom.

Harry zachytil Ronovu ruku a zadržal ju. „Nechaj ju to spraviť, Ron. Potrebuje to,“ povedal mu s očami stále upretými na Ginny.

Jej oči boli smutné a vystrašené, no ostali suché. V tichosti prevrátila niekoľko stránok a pozrel na Harryho. „Len kniha,“ vyhlásila trasľavo.

Harry prikývol. „To je všetko, čo z neho zostalo. Len kniha. Porazila si ho, Ginny.“

„Nie, to ty si ho porazil,“ namietla Ginny s krátkym, neveselým úsmevom. „Ja som bola v bezvedomí.“

„To ty si ho porazila. Prežila si. To sa nikdy nemalo stať. Celý rok si s ním bojovala celkom sama a prežila si. Nepodceňuj sa, Ginny,“  odvetil Harry prudko.

Ginnine oči sa naplnili slzami, ktoré tak dlho zadržiavala, ale opäť ich potlačila. Harry sa naklonil dopredu a nežne ju pobozkal na čelo. Oprela  sa oňho a položila si hlavu na jeho rameno.

„Čo je v tom poslednom balíčku?“ potichu sa opýtala Hermiona.

Stále po očku sledujúc Ginny ho Harry otvoril. Obsahoval prsteň Marvola Gaunta s čiernym kameňom. „Je to ten druhý horcrux. Ten, ktorý zničil Dumbledore,“ oznámil im Harry.

„Ó, môžem sa naň pozrieť?“ požiadala ho Hermiona.

Harry jej ho podal. „V krabici je ešte niečo,“ povedal a vytiahol odtiaľ jeden z Dumbledorových krehkých strieborných prístrojov.

„Na čo to je?“ chcel vedieť Ron.

„Nemám ani tušenia,“ odvetil Harry a zblízka si prístroj prezeral. Bol zložený z niekoľkých krehkých strieborných valčekov a na vrchu mal trubičku.

„Nie je tam nejaký návod?“ opýtala sa Hermiona.

„Nie,“ odpovedal Harry úsečne a bojoval so spomienkou na okraji jeho vedomia. „Ale už som ho videl predtým,“ povedal nesústredene.

„Jasne, že hej,“ Dumbledorova kancelária nimi bola prepchatá a ty si tam bol dosť často,“ pripomenul mu Ron.

„Kedy si ty bol v Dumbledorovej pracovni?“ zaujímala sa Hermiona.

„Minulé Vianoce. V tú noc, keď mal Harry tú vidinu, v ktorej videl, ako tatka napadol had,“ odpovedal Ron.

„To je ono!“ vykríkol Harry a luskol prstami.

„Čo?“ chcela vedieť Ginny.

„Vtedy som videl túto vec. Bolo to v tú noc, keď som mal tú vidinu, či čo to bolo. Dumbledore s tým prístrojom niečo robil. Vychádzal z neho zelený dym,“ pokračoval Harry vzrušene. „A potom sa zmenil na hada.“

„To si nepamätám,“ zamračil sa Ron.

„Vtedy si mal iné starosti, nie?“ opýtal sa Harry.

„Ale nie je tam nejaká poznámka alebo niečo, čo by vysvetľovalo, ako to funguje?“ opýtala sa Hermiona a odfúkla si z čela prameň vlasov.

Harry sa znovu pozrel do krabice, no tá bola prázdna. „Nie, nič tam nie je.“

„Môžem sa spýtať profesorky McGonagallovej,“ navrhla Hermiona. „Mohla by vedieť, ako to funguje.“

„To je dobrý nápad,“ ocenil Harry a neprítomne prikývol. „Aj tak jej potrebujeme ukázať portrét zakladateľov.“

„Myslím, že ti povie, že v tejto chvíli je vo väčšom bezpečí tu, keďže Rokfort neotvoria. Nezdá sa mi, že by mala veľkú dôveru v ministerstvo,“ povedala Hermiona.

„Nedá sa povedať, že by som s ňou nesúhlasil,“ odvetil Harry.

„Keď Rokfort neotvoria, aspoň nemusím mamke hovoriť, že sa tam nevrátim,“ potešil sa Ron.

„Ale musíš jej povedať, že odchádzaš, Ron. Ani z toho nebude príliš nadšená,“ namietla Hermiona.

„Nemyslím si, že by sme jej to mali povedať,“ ozvala sa Ginny. „Nikdy s tým nebude súhlasiť a určite sa nás pokúsi zastaviť. Mali by sme pri prvej príležitosti vykĺznuť. Povedal si, že hlavný stan použijeme ako základňu, Harry?“

„Hej, povedal som to Lupinovi,“ odvetil Harry s úškrnom. „Ako si to zistila, Ginny?“

Ginny sa usmiala. „Som najmladšia zo siedmich, Harry. Keby som sa nenaučila načúvať, nikdy by som sa nič nedozvedela.“

Harry sa znovu uškrnul. „Presne tak som ja fungoval u Dursleyovcov. Myslím, že kým odídeme, mali by sme si tie spomienky prejsť v mysľomise.“

„Kam pôjdeme najprv?“ opýtal sa Ron.

„Mám dojem, že najlepšie miesto, kde začať, je to, kde začal aj on. Sirotinec,“ odvetil Harry.

„Bol to muklovský sirotinec, že?“ uisťovala sa Hermiona.

„Hej,“ potvrdil Harry a prikývol.

„Môžem si požičať Hedvigu?“ požiadala Hermiona. „Poprosím mamu, aby nám zistila mená všetkých londýnskych sirotincov, ktoré fungovali pred päťdesiatimi rokmi.“

„Ako by to mohla vedieť?“ opýtal sa šokovaný Ron.

„Jednoducho použije internet,“ odvetila Hermiona s pokrčila plecami.

Ronov ohromený výraz sa nezmenil. „Použije čo?“

„Och, to je počítač, že?“ opýtala sa Ginny so širokým úškrnom. Jej záujem Harrymu pripomenul pána Weasleyho.

Hermione šklbalo kútikmi, ako sa pokúšala nesmiať. „Áno, má to niečo spoločné s počítačmi. Ale to je jedno, ona vie, čo má robiť. Bude rada, že som ju poprosila o pomoc.“

Harry zdvihol pohľad a spýtavo sa jej pozrel do očí.

Hermiona pokrčila ramenami. „Jednoducho sa cíti trochu mimo môjho života. Akoby aj nie? Nedá sa s tým nič robiť, Harry, ale žiadosť o pomoc ju poteší.“

Harry si povzdychol. Cítil sa kvôli Hermioninej rodine zle. „Dobre teda. Začíname. A vy traja si potrebujete, zatiaľ čo sme tu, precvičiť cloniace zaklínadlo.

„Harry, clonenie sme prebrali v DA v piatom ročníku,“ namietol ostro Ron.

„Ak narazíme na odpor, alebo ak Voldemort príde na to, čo robíme, pôjdu po vás. Mňa chce Voldemort živého,“ oznámil im Harry.

„Hej, aby ťa mohol doraziť sám,“ povedal Ron pochmúrne.

„Červochvost povedal, keď zistil, že som… Keď… Prikázal smrťožrútom, aby ma nezabíjali,“ zakoktal sa Harry. „To preto po mne celý minulý rok nešiel. Chce ma zajať a niekde ma držať.“

Ostatní od hrôzy zalapali po dychu.

„Nedovolíme, aby sa to stalo, Harry,“ povedala Ginny a striaslo ju. Prisadla si bližšie k Harrymu a chytila ho okolo pása, akoby si ho chcela pripútať.

„Voldemort stále nepozná celá proroctvo. Teda, ak ho nevedel Snape. Dumbledore mi povedal, že jediní dvaja ľudia, ktorí poznajú celé znenie, bol on a ja. A ak to Snape nevedel, tak Voldemort stále nevie, že ak chce získať plnú moc, musí ma zabiť osobne,“ pokračoval Harry.

„Ale Snape vedel, že Dumbledore hľadá horcruxy, nie?“ opýtala sa zrazu Hermiona.

„Hej. Dumbledore mi povedal, že to Snape ho zachránil v tú noc, keď si poranil ruku,“ odpovedal jej Harry a čudoval sa, kam tým smeruje.

„Takže ak sa Snape naozaj obrátil proti –“

„Obrátil.“

„Ak sa naozaj obrátil proti nám,“ nenechala sa Hermiona prerušiť, „povedal Voldemortovi, čo Dumbledore robil. Voldemort nie je hlúpy. Bude predpokladať, že profesor Dumbledore tú informáciu posunul niekomu inému a tá osoba sa pokúsi to dokončiť. Bude ostatné Horcruxy strážiť.“

„Možno,“ prikývol Harry. „No možno nie. Voldemort by nikdy nikomu nepovedal o tom, že tajne pracuje na zvrhnutí nepriateľa. Smrťožrúti sú jeho prisluhovači, nie jeho priatelia. Dumbledore to celý minulý rok zdôrazňoval. Nikdy by sa o takú informáciu nepodelil, takže by ho nenapadlo, že niekto iný by to urobiť mohol.“

„Myslíš, že by to Malfoy mohol vedieť?“ opýtala sa Ginny.

„Možno, ale asi ťažko mi to povie,“ povedal Harry a predstavil si úškľabok na Malfoyovej tvári, keby sa ho šiel spýtať.

„Mohol by si poprosiť Moodyho, aby sa ho spýtal,“ navrhla Hermiona.

„Hermiona, nikomu inému to nepovieme,“ zamietol to Harry so stisnutými zubami. Od sklamania si zašiel rukou do svojich neposlušných vlasov.

„Stále si myslím že by niekto z Rádu mal vedieť, čo robíme, ale chápem tvoj postoj,“ povedala mierne zamračená Hermiona. „Ale Moody by nám mohol pomôcť. Pochybujem, že by Malfoy vedel o horcruxoch, takže by sme sa mohli spýtať, či neprikázal niečo strážiť bezdôvodne.“

Harry sa zamračil a premýšľal o tom. Hermiona mala sklony opierať sa o autoritu a nedokázala pripustiť, že autority sa môžu mýliť. No jej myšlienka by mohla fungovať, až na…

„Moody je príliš podozrievavý, nenechá to len tak.“

„Veril Dumbledorovi a myslím si, že verí aj tebe,“ zapojila sa Ginny.

„Dobre, opýtam sa Moodyho, či si môžem pohovoriť s Malfoyom. Presne na to som chcel myslieť tesne pred spaním,“ povedal uštipačne.

Ginny ho nežne postrapatila. „Ach moje, je ťažké byť hrdinom.“

Harry sa zaškaredil, na čo sa Ginny zachichotala.

Dievčatá im zaželali dobrú noc a pobrali sa do svojej izby. Harrymu trvalo dlho, kým zaspal. Keď sa mu to podarilo, jeho sny trápili vidiny vlkolakov, zamknutých krabíc a zeleného dymu.

Prvá časť ôsmej kapitoly preklady knihy The Seventh Horcrux. Ďalšie časti sú k dispozícii v archíve prekladu.

Kvôli množstvu nepredvídaných prerušení sa schôdza Rádu, naplánovaná na večer, vlastne vôbec neuskutočnila. Harry sa vrtel na svojej stoličke, vidličkou sa prehŕňal vo zvyškoch svojej večere a hrozil sa všetkých tých otázok, ktoré sa členovia Rádu určite opýtajú. Vedel, že niektorí z nich, napríklad Remus alebo Moody, ho pochopia. No pani Weasleyová alebo Kingsley Shacklebolt budú určite žiadať viac informácií, ako im môže poskytnúť.

Z úvah ho vytrhol príchod pána Weasleyho a profesorky McGonagallovej, ktorí vošli do miestnosti z pochmúrnymi výrazmi na tvárach. Kuchyňa na Grimauldovom námestí, ešte pred chvíľou plná veselého rozhovoru a hlučného smiechu dvojičiek, bola zrazu čudne tichá. Táto chaotická skupina tých, čo prežili, si toho vytrpela príliš veľa na to, aby sa pri vyhliadke na ďalšie zlé správy necítili napäto.

„Čo je, Artur?“ so strachom sa opýtala pani Weasleyová, vyskočila zo svojej stoličky a vtisla na ňu pána Weasleyho.

Harry si zrazu uvedomil, ako staro a unavene pán Weasley vyzerá. Mal oči podliate krvou a pod nimi tmavé kruhy. Na spánkoch mu presvitali šedivé vlasy. Harryho pohľad sa presunul k profesorke McGonagallovej, ktorej uvoľnil stoličku Hagrid. Aj ona vyzerala, akoby za ten mesiac od smrti profesora Dumbledora veľmi zostarla.

Harrymu zovrelo hrdlo. Táto vojna ich zabíjala všetkých. Voldemort ich zabíjal a on to musel zastaviť.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa a jeho hlas mu znel silnejšie, ako sa cítil. Rýchlo prebehol pohľadom miestnosť, aby zistil, či niekto nechýba. Kvôli výrazom tváre pána Weasleyho a profesorky McGonagallovej sa bál, či nezomrel niekto ďalší.

Cítil, ako mu do dlane vkĺzla menšia dlaň a keď sa obrátil, uvidel Ginny, ako vystrašene pozerá na svojho otca. Preplietol svoje prsty s jej a upokojujúco ich stisol.

„Práve idem zo stretnutia so správnou radou,“ začala profesorka McGonagallová. „Rozhodli sa.“

„Scrimgeour zavolal na vyhlásenie výsledku všetkých vedúcich oddelení,“ pokračoval unavene pán Weasley.

„Neotvoria Rokfort, že?“ opýtal sa Harry ochromene. Nebol si istý, či má cítiť šok alebo hnev.

„Nie, neotvoria. Uzniesli sa, že nedokážu zaručiť bezpečnosť študentov. Aurori sú už tak preťažení,“ odpovedala mu profesorka McGonagallová, pričom hlas sa jej nezvykle triasol.

„Ako to môžu urobiť?“ vykríkla Hermiona pohoršene. „Kde sa budú študenti vzdelávať?“

„Správna rada si myslí, že by aj tak neprišlo dosť študentov. Nie je nijakým tajomstvom, že Veď-Viete-Kto sa veľmi zaujíma o Rokfort. Väčšina verí, že sa odtiaľ držal bokom len kvôli Dumbledorovi. A teraz mu už nebráni nič. Rodičia svoje deti nepošlú priamo jemu do cesty,“ povedal pán Weasley a vrhol na zhrozene vyzerajúcu pani Weasleyovú významný pohľad.

„Dumbledore by chcel, aby Rokfort otvorili,“ ozval sa Hagrid a z vrecka si vybral vreckovku veľkosti obrusu.

„Ja to viem, Hagrid, ale správna rada na tom trvá,“ rýchlo mu odpovedala profesorka McGonagallová.

„Tlačil na zatvorenie Rufus Scrimgeour?“ chcel vedieť Harry. Nemal problém predstaviť si, že ten človek nechal zavrieť Rokfort, aby sa pomstil Harrymu za to, že nechcel pomôcť ministerstvu. Možno si myslel, že Harry bude mimo rokfortských stien zraniteľnejší a bude potrebovať pomoc.

„Nie. Rozhodnutie prišlo zo správnej rady,“ odvetila profesorka McGonagallová s povzdychom.

„On nie je zlý človek, Harry. Len veci nerieši spôsobom, akým by sme si priali my,“ povedala Tonksová. „Chce túto vojnu ukončiť, no chce za to aj dostať uznanie. Nebude nám prekážať, ale pokúsi sa zistiť, čo robíme. Je zvyknutý na to, že je vodca. Nepáči sa mu, keď je mimo diania.“

„Scrimgeour je rovnako posadnutý politikou a udržaním si kresla, ako bol Fudge. Nerobí dosť, lebo sa bojí reakcie verejnosti,“ povedal nahnevane Bill. Od Greybackovho útoku na ministerstvo zanevrel.

Keď okolo stola vypukla diskusia o výhodách a nevýhodách Scrimgeoura ako ministra, Remus sa naklonil k Harrymu, aby sa s ním potichu porozprával.

„Si v poriadku, Harry?“

„Som v pohode, Remus. Vďaka, že si tam pre mňa prišiel,“ odpovedal mu Harry a uprene pozoroval čierne miesto na stolovej doske.

„Pokojne by som to urobil znovu, Harry, ale bol by som radšej, keby som nemusel,“ povedal Remus. „Úprimne dúfam, že už viac neutečieš bez toho, aby si niekomu povedal, kam ideš.“

Harry neodpovedal. Namiesto toho ďalej zazeral na stôl a škvrnu prechádzal prstami.

„Harry,“ dožadoval sa odpovede Remus.

„To ti nemôžem sľúbiť, Remus,“ zašepkal Harry.

Vedľa neho Ginny chabo predstierala nezáujem a on si bol istý, že striehne na každé ich slovo. Aj Ron s Hermionou ho pozorne sledovali. Zaujímalo ho, prečo ich pani Weasleyová neposlala preč, keď prišli ostatní. Určite by to spravila, keby sa rozhovor zvrtol k niečomu, čo nepokladala vhodné pre ich uši.

„Harry, musíš dať Rádu vedieť, čo sa chystáš spraviť. Poznám ťa dosť dobre na to, aby som vedel povedať, že máš nejaký plán. Môžeme ti pomôcť,“ povedal Remus a v jeho hlase znela prosba.

„Nemôžem. Remus, ty sám si mi raz povedal, že to všetko stojí na tom, či dôverujeme Dumbledorovmu úsudku. Vtedy si dôveroval. Stále to platí?“ opýtal sa Harry a prvý raz sa otočil, aby Remusovi videl do tváre.

„Ja- Samozrejme, ale, Harry, Dumbledore je preč,“ povedal bolestne Remus.

„A nechal mi úlohu. Chcel, aby som ju splnil a nechal si to pre seba. A to chcem dodržať,“ povedal Harry prudko.

Remus zvesil hlavu a spustil plecia. „Dobre teda, Harry. Nebudem ti stáť v ceste. Ale ak je niečo, s čím ti budem môcť pomôcť, neváhaj a požiadaj ma.“

Harry prikývol. „Je niečo, čo môžeš spraviť. Weasleyovci tu musia zostať, nesmú sa vrátiť domov. Musíš zaistiť, aby tu zostali. Červochvost povedal, že bol v Brlohu, že ho tam poslali, aby ich špehoval. Voldemort vie o ich vzťahu so mnou. Návrat pre nich nie je bezpečný.“

Remusov výraz stvrdol. „Samozrejme. Molly z toho nebude šťastná, ale Artur to pochopí. Peter už ďalšiu rodinu nezničí,“

Chcel Remusovi povedať, čo hovoril Červochvost o Ginny, ale nie, keď načúvala. To bol ďalší dôvod, prečo si ju chcel držať pri sebe. Jedine tak ju mohol ochrániť.

„Ešte niečo?“ opýtal sa Remus.

„Hej, ešte jedna vec,“ povedal Harry zamyslene. „Keď sme boli na Svetovom pohári v metlobale, bývali sme v kúzelnom stane. Niektoré z nich boli dosť malé, aby vyzerali ako muklovské a dali sa ľahko prenášať. Mohol by si mi nejaký zohnať? Moôžeš vybrať peniaze z môjho účtu v Gringottbanke.“

„Považuj to za vybavené,“ odvetil Remus.

„Je tu ešte jedna vec, ktorú by som chcela prebrať,“ ozvala sa profesorka McGonagallová zvýšeným hlasom a vstala. Miestnosť znovu stíchla a všetci sa otočili k nej.

„Prosím, pokračuj, Minerva,“ povedala pani Weasleyová.

„Dnes som navštívila Kančiu hlavu a rozprávala som sa s Abeforthom Dumbledorom,“ povedala trasľavým hlasom.

Harry prudko zdvihol hlavu, v mysli sa mu vynoril obraz vysokého barmana z Kančej hlavy. To bol výstredný brat profesora Dumbledora? Harrymu poklesla sánka. Ako to mohol prehliadnuť? Veď ich podobnosť priam bila do očí. Harryho zaplavila vlna náhleho smútku. Bolo toho toľko, čo o profesorovi Dumbledorovi nevedel a už sa nedozvie.

„Stalo sa niečo nezvyčajné?“ zavrčal Moody.

Harryho obočie vyletelo až do vlasov. Samozrejme! Preto Dumbledore vždy vedel, čo sa deje v Rokville. Jeho brat ho informoval o všetkom nezvyčajnom. Harry sa smutne usmial. Zasiahol ho príval citov k jeho vynaliezavému bývalému riaditeľovi.

„Podarilo sa mu usporiadať Albusove záležitosti. Povedal, že Albus nechal presné inštrukcie, komu majú ísť niektoré jeho veci. Niektoré z nich som priniesla so sebou, aby som ich odovzdala,“ povedala profesorka McGonagallová strnulo a mávla prútikom. Okolo nej sa objavilo niekoľko obyčajných hnedých škatúľ.

Harryho zaplavil chlad. To boli Dumbledorove veci, jeho majetok…

„Harry,“ oslovila ho profesorka McGonagallová o poznanie jemnejším tónom, „toto je pre teba. Aberforth bol veľmi neoblomný v tom, že to máš dostať čo najrýchlejšie.“

Harry ochromene prikývol a vzal si balík bez slova. Položil si ho na kolená. Vyhýbal sa pohľadom ostatných. Hagrid začal smrkať do svojej obrovskej vreckovky a pani Weasleyová si utierala oči. Harryho srdce divo bilo a vzduch v miestnosti sa mu zdal dusný.

„Hagrid,“ pokračovala profesorka McGonagallová, ale ďalej sa nedostala, lebo Hagrid sa rozvzlykal a mrmlal niečo o tom, aký bol Dumbledore veľký človek. Hermiona vyskočila z miesta a upokojujúco ho tľapkala po chrbte. V tom zmätku Harry vzal svoj balík a vykĺzol nepozorovane z izby.

Posledná časť siedmej kapitoly knihy The Seventh Horcrux. Ostatné časti si môžete prečítať v archíve prekladu.

Harry ju vzal do náručia a pevne ju objal. Tu a teraz sa rozhodol, že si bude užívať život s Ginny, kým to pôjde. Presne tak to spravili jeho rodičia. Vec, ktorej u bolo najviac ľúto na Siriusovej smrti bolo, že nikdy nemali čas na to, aby boli jednoducho spolu. Svoj čas daruje Ginny. To bolo to jediné, čo jej mohol dať.

Keď ju objal, jeho pohľad padol na gobelín visiaci na stene a to v ňom vyvolalo spomienku.

„Och, dnes rán som narazil na Malfoya,“ povedal, keď si sadal vedľa Ginny a objal ju okolo pliec. Ron aj Hermiona bleskovo zdvihli hlavy a prerušili svoju diskusiu.

„Vážne?“ opýtala sa Hermiona nevýrazne.

„Čo chcel ten blbec?“ spýtal sa Ron pochmúrne.

„Drmolil o tom, že mu tento dom patrí. Mal si vidieť, ako sa zatváril, keď som mu povedal, že je môj. Povedal, že ho mal zdediť Regulus a nie Sirius,“ odvetil Harry, keď si predstavil Malfoyov zdesený výraz.

„Regulus?“ spýtala sa zamračená Hermiona.

„Siriusov brat,“ pripomínal jej Harry, no zabudol, že nikto iný Siriusov príbeh nepočul.

„Regulus Black?“ pokračovala Hermiona a zamračila sa ešte viac.

„Hej, jeho meno je ešte stále na tom gobelíne tamto na stene,“ ukázal Harry. Hermiona vyskočila a takmer bežala ku gobelínu. „Sirius mi ho ukázal to leto, keď sme tu boli. Jeho matka odtiaľ jeho meno vypálila, no Regulusa tam nechala ,lebo sa držal rodinnej cti a stal sa smrťožrútom.“

„To sa pani Blackovej podobá,“ vyhlásil Ron. „Bola vyšinutá.“

„Regulus Alphard Black,“ zapišťala Hermiona a mávala rukou vo vzduchu. „Harry! R. A. B. Jeho iniciálky sú R. A. B.“

Harry na ňu pozeral a hlúpo žmurkal. Nemohlo to byť tak ľahké. Nič v jeho živote takto nefungovalo.

„To nemyslíš vážne,“ povedal Ron, čím vyjadril aj Harryho myšlienky.

Všetci sa presunuli ku gobelínu, kde Hermiona ďobala prstom do Regulusovho mena.

Harry sa zo všetkých síl snažil spomenúť si na akýkoľvek kúsok informácie o Regulusovi Blackovi. „Stal sa smrťožrútom, no keď zistil, čo to v skutočnosti znamená, spanikáril a pokúsil sa ujsť. Remus povedal, že trvalo len zopár dní, kým ho našli.“

„Možno spanikáril, lebo zistil, že Voldemort vyrába horcruxy. Dumbledore silne zdôraznil, že sú tabu. Možno sa dokonca pokúsil spraviť správnu a vec a zničiť jeden,“ povedala zamyslene Hermiona.

„No tak kde je potom medailón?“ opýtal sa Ron.

Ginnine obočie sa spojilo, keď sa zamyslela. „Myslíš si, že by mohol byť priamo tu, na Grimauldovom námestí? Čo sa stalo s tým všetkým haraburdím, čo sme odtiaľto vyhodili, keď som bola štvrtáčka?“

„Nevyhodili sme to?“ opýtala sa zhrozená Hermiona.

„Vlastne mám pocit, že niečo z toho je uložené v podkroví,“ odvetila Ginny. Jej oči sa náhle rozšírili, akoby si spomenula na kúsok skladačky, ktorý hľadala.

Harry sa obrátil na päte a vyrazil z izby, Ron s dievčatami ho tesne nasledoval. V hale ich zastavil ostrý hlas pani Weasleyovej.

„Čo robíte? Kam sa tak ponáhľate?“ vyzvedala podozrievavo.

„Harry urobil pohŕdavú poznámku o Kudleyovských kanónoch a Ron sa urazil,“ zaklamala hladko Ginny.

„Jasne, Ron, ty a ten tvoj absurdný oranžový tím. Nechaj Harryho na pokoji a prestaň behať po dome,“ okríkla ho pani Weasleyová a vrátila sa späť do kuchyne.

Harry nadvihol obočie a pozrel na Ginny. Urobila naňho dojem. Pokrčila ramenami a rýchlo sa pobrala smerom k podkroviu. Ostatní ich rýchlo nasledovali, no dávali si pozor, aby nebežali.

Podkrovie bolo prepchaté škatuľami rozostavenými v radoch siahajúcich od podlahy až po strop.

Keď to Harry uvidel, zalapal po dychu.

„Do pekla,“ zamrmlal Ron a beznádejne sa rozhliadal okolo. „Hermiona, to vyzerá, akoby si to usporiadala ty.“

Hermiona si povzdychla.

Viem, že to vyzerá skľučujúco, ale fakt, že je to usporiadané, nám môže pomôcť. Predpokladám, že sú tu veci usporiadané podľa izby, z ktorej pochádzajú. Keď nájdeme tú správnu izbu, malo by to podstatne zmenšiť okruh nášho pátrania.“

Harry mal dojem, že Hermiona bola pri tej predstave nadšená. Zachytil Ronov pohľad a obaja sa uškrnuli.

Harry vytiahol z vrecka falošný medailón a ukázal ho ostatným. „Hľadáme medailón veľmi podobný tomuto.“

„Myslím, že som pri čistení niektorej izby také čosi videla,“ zamyslela sa Ginny a vzala si od Harryho medailón. „Pamätám si, že sme ho nevedeli otvoriť, ale neviem, v ktorej to bolo izbe.“

„Aj to nám pomôže,“ zahlásila dychtivo Hermiona. „Na druhom poschodí sme vyčistili skupinu vzájomne prepojených izieb, takže začneme hľadať tam.“

Niekoľko ďalších hodín strávili tým, že prechádzali krabicu po krabici, no to, čo hľadali, nenašli. V Harrym narastal pocit sklamania a únavy, keď ho vyrušil Ginnin výkrik.

„Našla si ho?“ spýtal sa nedočkavo Ron.

„Ten amulet nie,“ odpovedala mu Ginny, „ale pozrite na toto.“

Hermiona jej z ruky vzala starý obraz. Rám bol poškrabaný a odretý. Vyzeral nepredstaviteľne staro.

„Pre Merlina,“ vyhŕkla Hermiona sťažka dýchajúc.

„Čo je to?“ zvedavo sa opýtal Harry.

„Je to to, čo si myslím, že to je?“ chcela vedieť Ginny.

Harry nazrel Ginny ponad plece, aby videl obraz, ktorý Hermiona držala v ruke. Zobrazoval dve dvojice stojace v niečom, čo Harry považoval za Rokfortskú Veľkú sieň. Postavy boli oblečené v nádherných slávnostných habitoch. Jeden muž stál trochu obďaleč od ostatných troch.

„To sú zakladatelia Rokfortu,“ povedala ohromená Hermiona. „Pozri, Harry, Richard Chrabromil má meč, ktorý si ty použil proti baziliskovi.“

Harry sa nahol bližšie a uvedomil si, že má pravdu. Pozorne sa pozrel na zvyšných zakladateľov a podľa obrazu, ktorý videl v škole, rozoznal Helgu Bifľomorovú. Druhá žena, prísne vyzerajúca čarodejnica s ligotavým diadémom na hlave, mu pripomínala profesorku McGonagallovú. Usúdil, že to musí byť Rowena Bystrohlavová. Štvrtá postava, stojaca oddelená od ostatných a zamračená, bol Salazar Slizolin.

„Ako toto skončila odložené tu hore?“ spýtala sa Hermiona a sťažka dýchala. „Toto je neoceniteľný kus histórie. Harry, toto musíš ukázať profesorke McGonagallovej.“

„Stavím sa, že by to stálo celý majetok, kamoš,“ ozval sa Ron.

„Dám jej to, keď príde na večerné stretnutie Rádu. Chcú sa so mnou porozprávať o včerajšku a o tom, čo som robil s profesorom Dumbledorom. Budem ich musieť sklamať a to sa im nebude páčiť. Možno by to mohlo byť niečo ako ponuka na zmier,“ povedal Harry so slabým úsmevom.

„Harry! Zavolaj Kreachera. Mohol by nám pomôcť,“ zvolala zrazu Hermiona.

Harryho oči sa rozšírili. „Kreacher!“ zvolal.

Okamžite sa ozvalo puknutie a objavil sa špinavý, strapatý domáci škriatok. Postupne na každé z nich zazrel. Na sebe mal zašpinenú utierku na riad s vyšitým erbom Rokfortu.

„Ten polomukel zavolá a chudák starý Kreacher musí poslúchnuť. Och, keby pani vedela, kam až Kreacher klesol,“ mrmlal si škriatok popod nos a žalostne kýval hlavou zo strany na stranu.

Hermiona si pred neho kľakla. „Veľmi nás mrzí, že sme ťa vyrušili, Kreacher. Potrebujeme tvoju pomoc,“ povedala milo.

„Humusáčka sa odvažuje rozprávať na Kreachera. Kreacher jej neodpovie,“ zahundral si domáci škriatok.

„To stačí, Kreacher,“ zahriakol ho Harry nahnevane. „Zakazujem ti, aby si používal to sprosté slovo. Rozumieš mi?“

„To je v poriadku, Harry. Nevie, čo hovorí,“ bránila Kreachera Hermiona.

„Nenechaj sa ním oklamať, Hermiona,“ ozval sa Ron a hrozivo zazeral na Kreachera. „Vie presne, čo hovorí. Chceme vedieť o Regulusovi Blackovi.“

„Pán Regulus bol veľký a čestný čarodejník. Ani raz nezlomil svojej matke srdce. Zomrel v službách Temného pána,“ povedal Kreacher s úctou.

„Zomrel, lebo ho zavraždili jeho priatelia,“ povedal na rovinu Harry. „Pozri, nechceme počúvať tvoje výlevy o tom, aké je úžasné slúžiť Temnému pánovi. Chcem vedieť, či mal niekedy Regulus niečo takéto,“ pokračoval a ukázal Kreacherovi falošný horcrux. „Chcem, aby si mi povedal, čo sa s tým stalo.“

Kreacher zovrel pery a niečo zamrmlal, očividne v snahe neodpovedať, no nakoniec nedokázal vzdorovať. „Bol tu, na poličke v salóne. Vzal ho ten odporný polomukelský zlodej, ktorý mojej panej ukradol množstvo pokladov.“

„Mundungus!“ vykríkol Ron.

„Samozrejme. Pamätáš, Harry? Videli sme ho v Rokville s kufrom plným vecí z tohto domu,“ rozpamätala sa Hermiona.

„Ale kde Mundungus býva?“ opýtal sa Ron.

„Stavím sa, že Fred s Georgom to budú vedieť,“ vyhlásila Ginny.

„Tak to je náš ďalší krok. Musíme zistiť, kde Mundungus žil pred tým, ako ho zavreli a prehľadať to tam,“ zakončil diskusiu Harry. „Predpokladám, že ho ministerstvo stále zadržiava?“

„Hej, tatko to nedávno spomínal. Pohovorím si s Fredom a Georgom, oni budú určite vedieť, kde žil,“ povedala Ginny.

„Prečo by to povedali tebe a nie mne?“ zamračil sa Ron.

„Majú ma radšej,“ odvetila Ginny jednoducho.

Harry sa pri pohľade na Ronov rozladený výraz uškrnul. Teraz, keď sa konečne hýbali z miesta, sa konečne cítil lepšie. Jednoznačný cieľ ho vždy upokojil a umožnil mu sústrediť sa. Dva horcruxy boli zničené a horúca stopa ich viedla k ďalšiemu. Vedeli, čo sú posledné dva, takže zostávali už len dva. Bolo to lepšie, ako včera.

Ron, Hermiona a Ginny boli odhodlaní nájsť spôsob, ako ho zachrániť. Neveril, že uspejú, no fakt, že sa na to tak sústredili, ho hrial pri srdci. Mohol sa zbaviť Voldemorta, aby jeho priatelia a tí, ktorých ľúbil, mali šancu na lepší život.

Druhá časť siedmej kapitoly The Seventh Horcrux. Ďalšie časti si mlžete prečívať v archíve prekladu.

„Čo sa stalo, kým si tam bol?“ opýtala sa Hermiona ostro. Harry si nebol istý, či bola viac nahnevaná nato, že ich nevzal so sebou, alebo z toho, že narušil jej dôsledne pripravené plány.

„Hermiona,“ povedala upokojujúco Ginny, prvý raz odkedy Harry vstúpil do miestnosti. S očami upretými na Harryho tvár pokračovala: „“Myslím, že to bolo pre Harryho niečo veľmi osobné.“

Harry jej obrana povzbudila a slabo sa usmial. „Vďaka, Ginny. Bolo to ťažké, a o ničom z toho sa vami potrebujem porozprávať. Mohli by sme ísť hore do salóna, tam je viac súkromia.“ Pozorne sledoval dvere a dúfal, že ich niekto nepreruší. V hlavnom stane bola kuchyňa už tradične stredom diania.

Keď išli po schodoch, Harryho srdce divo bilo. Teraz to pokašľal. Najprv chcel hovoriť len s Ronom a Hermionou, aby si usporiadal myšlienky pred tým, ako pôjde za Ginny. Ale ako ju mal požiadať, aby ich nechala osamote tak, aby ju neranil, alebo horšie, aby sa vyhol kliatbe. Ron to vyriešil zaňho.

„Zmizni, Ginny,“ povedal a postavil sa do dverí.

„Čo?“ odsekla Ginny rozhorčene a na tvári jej bolo vidieť podráždenosť a prekvapenie. Založila si ruky v bok a zazerala na brata.

Ron si prekrížil ruky na prsiach. „Musíme prebrať veci, ktoré ty nemusíš počúvať. Môžeš sa s ním bozkávať neskôr.“

„Tak ľahko sa ma nezbavíš, Ron. Aj ja chcem vedieť, čo sa stalo v Godricovej úžľabine. Harrymu to nevadí, že, Harry?“ obrátila sa naňho. Do tváre jej stúpala červeň.

Harry v jej očiach videl stopu neistoty a v duchu Ronovi vynadal za nedostatok taktu. „Uhni, Ron. Dajte mi chvíľku,“ povedal, vtlačil Rona do izby a otočil sa k Ginny. Jej oči sa mierne leskli a jemu zovrelo žalúdok.

„Ginny, ja ti chcem povedať, čo sa stalo v Gadricovej úžľabine. Sú veci, o ktorých chcem hovoriť s tebou a nie s Ronom a Hermionou, ale sú aj veci, ktoré chcem prebrať s nimi a nemôžem s tebou. Dal som sľub, pochop to prosím,“ povedal opatrne Harry, no pri pohľade na jej odhodlaný výraz mu nálada poklesla.

„Och, spamätajte sa,“ vyprskla, zatiahla Harryho do izby a pri tom naštvane zoslala Muffliato.

Ron a Harry na ňu omráčene pozerali, no Hermiona sa slabou uškŕňala.

„Ginny, ty si čarovala,“ povedal Harry hlúpo.

„Hej, no a? My dvaja sme jediní neplnoletí v dome plnom kvalifikovaných čarodejníkov, nikdy sa im nepodarí vysledovať to až ku mne. A tento dom je aj tak nezmapovateľný,“ odbila ho Ginny a neštvane si odhrnula vlasy z očí.

„Čo si myslíš, že robíš?“ skríkol Ron. „Poviem to mamke.“

„Dobre, prečo to nespravíš hneď, Ron? Medzitým nám môže Harry porozprávať, čo bolo v Godricovej úžľabine a čo má plánuje spraviť s horcruxmi,“ odvetila chladne Ginny, posadila sa na gauč a prekrížila si nohy. V očakávaní pozrela na Harryho.

Aj Ron aj Harry na ňu pozerali s otvorenými ústami. Harry si všimol, že Hermiona sa hlbšie vtisla do svojho kúta sedačky.

„Čo si to práve povedala?“ opýtal sa Ron napäto.

Ginny ho ignorovala a obrátila sa k Harrymu. „No?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím. Len vďaka tomu, ako dobre ju poznal, si všimol, že keď si obkrúcala vlasy okolo prsta, ruka sa jej trochu triasla. Ginny sa hrala s vlasmi vždy, keď bola napätá.

Skákal pohľadom z Ginny na Hermionu a späť. Hermiona sa vyhýbala jeho pohľadu.

„Povedala si jej to,“ zavrčal a zazeral na Hermionu. „Dumbledore nás poprosil, aby sme si to nechali pre seba. Dal som mu svoje slovo.“

Ginny vyskočila zo sedačky, postavila sa pred Hermionu a zazerala na Harryho. „Nebuď hlúpy, samozrejme, že by si mi to nepovedal, to ty si dal slovo, nie Hermiona. Nemohol si nič povedať, lebo ti to nedovolí tá tvoja mizerná vznešenosť. Aj keď je to neznesiteľné, nebránime ti v tom. Byť čestný je pre teba dôležité.

„Z vás troch je Hermiona tá rozumná, ktorá hľadá pomoc. Chce fakty a informácie a použije akékoľvek prostriedky, aby ich získala. Samozrejme, že mi to povedala, lebo vie, že môžem pomôcť. A tiež je dobrou priateľkou, videla, že sa trápim. Vedela som dosť, aby som sa o teba hrozne bála, no nie dosť, aby som mala presnú predstavu. A moja predstavivosť to len zhoršovala.“

„Hermiona?“ opýtal sa Ron v šoku. Harry by sa na výraze jeho tváre dobre zabával, keby nebol tak nahnevaný.

„Je mi to ľúto!“ zapišťala Hermiona. „S výskumom som sa nikam nedostala a potrebovala som niekoho, kto by mi prepašoval nejaké knihy z tunajšej knižnice. Ginny sa tam mala stretnúť s rodičmi a tak kým čakala, vzala pre mňa zopár kníh. Viem, že si to sľúbil, Harry, ale ja si myslím, že profesor Dumbledore by ti dovolil zapojiť aj Ginny, keby vedel podrobnosti. Potrebuješ ju.“

Harry nahlas zanadával a odvrátil sa. Ani nevedel, prečo je tak nahnevaný. Tu bolo riešenie, ktoré hľadal, spôsob, ako o tom povedať Ginny a neporušiť pri tom sľub, ale, dopekla, chcel z toho Ginny vynechať. A ona pri tom bola priamo v centre diania. Bolo to na porazenie.

„Ako si mohla, Hermiona?“ vykríkol Ron, ktorého sebakontrola konečne povolila. „Nezapojí sa do toho. Je to príliš nebezpečné.“

„Vážne, Ron. Uvedomujem si, že chceš svoju sestru chrániť, ale –“

„Moju malú sestru, Hermiona. Je príliš malá na to, aby sa do toho zapojila,“ odvrkol Ron.

„Išiel by si s Harrym, ak by sa to všetko stalo minulý rok?“ opýtala sa ho Hermiona. „Samozrejme, že áno. Oná má toľko rokov, ako by si mal vtedy ty. Vekový rozdiel medzi ňou a Harrym je približne taký istý, ako medzi Harrym a mnou. Zdá sa ti, že je príliš mladý?“

„Čo? Jasne, že nie, to nie je to isté,“ vyhŕkol Ron a rukou zamával vo vzduchu. „Je to jeho boj. Ginny do toho nebude zasahovať, lebo je to pre ňu príliš nebezpečné.“

Ginny sa otočila tak rýchlo a zúrivo, že Ron o krok ustúpil. „Ron Weasley, neopovažuj sa mi hovoriť, že ma z toho chceš vynechať, alebo že to so mnou nemá nič spoločné. Má to viac spoločné so mnou ako s tebou. Tieto horcruxy sú časťami prekliatej Voldemortovej duše. Jeden z nich som mala v sebe a ja dôkladne dozriem na to, aby sa to už nikdy nikomu nestalo. A k tomu, že som na to mladá. Som staršia, ako si bol ty, keď sme išli na ministerstvo. A ak sa dobre pamätám, z toho boja som vyšla oveľa lepšie ako ty.“

Otočila sa k Harrymu a v očiach sa jej lesklo odhodlanie . „Toto, toto je môj boj a ty ma od neho neodradíš. Je to pre mňa rovnako osobné, ako pre teba.“

Harry si pomyslel, že ešte nikdy nevyzerala krajšie, ako teraz, keď jej na chrbát padali zvlnené vlasy, na konci zježené ako u rozzúrenej mačky. Jej pohľad bol divoký a vášnivý a Harrymu napadlo, že takto, z jej pohľadu, nad tým nikdy neuvažoval. Samozrejme, že je to pre ňu osobné, veď jeden z tých horcruxov ju posadol. Ak niekto vedel, aké to je, mať v sebe kúsok Voldemorta, bola to Ginny.

Čo sa stalo, stalo sa. Nemohli to vrátiť a ona mala pravdu. Pre oboch to bolo osobné.

„Dobre, stačí,“ zvolal, aby prekričal hádku zvyšných troch a zastavil tak ich prekrikovanie sa a vrčanie. Napätá atmosféra v miestnosti sa zmenila na dokonalý chaos. „Takto sa nikam nedostaneme. Ginny vie, proti čomu stojíme, ale od tejto chvíle to zostane len medzi nami. Jasné?“ opýtal sa a zazeral na Hermionu.

Všetci prikývli a pozerali naňho v očakávaní. Harry si všimol, že Ron bol stále rozladený, zatiaľ čo Ginny sa tvárila víťazoslávne a Hermiona vyzerala, akoby bola spokojná, že jej plán sa nakoniec podaril. Harry musel potlačiť úsmev. Naozaj boli tí najlepší priatelia, akých kedy mohol chcieť.

Po hlbokom nádychu pokračoval: „Takže, pred tým, ako sa postavím Voldemortovi, musíme ísť po horcruxoch. Problém je, že vážne neviem, kde začať. Profesor Dumbledore mi ukázal všetky tie spomienky na Riddlovu minulosť, lebo veril, že sú v nich ukryté stopy.“

„Prečo to musíš byť ty, kto sa postaví Voldemortovi?“ prerušila ho Ginny s rozšírenými očami. Vyzeralo to, akoby ju tá skutočnosť teraz, keď jej prejavili dôveru, vystrašila.

Harry zazrel na Hermionu.

„Povedala som jej o horcruxoch, lebo som potrebovala pomoc s výskumom a myslela som si, že morálna podpora ti príde vhod. O proroctve som jej nepovedala, myslela som si, že by si to mal urobiť ty,“ odpovedala na nevyslovenú otázku so slabým úsmevom.

„Vyvolený,“ zašepkala Ginny. V jej hlase bolo jasne cítiť, že pochopila. „Tak je to pravda?“

Harry prikývol a sledoval slabý záchvev jej dolnej pery. Skrúcalo mu vnútornosťami, keď čakal, kým sa s tým vyrovná. „Si v poriadku?“

Ginny sa naňho neveselo usmiala. „Nemala by som sa to pýtať ja teba?“

Vzal ju za ruku a upokojujúco ju pohladkal. „Mal som dosť času na to, aby som to vstrebal. Ver mi, keď som sa to prvý raz dozvedel, bral som to oveľa horšie.“

„Veľmi sa o teba bojím, no viem, že to zvládneš. Si mocný čarodejník, Harry. Dokážeš ho poraziť, prežiješ,“ povedala vážne.

Harry bolestivo preglgol. A je to tu. „Presne o tom chcem hovoriť. Včera som nebol v Godricovej úžľabine sám. Niekto ma tam našiel.“

Ron prudko zdvihol hlavu a Hermiona zalapala po dychu. „Kto?“

„Červochvost,“ odvetil Harry zachmúrene. To meno mu v ústach zanechalo trpkú pachuť.

„Červochvost? Čo chcel ten malý potkan?“ zavrčal Ron. „Prekvapuje ma, že si ho nechal žiť.“

„Ron,“ zasyčala vyčítavo Hermiona.

Harry ju ignoroval. „Žiarli na Snapa. Myslí si, že ho vyhodil zo sedla, alebo čo. Chcel, aby som sa zaňho zbavil Snapa.“

„To si robíš srandu!“ zvolal Ron. Oči mu takmer vyskočili z jamôk.

„Myslím to smrteľne vážne,“ povedal Harry, ledva dýchajúc. Začínala ho bolieť čeľusť, čo ju mal tak silno zovretú. „Povedal, že vie oveľa viac o tom, čo sa deje v kruhu Voldemortových stúpencov, než sám Voldemort tuší.“

„Tak to dosť pochybujem,“ ozvala sa zamračená Hermiona. „Nepoužíva náhodou Voldemort na smrťožrútov legilimenciu?“

„Hej, ale nikto nikdy nepokladal Prašivca za hrozbu, že?“ opýtal sa Ron.

Harry sa zhlboka nadýchol. „Vie o horcruxoch,“ povedal potichu.

„Do pekla,“ neudržal sa Ron.

„Čo?“ vykríkla zároveň Hermiona. „Povedal to? Povedal naozaj horcrux?“

Ginny si prekrížila ruky a našpúlila pery. „Okruh ľudí, ktorí o tom tajomstve vedia, sa začína rozrastať. To možno povedie k jeho pádu.“

Harrymu sa začali triasť ruky. Aby si to ostatní nevšimli, zovrel ich do pästí. „On… Povedal mi o siedmom horcruxe. O tom, o ktorom si myslí, že ho nedokážem zničiť.“

„Siedmy horcrux. Veď to je ten, čo je v ňom, nie?“ opýtal sa Ron zmätene.

„V skutočnosti ten kus, čo je v ňom, síce musí byť zničený nakoniec, ale je to kus, z ktorého boli vytvorené všetky ostatné. Vlastne je prvý. Siedmy je ten, ktorý vytvoril naposledy,“ odpovedal mu Harry a jeho hlas pripadal napäto ešte aj jemu samému.

„Hm, takže Nagini, hej?“ spýtala sa Hermiona a pozorne si Harryho premeriavala.

„Nie,“ odvetil Harry a v hrdle mal sucho. „Dumbledore sa mýlil… Alebo úmyselne zavádzal. Nagini nikdy nebola horcruxom. Všetky horcruxy vytvoril ešte pred tým, ako prišiel o moc.“

„Ale akoby to bolo možné?“ zamyslela sa Hermiona. „Povedal si, že siedmy horcrux chcel vytvoriť, keď zavraždí teba.“

„Chcel,“ prikývol Harry pokojne.

„Tak potom ako… Och!“ vyhŕkla Hermiona s rukou pritisnutou na ústa.

„Čo?“ opýtal sa Ron nechápavo.

„Och nie, Harry, to nemôže byť pravda,“ vzlykla Hermiona s očami plnými sĺz.

„O čo tu ide?“ pýtal sa netrpezlivo Ron.

„Ako sa to mohlo stať? Musel sa mýliť. Len ťa chcel vystrašiť,“ vyhlásila Hermiona ostro a chytila Harryho za ruku. Bola stále viac a viac hysterická.

Ginny jej položila ruku okolo pliec a vystrašene povedala: „Myslím, že by si to mal vysvetliť, Harry.“

A to spravil. Povedal im všetko o včerajšom stretnutí, o tom, ako Voldemortova prehnaná sebaistota a vzrušenie vytvorili horcrux zo smrti Lily a o tom, ako ten kúsok duše skončil v Harrym.

Ostatní v hrôze počúvali, ich tváre odzrkadľovali jeho strach. Harry si odkašľal. „Ako sa na to pozerám, treba vymyslieť spôsob, ako zničiť Voldemorta aj siedmy horcrux naraz.“

„Nie!“ všetci traja vyhŕkli naraz, ich šok ustúpil pevnému odhodlaniu.

„Nebuďte hlúpi,“ zavrčal neľútostne Harry. „Myslíte si, že som o tom nerozmýšľal? Žiadna iná cesta nie je. Voldemorta treba zastaviť a ak sa mám preto obetovať, tak… Presne to aj urobím.“

Hermiona si utrela slzy a zahryzla si do hornej pery. „Nie, Harry. Musí existovať aj iný spôsob. Takto to nemôže skončiť. Profesor Dumbledore by ti nepovedal, že máš nádej na prežitie, ak by to bolo nemožné,“ povedala pevne. „Riddlov zápisník zostal zápisníkom, aj keď si doňho vrazil tesák. A prsteň! Profesor Dumbledore ho nosil, keď z neho odstránil kus Voldemortovej duše.“

„Hej, ale s puklinou krížom. Nechcem prežiť zvyšok života ako Longbottomovci, Hermiona. Radšej sa obetujem,“ odpovedal jej Harry prudko.

Ginny vo svojom rohu sedačky ticho vzlykla. Harry sa natiahol a vzal ju za ruku. Cítil, že sa trasie, aj keď sa to snaží skryť.

„Ale zápisník sa nepoškodil,“ trvala na svojom Hermiona. „Profesor Dumbledore si príšerne poranil ruku, keď zničil prsteň, ale tebe sa nič nestalo, keď si zničil zápisník. A zápisník zostal neporušený. Zmizla z neho len časť duše. Musí byť nejaký spôsob.“

Ron pozeral nádejne na Hermionu a kýval hlavou. Ohryzok mu divoko poskakoval.

„Možno,“ odvetil Harry, ktorý si nechcel pestovať príliš veľkú nádej. „Ale nemôžeme sa na to spoliehať. Musíme preskúmať obe možnosti. Aj spôsob, ako zničiť obe časti duše naraz, aj ako sa zachrániť.“ Stále sa nedokázal prinútiť, aby nahlas vyslovil, že je horcrux.

„Teraz ta nestratím,“ ozvala sa potichu, no pevne, Ginny.

Harry si kľakol pred ňu, dotkol sa rukami jej tváre a stíšil hlas tak, aby ho mohla počuť iba ona. „Nemôžem ti nič sľúbiť, Ginny. Len Merlin vie, že by som chcel, ale ak existuje niečo, za čo sa oplatí bojovať, tak je to to, čo si mi ukázala. To, ako môj život mohol vyzerať. To chcem, Ginny. Chcem teba,“ povedal Harry, nahol sa a jemne ju pobozkal. Cítil soľ z jej sĺz a nenávidel sa za to, že ju rozplakal.

„Spolu to dokážeme,“ zašepkala. „Nájdeme spôsob.“