Keď som sa začala zaoberať aktiváciou DNA, zistila som, že predovšetkým budem musieť začať od zmeny nazerania na veci a teda aj reagovania na veci. V článku o veku Rýb, Barana a Vodnára som popísala kmeňové, individualistické a symbolické myslenie, ktoré sa s daným vekom spája. A pretože poobede mám “pacienta”, s ktorým budem celý proces skúšať, pripravila som si aj nasledovnú úvahu (prevzatú z Caroline Myssovej) o tom, ako prejsť z kmeňovo-individualistického myslenia na symbolické.

Problém s problémami: komplex Obete

Obvykle, keď sa v živote potkneme o nejaký problém, o ktorom máme pocit, že je nad naše sily alebo schopnosti (napríklad choroby ako rakovina alebo skleróza multiplex alebo manželská či finančná kríza), v prvom momente upadneme do stavu šoku, alebo sa poriadne naštveme. Je to prirodzená reakcia a závisí od toho, či sme skôr ten zlostnejší alebo miernejší typ.

Vezmime si, že ide o chorobu. Potrebujeme sa najprv zo šoku spamätať. Niektorí ľudia na to potrebujú dlho, pretože si spočiatku odmietajú chorobu a ohrozenie pripustiť. Dúfajú, že ak dosť dlho budú zatvárať oči, sama od seba prejde. Ale nakoniec nám nezostane nič iné, len si problém priznať a začať s ním niečo robiť. Tak začneme chorobu liečiť. Ako týždne prechádzajú a my nevidíme okamžité výsledky, začne v nás vnútorný hlások pišťať: „Prečo sa toto muselo stať mne? Čím som si to zaslúžil(a)?“ alebo „A čo sa divím? Vždy som bol(a) smoliar…“

Každý z nás v sebe nosí časť, ktorá sa cíti ako Obeť. U niektorých z nás sa Obeť prejaví vždy vtedy, keď s niekým nadviažeme intímny vzťah. U iných sa Obeť ozve zakaždým, keď potrebujeme k niečomu povedať svoj názor. U ďalších zas Obeť funguje tak, že im vopred hovorí, ako budú vyzerať udalosti, keď sa „tam“ dostaneme – nezávisle od toho, kde to „tam“ je.

A pretože všetci v sebe nosíme Obeť, nemali by sme brať svoju Obeť osobne. Je to jednoducho súčasť systému, ktorému hovoríme ľudská duša.

Ako sa Obete zbaviť?

V prvom kroku si musíme uvedomiť mechanizmus, akým sa Obeť prejavuje. V živote prídeme k nejakej prekážke, s ktorou nevieme okamžite pohnúť. Obvykle ju berieme osobne, ako urážku nášho ega. Prečo? Lebo v nás vyvoláva nepríjemné pocity: bezmocnosti, nedokonalosti, strachu… Takže prvý krok je nebrať prekážku osobne.

Ďalší krok je zaoberať sa priamo tými pocitmi, ktoré v nás prekážka vyvoláva. Podstatou problému totiž nie je prekážka (choroba, kríza), ale to, že v nás následkom nej vzniká pocit straty kontroly, pocit bezmocnosti. Zobúdza sa naša Obeť.

Takže na to poďme z druhej strany: narazili sme na prekážku a cítime sa bezmocní. Tak sa pozrime na to, kedy sa cítime mocní. Robme rozhodnutia, ktoré nám vrátia pocit kontroly nad situáciou. Opakujme si sústavne, že prekážka nie je podstatou problému – že jednoducho práve čelíme tej časti v nás, ktorá v nás odjakživa vyvolávala pocity strachu a porážky.

Venujme sa svojim silným stránkam. Oslavujme každý, aj ten maličký úspech – a oslavujme ho sústavne. Zo symbolického hľadiska je totiž každý úspech rovnako dôležitý. Skúmajme, aké vzorce sily a slabosti sa v našom živote opakujú. Úmyselne si vyvolávajme vzorce slabosti – napríklad raz denne si naprogramujme podobnú situáciu – aby sme sa naučili hľadať alternatívne správania. A potom začnime robiť rozhodnutia. Obeť v nás začne každým dňom slabnúť a pocit Hrdinu bude silnieť, až jedného dňa zistíme, že už sa vôbec necítime ako Obeť…

Prebúdzame ôsmu čakru

Symbolické vnímanie vecí nám umožňuje interpretovať negatívne okolnosti v živote ako lekcie s pozitívnym dopadom – naučíme sa niečo nové, vyrastieme zo starých, nefunkčných vzorcov správania a posunieme sa ďalej. Možnože nie vždy uvidíme skrytý prínos týchto situácií okamžite, ale je tu a skôr či neskôr ho budeme vedieť doceniť.

Symbolické vnímanie máme všetci vrodené. Je to podstata našej ôsmej čakry, ktorá rezonuje nad naším fyzickým telom. Táto sila je napoly neosobná a napoly osobná a je to vlastne naše podvedomie, ktoré sa snaží dostať na povrch a našepkať nám, kde je naša skutočná sila.